Pavol Ičo

Kráčal v šľapajách Jana Palacha?

Príbeh z Košíc

Jan Palach zďaleka nebol jediným, kto sa na protest voči invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa upálil. Naznačovala to tiež skutočnosť, že sa v štyroch rozlúčkových listoch, ktoré po sebe zanechal, podpísal ako „pochodeň č. 1“. Už na druhý deň po jeho úmrtí, 20. januára 1969, došlo k naplneniu hrozivého predpokladu a protestne sa upálil aj dvadsaťpäťročný pivovarský robotník Josef Hlavatý v Plzni. Zhruba o mesiac neskôr, 25. februára 1969, sa v Prahe upálil ďalší mladý študent, osemnásťročný Jan Zajíc. V rozmedzí od januára do konca apríla 1969 sa pokúsilo o politickú samovraždu v bývalom Československu ďalších dvadsaťšesť ľudí, z toho sedem následkom popálenín podľahlo.

Prípad Levčík

Viacerí historici a novinári sú presvedčení, že Palachovým nasledovníkom bol aj osemnásťročný Michal Levčík, rodák zo Sečovskej Polianky, ktorý sa upálil v Košiciach 11. apríla 1969. Svoj čin pritom uskutočnil, podobne ako Palach, pred očami širokej verejnosti v centre východoslovenskej metropoly.

Levčík sa k svojmu skutku odhodlal po návrate z Prahy, keď musel narukovať ako branec do Strážskeho (okres Michalovce) začiatkom apríla 1969. Ešte pred zložením vojenského sľubu sa však dostal do košickej vojenskej nemocnice. Po prepustení z liečenia sa už nevrátil k vojenskému útvaru, ale si šiel zakúpiť dve dvojdecové fľaštičky vodky a horľavinu, ktorou sa o pár hodín nato polial a zapálil pri Pamätníku neznámeho protifašistického bojovníka na Námestí osloboditeľov. Následne bežal cez Štúrovu ulicu smerom k niekdajšej predajni Mototechna, kde zakrátko skonal pred očami vydeseného davu.

Prítomných svedkov následne vypočúvala Štátna bezpečnosť (ŠtB) a vyšetrovaniu neunikli ani Levčíkovi príbuzní. Agenti ŠtB prehľadali aj Michalov rodný dom, prezreli jeho korešpondenciu a zhabali fotografie.

Po Michalovi Levčíkovi nemala ostať ani stopa. Svedkovia a príbuzní o ňom nesmeli hovoriť.

Kontroverzie

Podľa zmienky v kronike obce Sečovská Polianka a Levčíkovho synovca Jána zanechal Michal Levčík list na rozlúčku. Ten sa ale dodnes nenašiel, azda práve zásluhou usilovnej likvidácie jeho pozostalosti agentmi ŠtB. Existuje iba odpis listu, ktorý mal údajne ponechať na mieste činu. Pravosť dokumentu je však otázna, nakoľko v ňom pôsobí ako šialenec, hoci nikdy psychické problémy nemal. V tomto odpise je totiž uvedené:

Prosím vas pochopte, veď tak ako žijeme mi to je lepši život ako v minulosti. Ja neviem sa sám pochopiť, ale inde sa vraždí. Prosím vas zakročte k tomu, aby na celom svete bol kľud, mier, aby sme sa rozumeli ako ľudia, nie ako zvierata. Veď tu ide o budúcnosť celého našeho národa. A dokážme tomu, že možme žiť šťastne ako člověk. Nepodceňujme jeden druhého. Buďme ako bratia. Veď to ide o budúcnosť našich detí. Skoncujme s tými valečnými vplyvmi a zabranme tomu, aby bol na svete klit a aby sme sa mali radi nie ako je to dnes. Veď v tom Vietname ake vraždenie ľudu, ktorí su ako ja a mi ostatni prosim vas zabrante tomu a žijme ako ľudia a nie ako zvierata. Najsamprv človek až potom pes. Práci česť!!! Vždy pripravený Michal Levčík. U takom svete sa neda žiť. Veď sám už neverím ani sám sebe, čo robím, vždy si myslím, ja tu sedím a niekde v tom okamihu ide o ľudské životy už mi aj vypadli slzy.

Snahe vládnej moci o vykreslenie Levčíka ako blázna, ktorý spáchal svoj čin pod vplyvom akejsi psychózy, resp. ťažkej depresie, sa ale nemožno čudovať; veď napokon, rovnako postupovala i v prípade Jana Palacha.

Dodnes nie je isté ani to, ako sa vlastne podarilo Michalovi Levčíkovi ujsť svojmu sprievodcovi, desiatnikovi Dušanovi Kozákovi (podľa dokumentárneho filmu o M. Levčíkovi Obeť a obeta z roku 1991 – Dušanovi Kovaľovi), s ktorým sa mal po prepustení z vojenskej nemocnice vrátiť k útvaru do Strážskeho. Ba nevieme ani, prečo bol vlastne Levčík hospitalizovaný. Podľa archívnych dokumentov mal ochorieť na pohlavne prenosnú nemoc (plieseň v rozkroku, tzv. filcky), no i tieto záznamy mohli byť sfalšované v rámci snahy o jeho diskreditáciu.

Špekuluje sa tiež o možnosti, že práve v Prahe, kde dva roky pôsobil ako robotník, spoznal ľudí blízkych Janovi Palachovi, alebo samotného Palacha, a vyvolil si osud ďalšej živej pochodne.

Kontroverzie navyše vyvoláva aj problematika mena upáleného – v spisoch ŠtB upálenému prislúchajú priezviská „Leučík“, „Levčík“ a „Lefčík“, pričom posledné z menovaných je uvedené na náhrobku či v kronike jeho rodnej Sečovskej Polianky. A v jedinom, za éry socializmu publikovanom príspevku s posmešným názvom Módna smrť (In: Košický večer, 14. 4. 1969), ktorý sa týka jeho skutku, je dokonca označený iniciálmi J. V. Jeho dodnes žijúci príbuzní však používajú výlučne tvar „Levčík“.

Medializácia prípadu

O Levčíkovom samoupáleniu informoval verejnosť už spomenutý text, publikovaný krátko po čine v miestnom periodiku Košický večer. Išlo však skôr iba o ironický oznam, nie skutočný článok. Prvú rozsiahlejšiu reportáž, venovanú jeho pamiatke, priniesol až košický týždenník Akcia v roku 1990.

Následne sa upálením Michala Levčíka začali zaoberať viacerí historici, umelci a novinári a vznikla aj iniciatíva združenia Res Cassovia, žiadajúceho osadenie pamätnej tabule, ktorá by pripomínala jeho čin ako vyjadrenie protestu voči okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy. O zviditeľnenie skutku Michala Levčíka sa taktiež usiloval bývalý starosta obce Sečovská Polianka Marián Fedor. Ten však plne rešpektoval prianie žijúcich príbuzných, ktorí nad Michalovou stratou dodnes trúchlia a snažia sa na celú vec zabudnúť.

Súčasní zástupcovia mesta Košice ale uznali Levčíkov čin ako protest proti okupácii vtedajšej ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy a pri príležitosti 50. výročia jeho samoupálenia mu bola dňa 11. apríla 2019 na košickom Námestí osloboditeľov odhalená pamätná tabuľa.

Pavol Ičo (1987) je publicista v slobodnom povolaní.

Obsah Listů 5/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Kráčal v šľapajách Jana Palacha?

Prípad Levčík

Kontroverzie

Medializácia prípadu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu