Pavol Ičo

Ukrutní vierozvestcovia

Solúnski bratia Cyril a Metod zohrávajú kľúčovú úlohu v dejinách ako českého, tak i slovenského národa. Zaslúžili sa o zaradenie staroslovienčiny medzi liturgické jazyky, prispeli k zmierneniu vplyvu Franskej ríše, vďaka nim bolo vysvätených mnoho slovanských učeníkov na kňazov a Veľká Morava bola pápežom uznaná za léno svätej stolice, čím sa stala rovnocennou s inými veľkými krajinami tej doby. Ich misia však mala aj tienisté stránky, na ktoré poukazujú dobové dokumenty a staré archívne pramene.

Prví misionári, ktorí kristianizovali Slovanov, pochádzali z Franskej ríše, Grécka a pravdepodobne i z Írska a Škótska, pričom sa objavili najmenej niekoľko desaťročí pred príchodom Cyrila a Metoda. O uvedenej skutočnosti svedčí trebárs nález základov kamenného kostolíka v moravskej obci Modrá, ktorý bol vystavaný pravdepodobne už na prelome 8. a 9. storočia. Na dávny kontakt obyvateľov Veľkej Moravy s kresťanstvom taktiež poukazujú artefakty z hradiska Bojná, datované do prvej polovice 9. storočia, kde boli objavené medené pozlátené plakety, tepané obruby a kostolný zvon. Približne z rovnakého obdobia pochádza aj Pribinov kostol v Nitre, vysvätený okolo roku 828, doposiaľ najväčší známy veľkomoravský chrám na bratislavskom hradnom kopci či jednoloďový kostolík v Znojme. Okrem toho sa nám zachovali aj správy o pôsobení svätého Amantia, ktorý sa pokúšal kristianizovať Slovanov už v 7. storočí, a o dvoch pohraničných markách pri brehoch Dunaja, ktoré založil franský kráľ a cisár Západu Karol I. Veľký ako misijné centrá na pokresťančovanie Slovanov okolo roku 800. A vieme aj o krste štrnástich českých kniežat v bavorskom Regensburgu, ku ktorému došlo podľa súdobých Fuldských análov v roku 845.

Spomedzi ďalších prameňov poskytuje významný dôkaz o dávnom styku Slovanov s kresťanstvom i písomná zmienka o biskupstve zvanom Nitrava (t. j. Nitra), zriadenom pápežom Eugenom II. v roku 824, na ktorú upozornil už Pavol Jozef Šafárik v druhom vydaní svojich Slovanských starožitností z roku 1863. Na dávny stret Slovanov s kresťanstvom navyše poukazuje aj pasáž z posolstva veľkomoravského kniežaťa Rastislava byzantskému cisárovi Michalovi III., zachovaná v Konštantínovom životopise z druhej polovice 9. storočia: Keďže ľud náš od pohanstva sa odvrhol a kresťanského zákona sa drží, učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby sa i iné strany, to vidiac, pripodobnili nám.

Prítomnosť kresťanstva na území Veľkej Moravy v predcyrilo-metodských časoch taktiež potvrdzuje informácia o učiteľoch – vierozvestcoch z Vlách i z Grécka i z Nemiec (t. j. z oblasti severného Talianska, Grécka a Franskej ríše), obsiahnutá v Metodovom životopise, ktorý je rovnako ako Život Konštantínov súčasťou Moravsko-panónskych legiend.

Misia Cyrila a Metoda

Solúnski bratia teda prišli na územie, kde kresťanstvo poznala prinajmenšom časť obyvateľstva. Napriek tomu však pri šírení náboženstva, ktorého najpevnejším piliérom by mala byť láska, používali kruté praktiky. Hrozivo pôsobí už prvý bod ich zákonníka, nazvaného Zakon sudnyj ľjudem (Súdny zákonník pre svetských ľudí): Pred každým zákonníkom sa treba zmieniť o Božej pravde. Preto svätý Konštantín v prvom zákone napísal a povedal takto: Každá dedina, v ktorej sa konajú obety alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná Božiemu chrámu so všetkým majetkom, ktorý patrí pánom v tejto dedine. Tí, ktorí vykonávajú obety a prísahy, nech sa predajú so všetkým svojím majetkom a získaný výnos nech sa dá chudobným.

Ale to je ešte len začiatok. Nasledujúce state citovaného diela pridávajú ako trest za praktizovanie pohanstva mrzačenie či palicovanie. Medzi ostatné násilné spôsoby exekúcie navrhnuté vierozvestcami patria: odrezanie nosa za zvedenie zasnúbenej (hoci s jej súhlasom), palicovanie, potupné ostrihanie vlasov a vyhnanie za krádež v kostole a iné. Zbierka však povoľuje aj miernejšie, cirkevné tresty. Tak trebárs článok o podpaľačoch ukladá dvanásťročné pokánie z hľadiska cirkevného práva v konfrontácii s upálením alebo sťatím mečom pre rovnakú skupinu kriminálnikov z pohľadu svetského práva.

Prísne tresty tiež odporúča spis s názvom Ustanovenia svätých otcov o pokání za vraždu a o každom hriechu, ktorý na základe latinských predlôh preložil Metod alebo niektorý z jeho žiakov. Táto príručka proponovala napríklad trojročný pôst o chlebe a vode za chodenie na koledy v prvý januárový deň alebo päťročný pôst za zaklínanie.

O neúprosnosti prvého veľkomoravského arcibiskupa Metoda vypovedá i vyhrážka, zaznamenaná vo vyššie spomenutom Metodovom životopise z 9. storočia, ktorú adresoval kniežaťu Vislanov, obývajúcich južnú časť dnešného Poľska: Bolo by dobré, synu, keby si sa dal pokrstiť z vlastnej vôle, aby si potom nemusel byť pokrstený násilím v zajatí v inej krajine. Veď si na mňa ešte spomenieš.

Uvedená hrozba sa zanedlho naozaj premietla do skutočnosti – Svätopluk v roku 874 kniežatstvo Vislanov vyplienil a pripojil k svojej ríši a ich panovník bol následne pokrstený práve Metodom.

Podobne drastický postup použil Metod podľa Dalimilovej kroniky zo začiatku 14. storočia i pri pokresťančení českého kniežaťa Bořivoja I., keď nariadil, aby na hostine u Svätopluka jedol ako pohan na zemi, pričom kresťania hodovali pri stole. Takýmto spôsobom dal českému vládcovi jasne najavo, aké má vlastne postavenie oproti kresťanským panovníkom, a nahovoril ho, aby sa ihneď nechal pokrstiť.

Bořivoj neskôr nechal postaviť dve svätyne – na svojom sídle v Levém Hradci a druhú na území pražského hradu.

Otázka predkresťanského písma Slovanov

Cyrilovi a Metodovi sa okrem rôznych iných zásluh pripisuje vynález prvého slovanského písma – staroslovienčiny. Vo svetle archívnych prameňov však bude potrebné prehodnotiť i toto tvrdenie. O predkresťanskom písme Slovanov, resp. o systéme znakov, ktoré Slovanom suplovali písmo, sa totiž môžeme dočítať trebárs v spise mnícha Chrabra O písmenách, datovanom do 9. storočia, kde autor vysvetľuje, že Slovania používali akési črty a zárezy, pomocou ktorých počítali a veštili.

Iný dôkaz zasa poskytuje kronika Thietmara Merseburského zo začiatku 11. storočia. Tá obsahuje správu o slovanských modlách s vyrezanými menami bohov na ostrove Rujana v Baltickom mori.

Možnosť jestvovania predkresťanského slovanského písma navyše pripustil historik Pavol Jozef Šafárik vo svojej knihe Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí z roku 1826 a na vzdelanosť Slovanov v čase pohanstva poukazoval aj kňaz, spisovateľ a slovenský národný buditeľ Jonáš Záborský v diele Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do čias Žigmundových (1875).

Po zániku Veľkej Moravy

Kresťanstvo súperilo s pohanstvom aj počas období, keď sa územie Slovenska stalo súčasťou Uhorska a v Čechách a na Morave upevňovali svoju moc Přemyslovci.

Ako uviedol päťkostolský biskup Maurus v súdobej Legende o svätom Svoradovi a Benediktovi, dokonca ešte v časoch panovania uhorského kráľa Štefana I. (cca 1000–1038) sa kresťanstvo medzi ľudom ujímalo iba slabo. Panovník pritom používal pri zavádzaní kresťanského náboženstva množstvo pomerne drastických prostriedkov – zaviedol cirkevný desiatok, povinné navštevovanie chrámov a svätenie sviatočných dní, prísne perzekvoval akékoľvek prejavy pohanstva u poddaných a nariadil, aby každých desať obcí spoločne postavilo chrám a postaralo sa o jeho výbavu, ktorú mali tvoriť dvaja otroci, kone, 6 volov, 2 kravy a 34 kusov menšieho dobytka.

Štefan taktiež nechal zriadiť niekoľko biskupstiev (zdroje udávajú rôzne čísla – od 6 po 10) a opátstiev. Krátko pred svojou korunováciou v roku 1000 podporil aj založenie prvého uhorského arcibiskupstva v Ostrihome. Ako horlivý šíriteľ viery bol vyhlásený za svätého už necelých päťdesiat rokov po svojej smrti (v roku 1083).

Po úmrtí kráľa Štefana zachvátila Uhorsko vzbura, známa ako pohanské povstanie (r. 1046). Po boku pohanov v ňom podľa Jonáša Záborského bojovali na protest voči násilnej kristinazácii a nástupu kráľovho synovca Petra Orseolu k moci i pravoslávni kresťania, ktorí chceli prinavrátiť staroslo-viensku liturgiu do kostolov, a mohamedáni. Na ich čelo sa postavil vojvodca Vata (lat. Vatha). Počas rebélie boli umučení biskupi Gerard, Bulda a Bistrík, pričom najbrutálnejší spôsob popravy postihol biskupa Gerarda, ktorý sa vraj pri zavádzaní kresťanstva dopustil obzvlášť krutých násilností. Preto ho priviazali na voz, spustili z vrchu kopca, rozbili hlavu o kameň a následne mu ešte aj prebodli hruď.

Vatovým favoritom na kráľovský stolec bol syn Štefanovho bratranca a zástanca pohanskej tradície Levente. Ten však umrel v priebehu povstania, a keď povstalci chytili a oslepili svojho úhlavného nepriateľa Orseolu, novým kráľom sa stal Leventov brat Ondrej, ktorý nariadil pod hrozbou smrti všetkým pohanom svojej dŕžavy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru.

V roku 1061 povstali uhorskí pohania ešte raz. Stalo sa tak na ľudovom zhromaždení v Stoličnom Belehrade (dnes Székesfehérvár v Maďarsku), kde mal jeden z rečníkov podľa Chronici Hungarici compositio saeculi XIV (t. j. Uhorská kronika zo 14. storočia) preniesť k vtedajšiemu panovníkovi Belovi tieto slová: Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov, ukameňovať biskupov, vyvrhnúť črevá z brúch kňazov, zahrdúsiť klerikov, obesiť decimátorov, zrúcať kostoly, rozbiť zvony.

Kráľ dal po troch dňoch zhromaždenie rozohnať, no v boji proti pohanstvu pokračovali i jeho následníci Ladislav I. Svätý (vládol v rokoch 1077–1095) a Koloman Učený (panoval v r. 1096–1116).

Dôkazy o pretrvávajúcom zápase s pohanstvom na slovenskom území však pochádzajú aj z oveľa neskorších čias. Príkladom sú protipohanské predpisy z Muránskeho panstva, datované do roku 1585, ktoré poddaným zakazovali zaklínanie, tradičné tance, ako i vykonávanie iných nekresťanských zvykov a obradov.

V Čechách sa kresťanstvo šírilo pomerne pomalým tempom. Českí veľmoži protestovali proti prijatiu kresťanstva Bořivojom I., ako aj proti jeho politickej závislosti na Veľkej Morave, a krátko po jeho krste zahájili otvorenú vzburu voči novým pomerom. Výsledkom bolo uchvátenie moci Strojmírom, ktorý žil predtým v Bavorsku. Približne dva roky nato sa však kniežacieho stolca znovu zmocnil Bořivoj a jeho nástupcovia pokračovali v kristianizácii krajiny. Bořivojov syn Vratislav založil baziliku svätého Juraja na Pražskom hrade a Vratislavov syn Václav, ktorý bol v roku 1670 kanonizovaný pápežom Klementom X., nechal postaviť pražský chrám svätého Víta. Kresťanstvo vášnivo vyznávala aj Bořivojova manželka Ludmila, ktorá sa posmrtne stala prvou českou, ako i slovanskou sväticou. Spomedzi českých šíriteľov kresťanstva zaujíma významné postavenie aj pražský biskup Vojtech, ktorý založil prvý český kláštor v Břevnove a pokrstil neskoršieho uhorského kráľa Štefana.

Napriek snahám panovníkov o obrátenie celého českého národa ku kresťanstvu však v 11. storočí existovali na území súčasnej Českej republiky iba dve biskupstvá – v Prahe a Olomouci.

Pavol Ičo (1987) je publicista v slobodnom povolaní.

Obsah Listů 4/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Ukrutní vierozvestcovia

Misia Cyrila a Metoda

Otázka predkresťanského písma Slovanov

Po zániku Veľkej Moravy

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu