Ferdinand Vrábel

Kto sa bojí Masaryka a „čechoslovakizmu“

Dne 19. června 2019 bylo náměstí před Slovenským národním muzeem v Bratislavě slavnostně přejmenováno na náměstí T. G. Masaryka (více o tom na str. 4). Historik Ferdinand Vrábel se vrací k některým domácím kontroverzním ohlasům symbolického aktu.

-red-

Už viackrát som o tom písal ja, ale aj iní Slováci – napríklad Štefan Krčméry, Svätopluk Štúr, Milo Tomčík či Vojtech Čelko – aj v Listoch a aj na iných miestach, aký zásadný význam mala Československá republika pre Slovákov a aj pôsobenie profesora Tomáša Garrigue Masaryka a neskôr aj jeho dlhodobé a opakované pobyty už ako prezidenta na Slovensku. A napriek tomu sa o tom stále šíria nepravdivé a ničím nepodložené tvrdenia a nebojím sa napísať, že aj hrubé klamstvá. Ide o nevedomosť, alebo úmyselné zavádzanie mládeže a širokej verejnosti? Neviem, a ťažko rozhodnúť, čo je horšie...

Trvalo celé roky, kým sa tým, ktorí v tejto otázke majú celkom jasno, podarilo v Bratislave presadiť umiestnenie sochy prezidenta Masaryka a podobne to bolo aj s premenovaním časti Vajanského nábrežia v Bratislave na Námestie T. G. Masaryka. Práve v súvislosti s touto udalosťou sa v niektorých médiách znovu objavili nepresné a nepravdivé údaje o pôsobení Masaryka medzi Slovákmi, o tom, že vraj Československá republika Slovákom nič nedala a že sa v nej iba presadzoval „čechoslovakizmus“ – vedomé neuznávanie slovenského národa a snaha o jeho počeštenie. Vznikla dokonca aj petícia časti slovenských historikov jednostranne orientovaných protičeskoslovensky a nekriticky obdivujúcich Slovenskú republiku z rokov 1939–1945 a jej predstaviteľov. To, že ide o historikov, ktorí – napriek svojmu osobnému presvedčeniu – by mali už len z úcty k vlastnej vednej disciplíne hodnotiť dejiny a úlohu osobností v nich vyvážene, aj keď to nie je jednoduché a ľahké, je dvojnásobne smutné. Namiesto prinášania osvety a pravdivého výkladu prejavujú buďto neznalosť, alebo, ako som už uviedol, vedome klamú. Časť týchto historikov je aj z okruhu Matice slovenskej a nehanbili sa podpísať pod pamflet, v ktorom sa opakujú nepravdy o Československu, Masarykovi a ďalších českých/československých politikoch a verejne pôsobiacich osobnostiach českého pôvodu, ktoré však v skutočnosti pomohli rozvoju slovenskej spoločnosti, vedy, kultúry, umenia atď. v časoch Československa zásadným spôsobom.

Tieto tvrdenia sú zarážajúce aj preto, lebo práve v týchto týždňoch ubehlo sto rokov od ťažkých časov ozbrojeného boja o Slovensko a ten boj vybojovali väčšinou príslušníci českého národa, či už talianski a francúzski legionári, príslušníci domáceho vojska, Sokoli a ďalší dobrovoľníci, a z nich takmer 3000 na Slovensku aj padlo. A z veľkej väčšiny to boli Česi a Moravania. Teda Slováci by im mali byť navždy zaviazaní, a to, čo vybojovali za cenu často aj najvyšších obetí, uchovávať vo vďačnej pamäti. Bez nich by totiž slobodného Slovenska ani dnes nebolo, nebolo by ani slovenských hraníc na juhu štátu a nebolo by ani obnovenej Matice slovenskej. A práve jej predstavitelia by sa mali o Československu a Masarykovi vyjadrovať s najväčšou úctou a vďakou.

Naozaj neviem, či nepoznajú dejiny vlastnej inštitúcie, ktorej protektorom bol práve prezident T. G. Masaryk a vo výborovni ktorej aj za časov Jozefa Škultétyho a Jozefa Cígera-Hronského bola na čestnom mieste bronzová busta prezidenta, alebo sa to snažia len zahmlievať. Aj v novej, alebo ako ju nazývajú „druhej“, budove Matice slovenskej v Martine, dokončenej a otvorenej v roku 1926, je v základnom kameni vložený zaujímavý dokument. Pri výstavbe tejto ešte aj dnes veľkoryso poňatej budovy pre Maticu slovenskú požiadalo vedenie tejto významnej a pre slovenský národ, jeho vedu a kultúru, ničím nenahraditeľnej inštitúcie (Jozef Škultéty a Štefan Krčméry), aby prezident napísal list, ktorý by na slávnosti v Martine v auguste 1924 prečítali prítomným a potom ho vložili do základného kameňa. Prezident tejto žiadosti vyhovel a v dokumente okrem iného napísal:

Tentoraz majú martinské slávnosti zvláštny význam, že na nich bude položený základný kameň k novej budove Matice slovenskej. Mám radosť, ako rýchlo sa Matica slobodou republiky zmáha. Matica žila v mysliach a srdciach verných Slovákov i po jej násilnom zrušení a tak prvým z činov po oslobodení slovenského národa (zdôraznil F. V.) je vzkriesenie Matice slovenskej v roku 1919. Od tej doby je Matica intenzívne činná a iste môže počítať s rýchlymi úspechmi, pretože pracuje v slobode a v prostredí, ktoré ju bude s láskou a porozumením podporovať. Matica zostane slovenskému duchovnému životu matkou. T. G. Masaryk.

Ale napriek tomu stále určité kruhy na Slovensku šíria nepravdu, že vraj Masaryk neuznával slovenský národ a že bol protislovensky zameraný... Asi preto si zvolil za osobnú tajomníčku a archivárku Slovensku Annu Gašparíkovú a v jeho domácnosti dlhé roky pôsobila ako domáca a kuchárka aj ďalšia Slovenka Kornélia Šašková. Obidve boli takmer ako členky prezidentovej rodiny.

Dalo by sa ešte o tom, aký veľký význam malo Československo a T. G. Masaryk pre Slovákov, veľa napísať. Slovenský filozof Svätopluk Štúr už pred desaťročiami napísal, že Slováci potrebovali Masaryka viac ako Česi a že možno uplynie aspoň päťdesiat rokov od jeho smrti, kým ho budú vedieť spravodlivo ohodnotiť. Tie desaťročia už dávno uplynuli, ale akosi to spravodlivé hodnotenie Masaryka mešká... Vrcholom bol nedávny zúfalý výkrik istej publicistky, vraj „máme svoj štát, ale vládnu nám čechoslovakisti“! Tým chcela protestovať proti vzniku Námestia T. G. Masaryka v Bratislave – ale prejavila len vlastnú nedovzdelanosť.

Zvlášť zarážajúce je u autorov petície aj neznalosť priateľského a neskôr komplikovaného sporu T. G. Masaryka a S. H. Vajanského. Áno, mali rozdielne názory na viaceré veci, z Vajanského strany došlo aj k urážkam Masaryka, ale prezident sa pri svojich návštevách v Turčianskom Svätom Martine vždy zastavil aj pri hrobe Vajanského na Národnom cintoríne a prejavil mu tak úctu napriek tomu, že sa ideove pred vojnou rozišli. Ale vôbec sa nespomína, že Vajanský ešte pred svojou smrťou v auguste 1916 stihol svoj odmietavý postoj k Masarykovi prehodnotiť, uznal, že on sa mýlil a Masaryk mal pravdu. Taktiež, vediac že jeho syn Vladimír je Masarykovým spolupracovníkom v československom zahraničnom vojsku, mu poslal odkaz, že mu žehná a žehná aj práci jeho majstra, t. j. Masaryka v zahraničí.

Na záver len dva citáty. Sám Masaryk odmietavý prístup k sebe a svojmu dielu vyjadril slovami: Nejvíc mne vždy kritisovali ti, co mne neznali. Nemožno v tejto súvislosti neodcitovať slová Jana Wericha, ktoré uvediem po slovensky: Nad ľudskou hlúposťou sa nedá vyhrať. Ale nikdy sa nesmie prestať proti nej bojovať.

Fotografie: Prezident SR Andrej Kiska a starostka bratislavskej mestskej časti Staré Mesto Zuzana Aufrichtová pri odhaľovaní pamätnej dosky s citátom T. G. Masaryka.

Foto M. Petrovič Slovanský

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 4/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Kto sa bojí Masaryka a „čechoslovakizmu“

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu