Pavol Ičo

Život plný bolesti a trápenia

Jednou z osobností, ktorá výrazne zasiahla do dejín Čechov a Slovákov, bol aj básnik, historik, etnograf a zakladateľ vedeckej slavistiky Pavol Jozef Šafárik (1795–1861).

O jeho tvorbe sa hovorí na slovenských i českých školách, menej známe však sú jeho životné osudy.

Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 na evanjelickej fare v Kobeliarove, kde vyrastal spolu s ďalšími troma staršími súrodencami. Okrem nich mal ešte brata, ktorý uzrel svetlo sveta v roku 1791 a zomrel v dojčenskom veku, no krstné mená získal Šafárik práve po ňom.

Kobeliarovská fara patrila medzi najchudobnejšie v kraji a jeho rodičia museli usilovne pracovať, aby sa dokázali postarať o svoje štyri deti. Ako dieťa teda trávil čas najmä so svojimi dvoma bratmi a so sestrou, s ktorou sa aj vzájomne fyzicky a povahovo najviac podobali. Šafárikovo detstvo opisuje v spise Co vyprávěl P. J. Šafařík jeho najstarší syn Vojtech. Ten v tomto diele poukazuje najmä na mimoriadny literárny talent svojho otca, ktorý sa prejavil hneď v prvých rokoch jeho života. Sedemročný údajne ovládal abecedu, dva razy si prečítal Bibliu a o rok neskôr už s obľubou kázal svojim súrodencom a ďalším obyvateľom Kobeliarova. Z týchto čias taktiež jestvuje záznam o tom, že utrpel úraz hlavy, a vďaka archívnym materiálom tiež vieme, že už ako malý chlapec býval prudký, introvertný a nadväzoval styky s rómskym obyvateľstvom, pričom sa priúčal ich reči.

Keď mal sedemnásť rokov, umrela mu matka. Šafárik sa s ňou rozlúčil básňou Štědrý večer 1814, publikovanou dva roky po jej smrti v časopise Prvotiny pěkných umění. Pol roka po matkinej smrti, v júni 1813, sa Šafárikov otec, proti vôli svojich detí, znovu oženil. Ozvenu týchto tragických zážitkov badať i v niektorých básňach jedinej Šafárikovej básnickej zbierky Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814), v ktorej sa objavuje motív smútku i smrti.

Aspoň čiastočnú útechu mu však v týchto ťažkých časoch prinášalo čítanie Biblie, ktorej sa venoval hlavne počas teologických štúdií na gymnáziu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Napokon ale uprednostnil pred kňazskou dráhou pedagogickú a vedeckú činnosť.

Ako dvadsaťštyriročný prijal ponuku na funkciu riaditeľa novosadského gymnázia. V Srbsku sa o tri roky neskôr oženil s devätnásťročnou Júliou Ambróziou. Mladomanželom sa počas nasledujúcich piatich rokov narodilo dovedna päť detí, z ktorých však tri zakrátko zomreli (z týchto sa dožil najdlhšie syn Mladen Svatopluk, ktorý umrel ako 13mesačný). V tomto období, na sklonku leta 1823, Šafárik po prvý raz vo svojom živote vážne ochorel, pričom takmer zomrel. Dodnes presne nevieme, o akú chorobu išlo, samotný Šafárik považoval svoje komplikácie za prejav reumatických bolestí. Po dlhej, viac ako rok trvajúcej liečbe, ho v roku 1825 postretla ďalšia rana v podobe nariadenia rakúskej vlády, ktoré zakazovalo evanjelickým vzdelancom vyučovať na gymnáziách. Šafárikovi sa síce podarilo získať výnimku, no musel súhlasiť s tým, že sa vzdá svojej funkcie riaditeľa.

V roku 1832 znovu onemocnel. K zápalu kĺbov sa pridali neznesiteľné bolesti hlavy a nevoľnosť. Po čiastočnom ústupe týchto problémov sa aj s rodinou presťahoval do Prahy, kde mu jeho manželka krátko po príchode priviedla na svet ďalšie dve deti – dvojičky Jaroslava a Bohuslava. Radosť z novorodencov ale netrvala dlho; Bohuslav ochorel a umrel vo veku štyroch rokov, čo zanechalo v duši jeho otca hlbokú jazvu. Neskôr sa mu narodili ešte štyri deti, z ktorých však tri nedlho po príchode na svet umreli.

Šafárik počas prvých rokov svojho pražského pobytu veľa publikoval a pomáhal aj s redakčnými prácami v Časopise Českého musea, ktorý neskôr sám redigoval. Od svojich českých priateľov ročne dostával 380 zlatých, ale táto suma sotva stačila na pokrytie všetkých výdajov rodiny. Navyše musel spomenutú čiastku prijať pod podmienkou, že všetko, čo napíše, bude v českom jazyku, hoci on sám rád používal aj rodné východogemerké nárečie. Svedectvo o jeho trápeniach podávajú najmä listy adresované jeho priateľovi, ruskému historikovi Michalovi Pogodinovi. Viaceré z nich sú presiaknuté zúfalstvom človeka, ktorý musí neustále čeliť chudobe, chorobám, smútku či obavám o budúcnosť svojho národa.

Jeho situácia mu často pripadala bezvýchodisková, no napriek všetkému sa v ňom napokon vždy prebudila živelná energia, vďaka ktorej vládal ďalej pracovať.

Vzhľadom na biedne psychické i fyzické rozpoloženie navštívil na radu lekárov v rokoch 1834, 1838 a 1842 kúpele. V roku 1841 sa dostal aj na územie Ukrajiny. Svoje zážitky z tejto cesty opísal v práci Cesta po Halické a Uherské Rusi, ktorá bola v rokoch 1841–42 publikovaná na stránkach Časopisu Českého musea. Naspäť sa vracal cez Rumunsko a slovenský región Zemplín, a práve tu, pred obcou Ulič, upútala ho tabuľka s nápisom: „Nem szabad pipázny!“ (Fajčenie nie je povolené!)

Pri bližšom pohľade zistil, že je na tabuľke namaľovaný Slovák v tamojšom kroji, visiaci na šibenici. Ako sa dozvedel neskôr, cedule osadili ešte v čase tzv. Cholerového povstania (1831) vo viacerých východoslovenských obciach, kde aj po potlačení rebélie obesili pomstychtiví husári mnoho sedliakov trebárs iba kvôli tomu, že fajčili.

Uvedené správy mali na Šafárikov zdravotný stav neblahé účinky, rozšírili jeho obavy o budúcnosť slovenského národa a viedli k opätovnému prepuknutiu choroby.

Ďalšie výrazné zhoršenie Šafárikovho stavu nastalo v roku 1857, keď ho už sužovali tak silné bolesti hlavy, že kvôli nim nemohol ani písať. K bolestiam sa pridali aj ďalšie problémy; strácal zrak a jeho reumatizmus dosiahol takej intenzity, že sa mohol pohybovať už iba s berlou. Okrem uvedených fyzických problémov začal trpieť čoraz silnejšími depresiami, ku ktorým pribudli bludné myšlienky späté s víziami, v ktorých videl svojho syna otráveného, rodinu vo vyhnanstve a sám seba ako väzňa čeliaceho prenasledovaniu a hanbe. Tieto predstavy ho priviedli až k pokusu o samovraždu.

23. mája 1860 skočil s úmyslom ukončiť svoje trápenie do Vltavy, ale topiaceho sa Šafárika napokon zachránili lodníci. Po tomto neúspešnom pokuse sa jeho psychický stav dočasne zlepšil.

O rok neskôr, začiatkom júna 1861, však opäť upadal do depresie a niekedy dokonca strácal vedomie. Koncom mesiaca, dňa 26. 6. 1861, vydýchol naposledy.

Český národ sa so Šafárikom rozlúčil na veľkolepom pohrebe, usporiadanom na evanjelickom cintoríne v pražskom Karlíne, Slováci počas „zádušníc“, ktoré sa konali 13. a 14. júla 1861 v Liptovskom Mikuláši. Kázeň, zameranú najmä na prínos Pavla Jozefa Šafárika pre národnooslobodzovací boj Slovanov, viedol národný buditeľ a evanjelický kňaz Michal Miloslav Hodža. Po príhovore nasledoval slávnostný obed v hostinci U čierneho orla, kde sa na návrh profesora J. D. Makovického uskutočnila zbierka na Maticu slovenskú. O týždeň neskôr, 21. júla 1861, usporiadal smútočnú slávnosť na počesť Pavla Jozefa Šafárika aj Jozef Miloslav Hurban na svojej evanjelickej fare v Hlbokom.

Nešťastie však akoby prenasledovalo Šafárika aj posmrtne – miesto jeho posledného odpočinku zasiahla povodeň a jeho pozostatky boli prevezené na Olšanské hřbitovy, kde bol umiestnený i Šafárikov pôvodný pieskovcový sarkofág z Karlína.

Pavol Ičo (1987) je publicista v slobodnom povolaní.

Obsah Listů 3/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Pavol Ičo

Život plný bolesti a trápenia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu