Juraj Buzalka

Slovenské eurovoľby: keď antisystém ešte nemobilizoval

Eurovoľby na Slovensku dopadli dobre, píšu médiá hlavného prúdu i strednostavovské sociálne siete. Po víťazstve liberálky Zuzany Čaputovej v marcových prezidentských voľbách aj májové eurovoľby pre mnohých potvrdzujú trend. Zvíťazila liberálno-konzervatívna, proeurópska koalícia Progresívne Slovensko/SPOLU so ziskom vyše dvadsať percent. Dlho víťazná strana SMER – sociálna demokracia s pätnástimi prehrala už štvrté voľby za sebou.

Krajina si podľa komentárov určite želá zmenu v parlamentných voľbách na budúci rok. Je však otázne, či to bude zmena smerom, aký ukázali eurovoľby, keď sa okrem dvoch fašistov do europarlamentu prekrúžkovalo jedenásť kandidátov systémových politických strán, hádam s výnimkou profesionálneho Róma, ktorého angažoval politický exot nesystémového hnutia.

Žiada sa domýšľať, kam môže spieť veľká porážka hlavnej vládnej strany a prepad jej koaličných partnerov (poslanci koaličných SNS a Mosta-Híd sa do europarlamentu nedostali) v parlamentných voľbách v roku 2020. Kto pozbiera ich roztratených voličov? Kľúčová dilema nastane, ak sa rozkročenie Ficovej strany medzi Európou a národným antisystémizmom skončí. Fico je totiž asi jediný premiér v regióne, ktorý dokázal byť aj vo funkcii na módnej vlne autenticky „proti systému“ a zároveň – na rozdiel napríklad od Orbána – bez zbytočných eurofóbnych výkrikov.

Slovensko však opäť zaknihovalo „tradične“ najnižšiu účasť v celej EÚ. Kým účasť v Česku a Slovinsku sa blíži slovenskej účasti, voliči v Maďarsku a Poľsku chodia k eurovoľbám v dvojnásobnom počte. Výsledky Višegrádu dozaista ovplyvnia súdržnosť tohto zoskupenia. Tiež stojí za zmienku, že účasť z predchádzajúcich volieb sa zdvihla o deväť percent, víťazná liberálno-konzervatívna koalícia však získala približne toľko hlasov koľko fašistická strana v roku 2016 vo voľbách do slovenského parlamentu. Navyše, ako napísal jeden z mienkotvorcov na sieti, „mali sme síce najnižšiu účasť, ale zato máme najvyšší podiel zvolených mužov.“

V centrále Ficovej strany sa pri každej prehre v rade snažia vysvetliť, že v skutočnosti strana vyhrala. Pri eurovoľbách však s veľkou pravdepodobnosťou platí to, čo o nich v sídle SMER-u napísali. „Mobilizácia vo veľkých mestách, predovšetkým v Bratislave, odsunula stranu Smer na druhú priečku v celkových číslach. Pre stranu to znamená dôvod na zamyslenie, ako viac odkomunikovať program strany v mestách, a zároveň viac mobilizovať voličov na vidieku, aby o osude krajiny nerozhodovalo iba hlavné mesto“. Kľúčová otázka teda je, čo sa stane, keď začne vidiek – a širšia platforma „proti systému“ – napríklad v parlamentných voľbách reálne mobilizovať.

Brexit a európsky život

Autor tohto textu mal šancu navštíviť Britániu niekoľko týždňov pred eurovoľbami po takmer dvadsiatich rokoch. V nemenovanej college váženej univerzity ma prekvapila monokultúra servisu. Vrátnici, čašníčky aj upratovači boli všetci Angličania, ktorých pri týchto obslužných činnostiach bolo zriedka vídať už pred dvadsiatimi rokmi. Pripadal som si ako kolega, americký profesor a expert na Poľsko, ktorý je vždy nanovo prekvapený „belobou“ varšavskej hotelovej obsluhy, pravdepodobne ukrajinského pôvodu.

Domov som cestoval nízkonákladovo, z veľkého letiska na sever od Londýna. Pripomenuli sa mi časy robotníckych autobusov neskorého socializmu. Začal som chápať hĺbku vtipu, že najbližší trend nízkonákladových aeroliniek bude predaj lístkov na pohodlné státie... Podstatné však okrem hlbokej uhlíkovej stopy je, že oproti situácii spred dvadsiatich rokov, kedy cestovali hlavne aupairky a takmer výlučne autobusmi, sa medzi Londýnom a Bratislavou nedopravovali iní „nízkonákladoví“ cestujúci: šušťákoví stavbári, opatrovateľky trkotajúce s rodákmi cez mobilné aplikácie, obsluhovači mraziarenských pásov pre britské supermarkety...

Brexit a jeho komplikovaný priebeh je v hlavnom prúde u nás považovaný hlavne za akúsi vzpruhu pre jednotu Európy. Analytici i európski politici argumentujú, že odchod Británie utužil eurooptimistov na kontinente, čo výsledne mohlo prispieť k posilneniu tohto tábora ako hnutia proti populistom a rozbíjačom, ktorí tiež posilnili, avšak miernejšie, ako sa čakalo. Nazdávam sa, že problém už dávnejšie nie je o spore pre a proti Európskej únii, akoby sa zdalo z kampane na Slovensku. Dnes sa hrá o to, aká tá Európa bude.

Brexit, napríklad, je totiž predovšetkým dôsledkom každodenného zažívania „Európy“ v Británii. Mobilizácia proti EÚ a imigrácii – povestný poľský inštalatér bol a zostal ikonou xenofóbov – zakrývala hlavne tlak na nízkokvalifikované pracovné miesta, spôsobené voľným pohybom osôb. Fašisti vedia, čo ľudí trápi, aj keď nemajú ozajstné riešenia. Kandidátky eurofilov sú však až príliš elitné, aby dokázali presvedčiť bežných Európanov, že rozumejú ich problémom. Eurooptimistická kampaň mladých víťazov na Slovensku prebiehala akoby v časti reality domácich strednostavovských voličov. Tých okrem masového rúbania lesov na kšeft pod súčasnou vládou s gastarbeitermi v lietadle z Londýna a ich rodny len ťažko niečo spája...

Slovenskí eurohujeri, ktorých volil aj autor tohto článku, mobilizovali vznešenými heslami, akoby odpočutými v posluchárňach elitných univerzít. Tam možno načúvať rozprávaniam Timothy Gartona Asha o priateľstve s Václavom Havlom. Je tam tiež Michail Chodorkovský a vysvetľuje systém korupcie v Rusku. Občas niekto spomenie alternatívu k postkomunistickej šokovej terapii takého Jacka Kurońa, akoby zlé svedomie súčasných liberálov, ale vo všeobecnosti ide o spoločnosť úspešných a spokojných Európanov.

Do akej miery sa však tieto témy týkajú rozhodovania státisícov bežných migrantov a ich rodín pri slovenských urnách, pre ktorých migráciu spôsobili liberáli, ako im klame antisystém? Veď to liberalizmus v ich očiach priniesol tlak na mzdy a pracovné miesta. Voľný pohyb akoby eurofili vytesnili na hranice Únie, spojili ho s utečencami a rozvojovou pomocou v tzv. tretích krajinách. Brexit a nárast populizmu skrátka niečo hovoria aj o základoch Únie a nutnosti zmien, o ktorých ani najväčší slovenskí eurofili nehovorili nič konkrétne.

Ľudia ako tí v robotníckom lietadle z Londýna sú už v Únii dávno. Nakupujú, cestujú za prácou, podnikajú. Ozajstné problémy týchto Európanov však pomenovali hlavne fašisti. Vedia, že Európska únia je o súťaži v prístupe k sociálnemu štátu, o nerovnosti, ktorá plodí pocit demokratického deficitu a že nestačí rečniť o nádhere európskeho projektu, ale že Únia, životný priestor proeurópskych síl, ako znelo v kampani, môže mať aj riadne reakcionársku podobu. Keď už aj slovenskí fašisti sa vzdali snahy opustiť Úniu...!?

Ako mi krátko po zverejnení výsledkov volieb napísal americký kolega – špecialista na Slovensko a jeho liberalizmus – nadväzujúc na našu nedávnu debatu pri víne v mojej kuchyni (a v nadväznosti na analýzu výsledku prezidentských volieb v predchádzajúcich Listoch), „Slovensko opäť ide proti trendu. Vyzerá, že je dobré, ak chodia voliť mladí a mestskí voliči. Teraz však vyvstáva otázka, ako dlho bude trvať, kým mladá liberálna elita naštve zostatok krajiny.“

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Slovenské eurovoľby: keď antisystém ešte nemobilizoval

Brexit a európsky život

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu