Témou číslo jeden v uplynulých týdňoch boli na našej základnej škole prezidentské voľby. Keď som po prvom kole volieb vstúpil do triedy, hneď prvá otázka, ktorú mi iaci poloili, smerovala k mojej volebnej účasti. Bola by preto škoda nevyuiť tento ivý záujem detí, ktoré zvyčajne o verejné dianie nejavia veľký záujem, ale o päť rokov ich u ďalšie prezidentské voľby zastihnú ako prvovoličov.
Na hodinách dejepisu sme skúmali volebný program prezidentských kandidátov. Sústredili sme sa na otázku, či je ich program zameraný skôr na minulosť, alebo na budúcnosť. Objavili sme tak rôzne podobnosti s dejinami slovenského národa, z ktorých si nie všetci zobrali ponaučenie. Niektorí kandidáti, zdá sa, zámerne. Kým títo kandidáti prehovárali jazykom strachu, jedna výnimka hovorila o dôvere.
Výsledky našej malej analýzy sa zjavne nezhodovali s predvolebnými diskusiami, v ktorých dominovali predovšetkým nálepky konzervatívec a liberál. Kandidáti sa pretekali, kto je kresťanskejší kandidát, kto je väčší Slovák a kto má aký postoj k registrovaným partnerstvám a interrupciám. Napohľad by sa preto mohlo zdať, e deliacou čiarou týchto volieb bolo konzervatívno-liberálne delenie. Jedna výnimka však takéto nálepky odmietla.
Pred prvým kolom volieb sa trnavský arcibiskup vyjadril na omši naivo premietanej katolíckou televíziou, e je ťakým hriechom voliť ultraliberálnu kandidátku, ale aj kresťanského disidenta, ktorý je akosi podozrivo otvorený dialógu s druhou stranou. Hlavnou emóciou šíriacou sa z kazateľnice bol strach.
Krátko po prvom kole, v ktorom ultraliberálka s prehľadom zvíťazila, napísal 17ročný mladík, študent elitného bratislavského gymnázia, provokačný facebookový komentár do skupiny nacionalistov, kde sa hanlivým spôsobom vyjadril voči podporovateľom pronárodných kandidátov. Prvé, čo podľa neho nová prezidentka spraví, je, e zatočí s opicami z tejto skupiny, ktoré bude treba strieľať. Vyhlásenie zakončil zvolaním na slávu EÚ a slovenskej štátnosti zaprial smrť.
Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Jeho opovrhnutie a bezcitný výsmech sa pre ľudí s konšpiratívnym uvaovaním stali jasným potvrdením toho, e krajinu ohrozujú protinárodné ivly na čele s favoritkou na prezidentský úrad. Študentovo následné ospravedlnenie a vyjadrenie, e išlo o satiru a ironický komentár, prišlo neskoro.
Prezidentské voľby tak odhalili prehlbujúcu sa schizmu v našej spoločnosti. Tá sa však nedeje pozdĺ zauívaných línií sociologických pojmov a hodnotových orientácií. Zdá sa, e kým sme sa doteraz rozhodovali na základe toho, kým sme, dnes sa rozhodujeme podľa toho, čo predpokladáme o druhých a o svete, v ktorom ijeme. Bez ohľadu na to, či ste konzervatívec alebo liberál, ľavičiar alebo pravičiar, to, čo skutočne zavái, je váš vzťah k realite.
Ukazuje sa, e nemalá časť slovenskej spoločnosti má k realite skôr pesimistický vzťah. Čím viac ľudia predpokladajú, e svet je zlý a plný zlých ľudí, tým je väčšia pravdepodobnosť, e budú volať po autorite, ktorá by zrovnala nápravu. V tom volaní po dozeraní a trestaní zaznieva hlas biskupových apokalyptických slov, kde straší veriaci ľud vyhrákami o ťakom hriechu, no zároveň sú to aj cynické slová mladého gymnazistu, ktorými opovrhuje ľuďmi, ktorí nevyznávajú ten správny svetonázor.
Na druhej strane však máme ľudí, ktorí sa neboja sveta v ktorom ijú, lebo im na ňom záleí.
Sú to hlasy ľudí, ktorí sa neváhajú verejne ozvať voči svojmu arcibiskupovi a jeho slovám a ísť voliť nie napriek tomu, e mono zhrešia, ale práve preto, e to stojí za hriech. Sú to ľudia, ktorí namiesto cynizmu a vulgárneho výsmechu volia trpezlivú slušnosť. Za posledný rok sa ich na námestiach objavili státisíce.
Schizma slovenskej spoločnosti sa odvrátiť nedá. Dá sa ale zmeniť pomer ustráchaných a nedôverčivých v prospech vnímavých a slušných. Jedna výnimka to môe dokázať.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.