Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 2 > Tomáš Horváth: Schizma slovenskej spoločnosti

Tomáš Horváth

Schizma slovenskej spoločnosti

Témou číslo jeden v uplynulých týždňoch boli na našej základnej škole prezidentské voľby. Keď som po prvom kole volieb vstúpil do triedy, hneď prvá otázka, ktorú mi žiaci položili, smerovala k mojej volebnej účasti. Bola by preto škoda nevyužiť tento živý záujem detí, ktoré zvyčajne o verejné dianie nejavia veľký záujem, ale o päť rokov ich už ďalšie prezidentské voľby zastihnú ako prvovoličov.

Na hodinách dejepisu sme skúmali volebný program prezidentských kandidátov. Sústredili sme sa na otázku, či je ich program zameraný skôr na minulosť, alebo na budúcnosť. Objavili sme tak rôzne podobnosti s dejinami slovenského národa, z ktorých si nie všetci zobrali ponaučenie. Niektorí kandidáti, zdá sa, zámerne. Kým títo kandidáti prehovárali jazykom strachu, jedna výnimka hovorila o dôvere.

Výsledky našej malej analýzy sa zjavne nezhodovali s predvolebnými diskusiami, v ktorých dominovali predovšetkým nálepky „konzervatívec“ a „liberál“. Kandidáti sa pretekali, kto je kresťanskejší kandidát, kto je väčší Slovák a kto má aký postoj k registrovaným partnerstvám a interrupciám. Napohľad by sa preto mohlo zdať, že deliacou čiarou týchto volieb bolo konzervatívno-liberálne delenie. Jedna výnimka však takéto nálepky odmietla.

Pred prvým kolom volieb sa trnavský arcibiskup vyjadril na omši naživo premietanej katolíckou televíziou, že je ťažkým hriechom voliť „ultraliberálnu“ kandidátku, ale aj kresťanského disidenta, ktorý je akosi podozrivo otvorený dialógu s druhou stranou. Hlavnou emóciou šíriacou sa z kazateľnice bol strach.

Krátko po prvom kole, v ktorom „ultraliberálka“ s prehľadom zvíťazila, napísal 17ročný mladík, študent elitného bratislavského gymnázia, provokačný facebookový komentár do skupiny nacionalistov, kde sa hanlivým spôsobom vyjadril voči podporovateľom „pronárodných“ kandidátov. Prvé, čo podľa neho nová prezidentka spraví, je, že „zatočí s opicami“ z tejto skupiny, ktoré bude treba „strieľať“. Vyhlásenie zakončil zvolaním na slávu EÚ a slovenskej štátnosti zaprial smrť.

Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Jeho opovrhnutie a bezcitný výsmech sa pre ľudí s konšpiratívnym uvažovaním stali jasným potvrdením toho, že krajinu ohrozujú protinárodné živly na čele s favoritkou na prezidentský úrad. Študentovo následné ospravedlnenie a vyjadrenie, že išlo o satiru a ironický komentár, prišlo neskoro.

Prezidentské voľby tak odhalili prehlbujúcu sa schizmu v našej spoločnosti. Tá sa však nedeje pozdĺž zaužívaných línií sociologických pojmov a hodnotových orientácií. Zdá sa, že kým sme sa doteraz rozhodovali na základe toho, kým sme, dnes sa rozhodujeme podľa toho, čo predpokladáme o druhých a o svete, v ktorom žijeme. Bez ohľadu na to, či ste konzervatívec alebo liberál, ľavičiar alebo pravičiar, to, čo skutočne zaváži, je váš vzťah k realite.

Ukazuje sa, že nemalá časť slovenskej spoločnosti má k realite skôr pesimistický vzťah. Čím viac ľudia predpokladajú, že svet je zlý a plný zlých ľudí, tým je väčšia pravdepodobnosť, že budú volať po autorite, ktorá by zrovnala nápravu. V tom volaní po dozeraní a trestaní zaznieva hlas biskupových apokalyptických slov, kde straší veriaci ľud vyhrážkami o ťažkom hriechu, no zároveň sú to aj cynické slová mladého gymnazistu, ktorými opovrhuje ľuďmi, ktorí nevyznávajú „ten správny“ svetonázor.

Na druhej strane však máme ľudí, ktorí sa neboja sveta v ktorom žijú, lebo im na ňom záleží.

Sú to hlasy ľudí, ktorí sa neváhajú verejne ozvať voči svojmu arcibiskupovi a jeho slovám a ísť voliť nie napriek tomu, že možno zhrešia, ale práve preto, že to „stojí za hriech“. Sú to ľudia, ktorí namiesto cynizmu a vulgárneho výsmechu volia trpezlivú slušnosť. Za posledný rok sa ich na námestiach objavili státisíce.

Schizma slovenskej spoločnosti sa odvrátiť nedá. Dá sa ale zmeniť pomer ustráchaných a nedôverčivých v prospech vnímavých a slušných. Jedna výnimka to môže dokázať.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 2/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.