Ferdinand Vrábel

Prezident T. G. Masaryk a Bradlo

O vzťahoch profesora a neskôr prvého československého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka a Milana Rastislava Štefánika, o ideovom vplyve Masaryka na Štefánika počas jeho pražských štúdií a neskoršej plodnej a úspešnej spolupráce v rokoch prvej svetovej vojny sa vie pomerne veľa. Menej známy je vzťah Masaryka k pamiatke Štefánika po jeho tragickej smrti. Z rôznych miest sa z priehľadných dôvodov kritizovali najmä dve udalosti spojené s miestom posledného odpočinku M. R. Štefánika na vrchu Bradlo nad jeho rodnými Košariskami – prezidentova neúčasť na pohrebe 11. mája 1919 a prezidentova neúčasť na odhalení mohyly 23. septembra 1928. Prezidentovi sa vtedy od jeho súčasníkov a kritikov a dnes od niektorých tendenčných publicistov a historikov podsúvali a ešte aj dnes podsúvajú rôzne bočné úmysly – od cielenej negácie života a diela Štefánika až po údajné výčitky svedomia, ktoré mu vraj bránili prísť na Bradlo, hoci je známe, že prezident na Bradle pri Štefánikovom dočasnom hrobe bol – a to dokonca v sprievode Andreja Hlinku – a prišiel aj k mohyle už dva týždne po jej odhalení. Ako to teda v skutočnosti s neúčasťou T. G. Masaryka na Štefánikovom pohrebe a na odhalení mohyly bolo?

Jurkovičovo svedectvo

Máme o tom priame svedectvá dôveryhodných osôb, ktoré oboje dostatočne jasne a aj vierohodne vysvetľujú. Architekt Dušan Jurkovič tvrdil, že Štefánik sa mu zveril s tým, že ak zomrie, chcel by byť pochovaný na Bradle. Bolo to iste zvláštne želanie, na kopci Bradlo nad Košariskami nebol žiadny cintorín. Ten bol neďaleko jeho rodného domu, fary a kostola na Košariskách. Na tomto cintoríne pochovali nielen jeho otca Pavla, ale aj troch súrodencov, ktorí zomreli ako maloletí: Sergeja, Mojmíra a Fedora. Možno aj preto Ján Mlynárik vo svojej knihe o Štefánikovi uvádza, že Štefánik chcel byť pochovaný na cintoríne na Košariskách. Jurkovičovo tvrdenie je v protiklade s tým, čo uvádza historik Mlynárik, ktorý Štefánika osobne nepoznal. Komu dať v tomto prednosť? Myslím si, že by sme mali uprednostniť Jurkoviča, pretože ten Štefánika osobne poznal, zorganizoval aj jeho pohreb na Bradle a neskôr postavil mohylu, ktorá je považovaná za jeho najvýznamnejšie dielo. Sám Jurkovič však tvrdil, že jeho najväčším a najodvážnejším umeleckým činom bol samotný pohreb Štefánika. Podľa Jurkovičových spomienok však aj Pavel Blaho tvrdil, že Štefánik chcel byť pochovaný vedľa svojho otca na cintoríne na Košariskách. „Skôr, ako sme nasadli do vlaku (do Bratislavy zo Skalice na Slovensku, kde boli 4. mája 1919 zasadiť lipu slobody, pozn. F. V.), bol som rozhodnutý pochovať generála Štefánika na Bradle, plniac tým jeho poslednú vôľu...,“ spomínal neskôr Jurkovič. Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, to podmienil súhlasom Štefánikovej matky a celej generálovej rodiny.

Jurkovič spolu s bratislavským županom Samuelom Zochom odcestovali 6. mája do Brezovej a na Košariská, kde získali potrebný súhlas od košarištianskej a brezovskej evanjelickej a. v. cirkvi, Jurkovič vyšiel aj na Bradlo, aby si pozrel terén a zistil, ako ho bude potrebné upraviť na pohreb. Súhlas Štefánikovej matky a jeho rodiny získali 7. mája 1919.

Smútočná rozlúčka sa konala 10. mája 1919 v Bratislave a po nej boli telesné pozostatky Štefánika a jeho talianskych druhov prevezené vlakom do Brezovej. Štefánikova rakva bola na noc z 10. na 11. mája uložená v brezovskom evanjelickom kostole, rakvy talianskych letcov v brezovskom rímskokatolíckom kostole Najsvätejšej Trojice. Pred evanjelickým kostolom mal smútočný prejav farár Ján Lichner. Pri rakvách v evanjelickom aj katolíckom kostole zostala na noc stráž. Ráno 11. mája sa v brezovskom katolíckom kostole konalo rekviem a v evanjelickom kostole smútočné služby Božie. Po nich pred evanjelickým kostolom prehovoril evanjelický farár z Krajného a rodinný priateľ Štefánikovcov Michal Bodický, potom sa smútočný sprievod vydal na cestu do Košarísk. Na Košariskách sa v evanjelickom kostole uskutočnila smútočná rozlúčka so Štefánikom a potom išiel pohrebný sprievod starou lesnou cestou na Bradlo. Tam po smútočných obradoch uložili telá všetkých štyroch obetí nešťastia do dočasného hrobu.

Prezident vyslal na pohreb kvôli nemoci, ktorá mu zabránila v osobnej účasti, náčelníka svojej vojenskej kancelárie generála Otakara Husáka. Ten nad hrobom vybral z krabičky malú kytičku a hodil ju na Štefánikovu rakvu. Keď sa vedľa neho stojaci francúzsky legionár Ladislav Preininger na Husáka spýtavo pozrel, ten mu vysvetlil, že „starý pán“ (t. j. prezident) mu nariadil, aby kytičku umiestnil na Štefánikovu rakvu... Tak skromne, ale pre Masaryka príznačne bez okázalostí, sa prezident so svojím žiakom a spolupracovníkom rozlúčil. Nemohol prísť, ale nezabudol... Masaryk neskôr v sprievode Andreja Hlinku navštívil Štefánikov dočasný hrob počas svojej návštevy Slovenska v septembri 1921.

Mohyla na Bradle

Podľa architekta Dušana Jurkoviča skalnatý kopec Bradlo (543 metrov nad morom) určila sama príroda za miesto pre mohylu hrdinu. Mohyla je monumentálnym dielom, na ktoré sa zbieral celý národ. Zbierku začali sokoli a legionári, neskôr vo februári 1921 sa v Bratislave utvoril Spolok pre vybudovanie pomníka generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Z iniciatívy Spolku vznikol v roku 1923 aj zbierkový Výbor Akcie Národ svojmu hrdinovi, ktorého hlavnou úlohou bolo organizovať finančnú zbierku na postavenie pomníka.

V rokoch 1922–1923 zhotovili stavebný projekt, v rokoch 1924–1925 nákladom Pamätníka odboja v Prahe postavili cestu z Brezovej na Bradlo a v rokoch 1925–1926 Jurkovič vypracoval zmenšený (a úspornejší) model mohyly, ktorý sa napokon realizoval. Základný kameň pre mohylu položil na slávnosti 4. mája 1924 Edvard Beneš. Sú na ňom nápisy: ZÁKLADNÝ KAMEŇ POLOŽENÝ DŇA 4. MÁJA 1924 a M. R. ŠTEFÁNIK ZOMREL 4. MÁJA 1919, KEĎ JEHO NÁROD OŽÍVAL. Do základného kameňa vložili pamätné listy, medzi ktorými bol aj dokument vlastnoručne napísaný prezidentom T. G. Masarykom. Na realizáciu stavby vybrali vo verejnej súťaži tri firmy; stavebné práce realizovala firma Ing. Jaromíra Schwarza a spol. z Prahy a kamenárske práce Spojené pražské továrny na stavivá a firma Jaroslav Vinduška, čsl. kameňopriemyselník, Praha. Liate železo dodala firma bratov Fischerovcov z Trnavy. Stavať sa začalo 11. júla 1927 (so zimnou prestávkou od decembra 1927 do februára 1928) a dielo dokončili po 280 pracovných dňoch 21. augusta 1928. Zo Spišských Vlách doviezli 194 vagónov travertínových kvádrov. Celkový náklad na stavbu predstavoval 2 815 262,90 Kčs. Mohyla sa nachádza na skalnatom vrchole Bradla, odkiaľ je panoramatický rozhľad na široké okolie Malých Karpát, Myjavskej pahorkatiny, Bielych Karpát a aj na pásmo pohorí na Považí v okolí Piešťan a Nového Mesta nad Váhom. Samotná tumba hrobky má podobu kvádra s orientáciou od západu k východu. Pôvodne tam boli štyri hroby, tvoriace kríž, „v ktorého hlave je hrob Štefánika, v jeho nohách hrob kráľ. italského pilota, po pravom boku hrob kráľ. italského nadporučíka (ktorý bol neskoršie odvezený), po ľavom kráľ. italského podporučíka“. Spodná terasa má rozmery 93 × 62 metrov; v kratších terasách sú umiestnené vždy dve a dve schodištia, vedúce na plató, z ktorého zo všetkých strán je uplatnený terén svahov a vyššia druhá terasa. Táto má tiež dve a dve schodištia na všetkých štyroch stranách a nesie plató s rozmermi 45 × 32 metrov. Tumba je obklopená štyrmi obeliskami vysokými 12 metrov. Mohyla je obložená travertínovými kvádrami zo Spišských Vlách.

Mohylu odhalili v predvečer desiateho výročia vzniku Československej republiky. Ani tento slávnostný akt, ktorý pokazilo nepriaznivé počasie (vietor a silný dážď), nebol bez problémov a afér, čo zavinila čiastočne ležérnosť úradníkov (neúčasť prezidenta, ktorého včas neinformovali a pozvali neskoro) a čiastočne spomínané zlé počasie (finančné straty živnostníkov, ktorí sa potom domáhali odškodnenia). Mohyla bola odhalená za mohutnej účasti ľudu aj vojska napriek počasiu v nedeľu 23. septembra 1928. S touto slávnosťou sa spája nešťastná aféra a aj istá horkosť a sklamanie, ktoré pre členov Spolku v súvislosti so slávnosťou vznikli. Nezúčastnili sa na nej totiž najvýznamnejší žijúci Štefánikovi spolupracovníci: Masaryk a Beneš, ba ani Slovák a Štefánikov krajan Štefan Osuský. Táto skutočnosť sa už vtedy stala predmetom rôznych špekulácií, a to tým viac, že prezident Masaryk nielenže bol v tom čase na svojom pravidelnom letnom pobyte v Topoľčiankach, ale od roku 1921 bol aj čestným predsedom Spolku. Jeho neúčasť na odhalení mohyly je ešte aj dnes zdanlivo nepochopiteľná, aj keď archívne dokumenty vec vysvetľujú pomerne jednoznačne. Prezident Masaryk k tomu zaujal stanovisko v liste slovenskému krajinskému prezidentovi Jánovi Drobnému, v ktorom okrem iného uviedol: „Pane krajinský prezidente. K různým řečem a zprávám v novinách o mé neúčasti na Štefánikově slavnosti upozorňuju vás na pravý stav věci a konstatuju: Jestliže slavnost má být částí státních slavností jubilejních, plán této slavnosti, jakožto organická část slavností celkových, musil být udělán a proveden vládou, popřípadě krajinským prezidentstvím. To se nestalo; Spolek pro postavení pomníku nejenže plán koncipoval, nýbrž i samovolně v novinách uveřejnil, aniž bych já býval byl upozorněn a o souhlas požádán. To je jednání neloajální a ze stanoviska státní autority nepřípustné. O slavnosti státní rozhoduje stát a jeho vedoucí činitelé. Zejména je nepřípustné, aby nějaký spolek rozhodoval o tom, má-li prezident podat k národu poselství. Omluvy a výmluvy, že vláda na podání spolku dost včasně neodpověděla, nemají žádné platnosti, tím méně, když spolek svými zprávami v novinách chtěl vládu a mě donutit k účasti, jak to členem spolku bylo vyloženo. Další a značná chyba byla způsobena tím, že k slavnosti nebyli pozváni předně ministr Beneš, dlouholetý spolupracovník Štefánikův, a vyslanec Osuský, který, také Slovák rodem, pilně s námi za hranicemi spolupracoval. Promluvil jsem o nemilé záležitosti 8. t. m. s ministrem Hodžou a probrali jsme zejména odstavec o poselství. Shodli jsme se, že nemůže být dvojího poselství, jednoho na Bradle, druhého teprve 28. 10. Ministr Hodža, myslím, že správně upozornil, že by moje přítomnost na Bradle bez mého promluvení nebyla dost pochopena, a proto se nám zdálo být správným, abych na Bradlo nechodil a aby mne zastupoval ministr Šrámek. Žádám vás, abyste podle potřeby tisk správně informoval.“

Vysvetľovací dopis

Ako to bolo s uverejnením programu pripravovanej slávnosti na Bradle zo strany Spolku bez odsúhlasenia prezidentom, a to, že aj Beneš, aj Osuský pozvaní boli, len to niekto Masarykovi možno úmyselne alebo len z lajdáctva a byrokraticky laxného prístupu k celej slávnosti nepovedal, neskôr vysvetlil samotný tajomník Spolku Anton Granatier v liste katolíckemu kňazovi Aloisovi Kolískovi, ktorý spolupracoval s Robertom Setonom-Watsonom už pred prvou svetovou vojnou. Po odhalení mohyly na Bradle navštívil Kolísek priateľa Slovákov v Londýne. Seton-Watson prejavil vtedy záujem o informáciu, prečo sa T. G. Masaryk nezúčastnil na slávnosti. Kópia Granatierovho listu sa zachovala v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, kam ju odovzdala vdova Granatierová v roku 1975. Anton Granatier (1897–1952) pochádzal z oravskej obce Krušetnica, bol ruským legionárom, redaktorom, predstaviteľom a istý čas aj predsedom Slovenskej ligy v medzivojnovom období v Československu. V rokoch 1920–1921 učil v Hlohovci, potom pracoval ako redaktor novín Legionár, Nový svet a Slovenskej ligy, tajomník Spolku pre postavenie pomníka M. R. Štefánikovi na Bradle, predseda Čs. národnej rady v Bratislave, neskôr tajomník Štatistického úradu. Počas druhej svetovej vojny bol členom ilegálnej odbojovej organizácie Obrana národa, účastníkom SNP, potom členom Demokratickej strany a Strany slovenskej obrody, poslancom a v rokoch 1947–1954 podpredsedom SNR. Zaoberal sa dejinami légií, menšinovou otázkou v Československu, Maďarsku a Rumunsku a regionálnymi dejinami Oravy. V nedatovanom liste A. Granatiera Otázky, spojené s bradlanskou mohylou, zaslanom do Londýna A. Kolískovi, sa Masarykovej neúčasti týka nasledujúca pasáž: „Na slávnosť, spojenú s odhalením mohyly na Bradle dňa 23. septembra 1928 boli pozvaní všetci ministri, ale len po rozhodnutí vlády, keďže na pozvánkach stálo, že slávnosti sa zúčastní (!) pán prezident republiky, vláda a t. ď. Ministerská rada určila, kto z ministrov má zastupovať vládu. A určení ministri, t. j. Šrámek, Černý, Udržal, Hodža a Gažík, na slávnosti boli. Veľmi nám záležalo na tom, aby prišli Štefánikovi blízki spolupracovníci: prezident Masaryk, minister Beneš a vyslanec Osuský a t. ď. Neprišiel nikto. Dr. Beneš poslal zo Ženevy telegram tohto znenia: Pane předsedo Spolku pre postavenie mohyly Štefánikovy. Vzpomínám s pohnutím poslední své pouti na Bradlo při kladení základního kamene k pomníku svého přítele Milana Štefánika. Vaší nedělní slavnosti přeji největšího zdaru. Dr. Beneš. – Neviem, či Osuský sa omluvil alebo nie. Ale pravdepodobne áno. Hlavný fakt je ten, že zpomedzi (!) živých spolupracovníkov oslávencových traja vždy s ním spomínaní: Masaryk, Beneš a Osuský na oficiálnej slávnosti neboli, ale ai (! – malo byť asi) za 2 týždne po slávnosti mohylu navštívili súkromne. Sprevádzal ich prez. Drobný. Zo Spolku nebol pozvaný nikto, ba ani tvorca arch. Jurkovič. Ako to bolo s pánom prezidentom? Nuž neviem, ako odpovedať. Rana nespravodlivo nám zasadená pre ľahkomyselnosť úradných činiteľov sa pomaly hojí – sama prirodzene. Nerád by som sa k veci vracal. Sám výbor Spolku uzavrel nič nevysvetľovať. Pán prezident nedal si od Spolku referovať. A natískať sa nesmieme. Úmyselná neúctivosť voči takému prezidentovi, ako je Masaryk, je nemysliteľná. Je pravda, že pána prezidenta sme nepozvali osobne. Veď je to nemožné. Zvali sme ho prostredníctvom kabinetnej kancelárie. Konečne i dvere i najdemokratickejšieho prezidenta nie sú otvorené pre nejakého profesora alebo tajomníka Národnej Rady. Je to celkom správne, že človek musí dostať k tomu povolenie od vyšších inštancií. Konečne šlo tu o hlavnú vec: odhaliť alebo neodhaliť mohylu v jubilejnom roku? A ak odhaliť, urobiť tak v rámci veľkej, celonárodnej a štátnej slávnosti? My malí ľudia sme boli tej mienky, že áno. Tí veľkí ľudia nemali času o tom rozmýšľať. My malí sme sa horečne pripravovali. Tí veľkí sa vzpamätali (!), keď – pokiaľ sa vec týkala pána prezidenta – bolo už neskoro. My malí sme vždy a všade: v úrade ministerskej rady, v parlamente, v kabinetnej kancelárii, v ministerstve školstva a t. ď. prízvukovali: Odhalenie bradlanskej mohyly neni vecou len Spolku, ale celého národa a štátu. Program slávnosti my neurčujeme, ale len navrhujeme. Tí veľkí sa vôbec nevyjadrovali. Poodchádzali na dovolené... Čo sme mali robiť? Šli sme na verejnosť s programom, ktorý ležal v Prahe pol roka bez povšimnutia... a tu bolo zle! Pán prezident sa urazil. A mal k tomu právo. Čože jeho osobná účasť na všenárodnej slávnosti je len jeho súkromnou vecou? Či nemal byť o to požiadaný oficiálnymi zástupcami Slovenska?... Ale dosť. Mňa osobne Štefánikova mohyla stojí niekoľko rokov života. Dielo je hotové. Bude pútnickým miestom celého Slovenska... Čo si kto myslí o našej práci, dovednosti, je vecou vedľajšou. Som natoľko štátne cítiacim občanom, že radšej nastrčím svoj chrbát, ,len aby sme nezostali v hanbe. Neviem, či by niekomu osožilo, keby som podrobne opísal ten boj o mohylu od r. 1923...“

Prezident Masaryk v sprievode ministra E. Beneša, vyslanca v Paríži Š. Osuského, šéfa protokolu vyslanca Ludvíka Strimpla a slovenského krajinského prezidenta Jána Drobného (inak člena Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany) navštívil Bradlo 10. októbra 1928 a položil tam veniec. Na spiatočnej ceste sa zastavil na Košariskách pri rodnom dome M. R. Štefánika a pri kostole. Večer sa vrátil do Topoľčianok.

Toľko teda o prezidentovi a Bradle na základe osobných svedectiev pamätníkov a archívnych dokumentov. Zaujímavosťou je, že ˝po odhalení mohyly na Bradle zmenila Brezová svoj názov na Brezová pod Bradlom, čím asi vedenie mesta tiež chcelo zdôrazniť význam mohyly, týčiacej sa nad mestom.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 2/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Prezident T. G. Masaryk a Bradlo

Jurkovičovo svedectvo

Mohyla na Bradle

Vysvetľovací dopis

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu