Juraj Buzalka

Liberálny obrat, či chyba v systéme?

Už pred víťazstvom Zuzany Čaputovej v druhom kole volieb slovenského prezidenta sa po sociálnych sieťach šíril vtip. Podľa neho je Slovensko najprogresívnejšia krajina v Európe. Prezidentkou je žena, premiérom gej a predsedom parlamentu človek s ľahkou mentálnou retardáciou.

Premiér sa k svojej sexuálnej identite nehlási a predseda parlamentu sa napriek sebastrednosti a problémami so stavbou viet až príliš racionálne pokúša o hlasy fašistov, putinofilov a nepriateľov rodovej rovnosti, aby sa udržal v hre. Ak teda sto rokov od udelenia volebného práva ženám bude mať Slovensko prezidentku, ešte to nie je víťazstvo progresivizmu.

Dominantne vidiecka a konzervatívna krajina si zvolila rozvedenú ženu dvoch dcér, žijúcu v konkubináte, liberálku, ktorú mnohí mienkotvorcovia vidia ako stelesnenie zmeny. Podporili ju najmä mestá a medzi nimi osobitne Bratislava.

Kandidát Róberta Fica, inak zručný diplomat, ktorý v kampani potvrdil, že vlastný názor nie je v tejto profesii potrebný, vyhral v malých dedinách. Jeden z vtipov hovoril, že sa mu po prehre uľavilo, lebo v nedeľu po voľbách už nemusel ísť na omšu.

Kampaň i prvé vyjadrenia budúcej prezidentky po zvolení ukázali, že ani jej predchodca, doteraz nadpriemerne populárny Andrej Kiska, nedokázal komunikovať kľúčové posolstvá tak zrozumiteľne a prirodzene. Dobrý anjel, filantropická značka, ktorú vytvoril a potom využil v kampani úradujúci prezident, neskrýval radosť, že víťazstvo príjemnej a úprimnej blondíny s pomocou tisíca hipsterov – súdia podľa tridsiatnikov, zhromaždených v Starej tržnici v Bratislave vo volebnú noc – zabráni ďalšiemu metastázovaniu antisystému.

Podľa mnohých údajne na Slovensku zvíťazilo proeurópske, západné videnie sveta, ktoré bude inšpirovať celý región zápasiaci so zápecníckym populizmom. Na rozdiel od nadšených publicistov či bratislavskej kaviarne – hlavné mesto zaznamenalo najvyššiu účasť v krajine – je však na mieste opatrnosť.

Príčiny úspechu

V roku 2014 prehral Róbert Fico v druhom kole so ziskom takmer deväťstotisíc hlasov. Čaputová mala v roku 2019 len o stopäťdesiattisíc viac. Jej súper – na Slovensku málo známy eurokomisár, ktorý vstúpil do kampane na poslednú chvíľu – zas dostal o rovnaký počet menej ako Fico pred piatimi rokmi. Účasť v porovnaní s minulými voľbami bola v druhom kole o desať percent nižšia a dosiahla 42 %.

Vyše milión hlasov pre Čaputovú je určite viac, ako dosiahla Iveta Radičová pred desiatimi rokmi alebo prvá kandidátka na prezidentku Magda Vášáryová pred dvadsiatimi. Faktom však tiež je, že mnohí fašistickí voliči a voliči antisystému zostali doma, keďže súboj liberálky a predstaviteľa Bruselu pre nich nedával zmysel.

Ďalšou šťastenou bolo rozbitie tejto fašistickej a alternatívnej scény. Nezhoda medzi tretím a štvrtým v poradí – bývalým kontroverzným ministrom spravodlivosti vo Ficovej vláde, ktorý je tiež sudcom Najvyššieho súdu, a vodcom fašistov – totiž umožnila postup dvom proeurópskym kandidátom. Antisystém však zozbieral spolu viac ako štvrtinu voličov.

SMER si vybral skvelého kandidáta. Chcel zrejme vypáliť rybník kaviarni, keď jej ponúkol človeka ich pôvodu a popritom ovládal takmer dvadsať percent disciplinovaných vlastných voličov. Problém tejto rozohranej partie bol nástup Čaputovej, v ktorý pôvodne veril málokto. Práve v ňom je osobnostný vklad kandidátky najvýraznejší. Zároveň s tým, že protivník nestihol nasadiť účinnú antikampaň.

Čaputovej úspech tiež vyplýva zo zúfalstva koalície. Fico sa napríklad počas dvoch posledných dní pred druhým kolom spojil s fašistami a populistickou opozíciou a zastropovali dôchodkový vek. Začala sa úplne bezobsažná a primitívna debata o hrozbách z podpisu tzv. istambulského dohovoru, ktorého ústavné odmietnutie schválili aj mnohí poslanci doteraz príčetne pôsobiacej strany Most-Híd. V oboch prípadoch išlo výlučne o kampaň, ktorá mala pomôcť kandidátovi SMERu, keďže sa profiloval ako kresťanský a sociálny.

Po rokoch bezbrehého strašenia, neprestajne sa objavujúcich dôkazoch o prepojení vládnej politiky s mafiou a biznisom – najmä v dôsledku vraždy novinára a jeho snúbenice pred rokom – aj zvyčajne ľahšie manipulovateľní ľudia zatúžili po zmysluplných a chápavých slovách kandidátky. To bol možno ešte významnejší faktor: únava z nenávisti.

Pozor na romantizmus!

Najzaujímavejšou témou volieb bol dozaista otvorene pomenovaný nepriateľ. Po Maďaroch, Rómoch a utečencoch sú dnešnými nepriateľmi populistov a fašistov liberáli. Takto natvrdo to ešte v žiadnej predchádzajúcej kampani nezaznelo.

Ak bol teda Kiska pre voličov v kampani čokoľvek, len nie liberálny politik – dobrý anjel, nepolitik a úspešný self-made man sú tri jeho najznámejšie predvolebné polohy –, Čaputová môže symbolizovať napríklad zodpovednú ženu z malého mesta, s roľníckymi koreňmi i s vlastným príbehom boja proti veľkému biznisu, bez príslušnosti k establishmentu, navyše „slovanský“ zjav v čičmianskom kroji, v ktorom sa počas kampane „náhodne“ objavila...

Možno dokonca vysloviť tézu, že romantické líderstvo na Slovensku nie je výsostnou doménou paranoidnej politiky, akú v porevolučnom období reprezentujú napríklad Vladimír Mečiar či Róbert Fico, ale že každý populárnejší vodca s ním musí v kontexte slovenskej politiky narábať. Romantická poloha – „postavme sa proti zlu“ – mohla byť preto dôležitejšia pre úspech Čaputovej pokojnej sily, ako sa analytici domnievajú.

Odozvy obrazu „tatíčka Masaryka“ ako nástupcu dobrotivého cisára a jeho pobočníka, astronóma, generála a kráľa salónov Štefánika, láskavej tváre Pražskej jari Alexandra Dubčeka či symbolická politika „dobrého anjela“ Andreja Kisku nie sú opozitom paranoidných romantikov, skôr u oboch typov vodcovstva – konšpiračného i konsenzuálneho – ide o varianty jedného romantického archetypu.

Ak odhliadneme od Ivety Radičovej, ktorá sa profilovala so striedavými vecnými a „dievčenskými“ polohami, tak menej romantickí lídri – spomeňme napríklad Milana Hodžu, ale aj Mikuláša Dzurindu – kvôli dominancii romantického vodcovstva nikdy nedosiahli širokú popularitu, a to bez ohľadu na reálne zásluhy o rozvoj spoločnosti.

Povolebný diškurz na Slovensku dostatočne nereflektuje popularitu týchto vzorcov vodcovstva v spoločnosti. Hlavnou príčinou tohto nedostatku je pravdepodobne zajatie v jednodimenzionálnej verzii evolúcie politického systému. Podľa tejto evolučnej schémy sa „tradicionalistická“ autokracia vyvíja do modernej liberálnej demokracie, v ktorej rozhoduje kritické myslenie.

Napriek zbožným želaniam stúpencov tohto kritického diskurzu liberálnej verejnej sféry na Slovensku – vrátane autora tohto článku – však štvrťstoročie budovania reálnej liberálnej demokracie na Slovensku po roku 1989 dostatočný ústup romantického vodcovstva nepreukázalo.

Na ozajstnú zmenu si treba počkať ešte prinajmenšom do parlamentných volieb v roku 2020. Proti sebe v nej budú stáť tridsiatnici s otvorenou mysľou, dobrým vzdelaním a túžbou dobiť svet zmenou u seba doma. Rovnako mladí a odhodlaní stúpenci reakcionarizmu, akých možno už niekoľko rokov vidieť okolo extrémistickej strany, budú tiež volať po zmene. Symbolické víťazstvo hrdinky tých prvých – zatiaľ skôr chyby v systéme ako predzvesti liberálneho obratu – umožní aspoň ovplyvniť tón debaty v zásadnom roku 2020. A to nie je málo...

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 2/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Liberálny obrat, či chyba v systéme?

Príčiny úspechu

Pozor na romantizmus!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu