Juraj Buzalka

Slovenské politické žužu

Niekoľko týždňov slovenskú verejnú debatu okrem iného zamestnáva dlhodobá aktivita bizarnej osoby. Osoba je od minulého roka vo vyšetrovacej väzbe za objednanie vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky vo februári 2018 a už aj bývalého primátora Hurbanova v roku 2010. Alena Zsuzsová, tak sa spolupracovníčka tiež väzobne obvineného Mariána Kočnera volá, dostala ľudové meno Žužu.

Na základe uniknutej komunikácie – pravdepodobne z vyšetrovacieho spisu – už bol kvôli virtuálnym kontaktom s obvinenou zbavený funkcie prokurátor generálnej prokuratúry a viacero odhalených politikov sa zaprisaháva, že nevedeli, s kým komunikovali. Najviac postihnutý je neveľmi populárny, no vplyvný politik vládnej strany Róberta Fica, bývalý minister obrany a súčasný podpredseda parlamentu Martin Glváč. Človek spájaný s mečiarovskými privatizérmi a vtedajšou mafiou, údajne jeden z „akcionárov“ vládnej strany a potomok známej arizátorskej rodiny, by vyzeral naozaj na smiech, ak by nešlo o povahu štátu.

Komerčné médiá si všímajú najmä kontroverzné stránky Glváčových tvrdení. Že vraj dotyčnú nepoznal, hoci jej písal gratulácie k meninám, posielal selfíčka z parlamentu a tokal, že si zaslúži „hýčkanie a opateru“. Pravdepodobne nasadená volavka ho mala diskreditovať napríklad tým, že mu posielala fotky v sexy pózach, v telefóne mala jeho číslo uložené pod menom „maznák“ a podľa uniknutých informácii sa s ním aj osobne stretala.

Politici vládnej strany, vrátane premiéra Pellegriniho, na druhej strane kritizujú najmä únik informácii. Žiadajú o zabránenie údajného marenia vyšetrovania či zverejňovania súkromnej komunikácie. Opoziční žiadajú stiahnuť Glváča zo všetkých funkcií, vidia dôkazy prepojenia smeráckej verchušky na vrahov novinára, ktorých mala objednať Zsuzsová na príkaz priateľa a podnikateľa Kočnera.

Analyticky zaujímavejšie ako mediálne informácie je pozrieť sa, čo „nevinná“ komunikácia hovorí o súčasnej politike a prečo na rozdiel od „tradičných“ mileneckých afér prináša zvýšené politické náklady.

Žužu morálka

Ašpirant na francúzskeho prezidenta a bývalý socialistický politik Dominique Strauss-Kahn, ktorého povesť bola opradená sexuálnymi a finančnými škandálmi, bol v roku 2011 obvinený zo sexuálneho útoku na hotelovú upratovačku. Úloha upratovačky ako volavky nebola vylúčená. Výsledkom bol koniec politickej kariéry.

Bývalo symbolom moci mnohých politikov pýšiť sa neoficiálne vzťahmi so ženami. Francúzsko v tejto praxi dominovalo a v Amerike sa za takéto vzťahy platilo kajaním. Prezident Chirac priznal nevlastné dieťa, podobne ako Mitterand, a Holland údajne naháňal milenky na mopede. Len Bill Clinton sa však musel verejne vyspovedať.

Aj v strednej Európe sa stali mnohé ženy známe nie kvôli práci, ale vďaka vzťahu s politikmi. Expremiér Mečiar si pestoval všemocnú Annu Nagyovú, úprimný Nečas sa so ženou takéhoto mena rovno oženil. Róbert Fico po prevalení škandálu, že jeho najbližšia „štátna radkyňa“, ktorá chodila na rokovania aj k Angele Merkelovej, bola frajerka talianskeho mafiána, pravdepodobne zabezpečil, aby sa o ňu po odídení v luxusnom byte starala ochranka.

Každá zo spomenutých žien sa stala známa nie kvôli svojej kráse a múdrosti, ale kvôli kontroverznému kontaktu s mocou, vďaka porušeniu pravidiel, považovaných spoločnosťou za morálne. Kým u nemanželských detí, lietaní na motorkách a orálnemu sexu sú prevažne moralizujúce výhrady, pri ovplyvňovaní politických rozhodnutí, ekonomických väzbách či kriminálnom pozadí dotyčnej ide o bezpečnosť štátu.

Väčšina debát, aj pod vplyvom kampaní „me too“ ako dôležitých hnutí proti sexuálnemu násiliu a obťažovaniu, sa nesie v smere násilia politikov – dominantných mužov voči utláčaným ženám. Prípady ako Glváčov, ale aj Ficov či Nečasov, ktorý mimochodom potvrdil aj normatívnu polohu kontroverzného vzťahu, keď sa nakoniec zosobášil „z lásky“, hovoria o verejne menej reflektovanej dimenzii, že aj „utláčaná“ poloha žien má politickú moc a dôsledky.

Internet a moc

V zdanlivo banálnej flirtovačke politika s volavkou možno tiež vystopovať vplyv novej komunikačnej technológie. Niektorí politici nie celkom rozumejú, ako sociálne média a elektronické hračky fungujú. Aj kompromitácia je vďaka nim ľahšia. Prípady s ukradnutou či falošnou identitou totiž nie sú len nástrojom putinovských, iránskych či čínskych trolov, ale fungujú aj na nižšej, individuálnej úrovni.

Nedávne farebné revolúcie boli prejavom demokratizácie prostredníctvom sietí – nech už skončili akokoľvek – priniesli demokratickú emancipáciu. Crowdfundingové akcie a petície, očakávaná možnosť voľby internetom však napriek populárneho trollingu znamenajú porovnateľnú revolúciu ako prechod z tlače na audiovíziu. Nové technológie komunikácie dramaticky menia politiku, aj keď nejde až o taký zásadný otras, ako nám niektorí alarmisti nahovárajú. Platí to napriek tomu, že donedávna boli najsilnejšími na internete takí fašisti a fake news. Dnes ich úspešne predbieha demokratická progresívna politika, najmä ak boj proti povahou starej propagande a manipuláciám bude naozaj dôsledný.

Súkromie a bezpečnosť

S násilím a obťažovaním ako aj internetom súvisí fundamentálna otázka modernej spoločnosti, delenie na súkromnú a verejnú sféru. Základ strednostavovských cností – aj s konzervatívnym dopadom na ženu v domácnosti a muža v práci – akoby atrofuje. Akoby sme sa vracali do primordiálnej dediny, v ktorej existovala takmer absolútna sociálna kontrola.

Hoci niektorí fundamentálni rodáci majú romantické predstavy, aj v tej najkatolíckejšej komunite minulosti boli mimomanželské a sexuálne styky na očiach pod podmienkou, že nenarušovali etablovaný ráz verejnej morálky. Napríklad ísť do kostola či na korzo po boku milenky sa trestalo, návštevy po nociach však boli fičúrstvom. Príliš veľa nemanželských detí zas znamenalo zbytočné reputačné náklady aj pre celibátnych kňazov.

Tweety amerického prezidenta menia dlhodobé politické doktríny. Byť na youtube či sieti je pre viacerých politikov otázka prežitia, doslova žijú z predvádzania súkromia. Stále populárnejší „inseminátor“ slovenských zlatokopiek Boris Kollár sa bez hanby predvádza s množstvom potomstva s rôznorodými ženami. Na druhej strane si dnes mocný a bohatý politik posiela fotky s volavkou a zverejnením tejto osobnej komunikácie sa hra od základu mení. Ochrana súkromia je vážená bezpečnosťou štátu. Posúva sa aj etická debata. Slovenská žužu je takto príkladom prestupovania súkromného a verejného, ktoré doteraz nehralo veľkú úlohu, hoci odpočúvanie telefónov a čítanie listov bola vždy súčasť politického boja.

Slovenské žužu nie je nič výnimočné. Omnoho dôležitejšia stále zostáva voľba ústavných sudcov, význam dôveryhodných verejných médií a vynucovanie politickej zodpovednosti. Žužu je niečo ako hračka či prívesok na retiazke. „Ja som malá Žužužu, toto je môj mikrofón. Ak mi dáte svoj dolár, ja vám zaspievam svoj song,“ spieva sa v refréne pesničky kapely Horkýže slíže, v ktorej ide o praobyčajnú návštevu nevestinca, starodávnej kultúrnej inštitúcie.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 1/2019
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Slovenské politické žužu

Žužu morálka

Internet a moc

Súkromie a bezpečnosť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu