Juraj Buzalka

Surfing na populistickej vlne

Internety zvestujú nádej, ktorá má zastaviť populistickú vlnu. Komentátorka The Guardian Natalie Nougayréde napríklad optimisticky komentuje východoeurópsku občiansku rezistenciu, ktorá môže podľa nej obrodiť Európu. Názor opiera o návštevu bratislavskej demonštrácie Za slušné Slovensko počas víkendovej návštevy na Stredoeurópskom fóre 2018.

Poľský portál Krityka Liberalna i jej redaktor Slawomir Sierakowski píšu, že poľskú politiku spasí nová progresívna politika. Vidieť to na porážke vládnucich populistov v mestských komunálnych obvodoch a túto vlnu personifikujú nezávislí aktivisti, ako napríklad primátor Slupska. Ústup vlády z častí kontroverznej reformy súdnictva je potvrdením, že krajina ešte nie je stratená.

Najvplyvnejší liberálny publicista na Slovensku Martin Šimečka načrtáva koniec éry Róberta Fica. Seriózne noviny píšu o únave materiálu, alkohole a strate súdnosti i rozporoch vo vedení, najmä odkedy do kresla premiéra zasadol zmierlivý (a napohľad Ficovi podriadený) mládenec z Banskej Bystrice s talianskym menom a údajnou slabosťou pre menšiny, neobľúbené stúpencami tradičnej rodiny.

Len v Maďarsku to vyzerá na beznádejné niveau stabile. Rozdiel je len v tom, že nečinnosť zo strany Európskej ľudovej strany, ktorá údajne necháva Maďarsko trpieť, už nefrustruje len pár sto budapeštianskych liberálov, ale po akcii volá už aj širšia stredoeurópska kaviareň.

V Európe vraj tiež vidieť nádej. Hoci Angela Merkelová ohlásila dôchodok a Emmanuel Macron má menšiu podporu ako Marine Le Pen, talianska populistická partia súhlasí zredukovať deficit rozpočtu a Donald Tusk nedovolí Poľsku zahynúť. V takomto medzinárodnom kontexte to publicista Petr Šabata v Čechách vidí zatiaľ beznádejne, kým na Slovensku na situáciu nazerá pozitívnejšie.

Väčšina optimistov vo veci Slovenska argumentuje trojako. Novembrové komunálne -voľby ukázali víťazstvo mladých, progresívnych kandidátov na úkor vládnucej strany Róberta Fica. V pohľade na víťazné mestá zaniklo, že voľby opäť potvrdili pokles dôvery v politické strany (vyhrali tzv. nezávislí) a že politická alternatíva k súčasnej vláde je minimálne rovnako divoká, ak nie horšia.

Druhá nádej sa týka korupcie. Dvaja bývalí ministri, zodpovední za podvodný „obchod s teplým vzduchom“ počas prvej vlády Róberta Fica v roku 2009, napríklad dostali (po vyše desaťročí!) mnohoročné tresty väzenia. Optimisticky možno hodnotiť aj predĺženie väzby človeka podozrivého z tzv. mafiánskych zoznamov, ktorý mal blízko k špičkovým politikom, ako aj mierne zmeny vo vedení polície. Hoci ide o pozitívne prekvapenia, o zvrátení trendu ešte nemožno hovoriť.

Nakoniec v prospech Slovenska hovorí aj návrh rozpočtu na rok 2019, ktorý je po prvýkrát v dejinách vyrovnaný. Napriek nezodpovednej populistickej rétorike a pokusom o ekonomickú kozmetiku teda Slovensko nebuduje potemkinovskú dedinu z čias mečiarizmu. O čom sa hovorí menej, je, že takýto rozpočet mala mať krajina už niekoľko rokov.

Ak niekto na konci novembra 2018 dúfa, že Slovensko v aktuálnej populistickej vlne predsa len pláva k okraju liberálnodemokratického prístavu, návrat primitívnej migračnej hystérie, prejavenej v parlamentnej diskusii o odmietaní Globálneho rámca OSN pre bezpečnú, riadenú a legálnu migráciu, ho z takejto ilúzie vyliečil.

Koniec ilúzie stelesňuje demisia dlhoročného ministra zahraničia Miroslava Lajčáka, ktorý síce ako profesionálny diplomat zniesol veľmi veľa, vrátane plagátov, na ktorých spolu s Ficom nechutne „chránil Slovensko“ pred utečencami, v medziach možností však dodával slovenským xenofóbom medzinárodný kredit. Parlamentná debata o migrácii na Slovensku ukázala už dávnejšie presakujúcu mentálnu príbuznosť dvoch vládnych strán – Ficovho SMERu a Dankovej SNS – s fašistami ako aj populistami z okolia strany Sme rodina, ovládanej multioteckom detí rôznych zlatokopiek, sebadeklarovaným ochrancom kostolov a celebrity prízemných kanálov.

Keby išlo iba o súzvuk antiimigračných postojov, dalo by sa hovoriť o predvolebnej kampani, ktorá predchádza predčasným voľbám, keďže tie riadne sa majú konať až v roku 2020. Nedávny pokus o ústavnú zmenu voľby kandidátov na ústavných sudcov, v ktorom vládne strany našli podporu u fašistov i polofašistov, však napriek krachu vo finále treba vnímať s obavami: ako súzvuk smerom k povolebnej budúcnosti.

Nateraz kľúčové bude obsadenie Ústavného súdu SR, keďže vo februári sa na nasledujúcich dvanásť rokov uvoľní deväť z trinástich miest sudcov. Najmä koaličná maďarsko-slovenská strana Most-Híd bude mať ťažkú úlohu. Nielenže si ako podmienku účasti vo vláde dala odpolitizovania polície, proeurópske smerovanie a ochranu ústavnosti, stihla už viackrát zneistiť voličov.

Asi najväčším zaváhaním bolo spoločné hlasovanie s fašistami a za poslanecký návrh SMERu, ktorý bez predchádzajúcej diskusie vychyľoval ustálenú deľbu moci nad podobou Ústavného súdu z prezidenta smerom k parlamentu. Strana to vysvetlila nedostatočnou komunikáciou, pochybnosti však zostali.

Mienkotvorné médiá pália na Híd, akoby so šiestimi percentami mohla za všetku zlobu koaličnej vlády. Žalostný stav Ficovej alternatívy vidia len v druhom slede, na možný prepad „maďarských hlasov“ pod päť percent ani nepomyslia. Akoby rastúce päťpercentné partie kaviarnistov, ktorých voličov doteraz obsluhoval Híd z dobrej tretiny, nepísali dosť veľký otáznik nad budúcnosťou tejto strany s donedávna veľmi slušným imidžom.

Na vrchole populistickej vlny sa každopádne surfuje ťažko. Pád zvyčajne nebýva pod kontrolou surfera. Surfovať sa však nechodí z nutnosti prežiť, ale preto, že podobne ako do vlády môžeme a chceme.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 6/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Surfing na populistickej vlne

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu