Vojtech Čelko

Josef Kašpar zomrel

Jen málo autorů je tak spolehlivých. Čtrnáct dní před uzávěrkou nám Josef Kašpar nabídl do tohoto čísla tři témata: „Mohlo by vás zajímat, jak se Salvini pokusí přes Orbána zatáhnout Evropskou lidovou stranu více doprava, také prostřednicvím M. Webera a H. Seehofera při příštích Evropských volbách. Anebo raději něco jiného, třeba o budoucnosti největších evropských oceláren v Tarantu, kde se pokusí skloubit ochranu životního prostředí a zdraví lidí s potřebou zajistit práci dvaceti tisícům zaměstnanců? Taky je zajímavé, jak bývalý benátský levicový starosta a filozof Massimo Cacciari říká, že není spor levého středu proti pravému středu, ale základní střet mezi europeisty hájícími jisté hodnoty a nacionalisty, kteří chtějí zlikvidovat současnou Unii ale nejsou schopni říct, co pak dál.“ Vybrali jsme si pro začátek téma první a třetí a věděli najisto, že objednané texty jako vždy včas a ve smluveném rozsahu přijdou. Bohužel namísto toho přinášíme osobní vzpomínku na našeho dlouholetého autora i příznivce.

-red-

Je to pre mňa, ale aj pre tých, ktorí ho poznali, neuveriteľná správa, že Pepík, ako ho volali priatelia, zomrel. V nedeľu, 23. septembra večer v Anziu v Taliansku. Vedeli sme, že je vážne chorý, ale nepredpokladali sme taký rýchly koniec.

Poznal som ho takmer päťdesiatpäť rokov. Patril k mojim najbližším priateľom. Narodil sa 3. apríla 1946 v Liberci česko-slovenským manželom. Otec bol zverolekár, ktorý pochádzal z východných Čiech, a matka, Slovenka z Trenčianskej Teplej, bola zdravotná sestra. Hrdila sa tým, že patrila k prvým absolventkám Ústavu Milana Rastislava Štefánika, ktorý v Turčianskom Svätom Martine založila Dr. Alice Masaryková. Do pohraničia prišli na vládnu výzvu medzi prvými a pani Renka Kašparová mi pri jednej návšteve (chodieval som počas štúdií k nim do Liberca dvakrát do roka na návštevu) hovorila, že asi boli prví, ktorí sa prisťahovali s vlastným nábytkom. Pepík vyrastal v kultivovanom prostredí, matka mu vštiepila aj základy slovenskej kultúry. V rodine sa čítali ako Literární noviny, tak Kultúrny život. Strednú školu absolvoval na ekonomickej škole v Jablonci, ktorá v šesťdesiatych rokoch patrila medzi prestížne stredné školy a pre jej maturantov nebol problém dostať sa na vysokú školu. Už počas strednej školy sa venoval štúdiu jazykov a okrem školskej francúzštiny a angličtiny popri obligátnej ruštine chodil súkromne na hodiny nemčiny k Jiřímu Ješovi, bývalému politickému väzňovi, ktorý bol v deväťdesiatych a mileniárnych rokoch aktívny vo verejnom živote a známy publicista. Priateľstvo medzi nimi trvalo až do Pepíkovho odchodu do emigrácie. Na filozofickej fakulte v Prahe študoval popri taliančine francúzštinu. Nejaký čas chodil aj na prednášky z portugalčiny.

Spoznal som ho už na začiatku štúdií a spriatelili sme sa. Bývali sme najprv provizórne na koleji na Spořilove, čo boli drevené baráky, pokiaľ sme sa v marci 1965 nepresťahovali na prvú z troch dokončených budov koleje Větrník–Jih. Tam sme mali izby vedľa seba a posledný rok štúdií 1968–69 sme bývali spoločne. Zo žartu sme hovorili, že je to jediný „rudý pokoj“ na koleji, lebo obaja sme sa angažovali v študentskom hnutí. Najprv v ČSM, potom v študentskej straníckej organizácii. Pepík stál pri zakladaní ARSu (Akademická rada studentů), do ktorej bol zvolený za poslanca. Odohralo sa to po „Strahovských udalostiach“, v novembri 1967, a tieto ARSy boli potom vzorom pre ďalšie vysoké školy. Bolo to ešte pred januárovým plénom roku 1968 a išlo o snahu o vytvorenie vysokoškolskej organizácie, autonómnej od jednotnej mládežníckej organizácie.

Počas jari 1968 Pepík aktívne vystupoval na podporu spoločenských zmien v rámci študentských aktivít. Na jeseň sa spolupodieľal na organizácii štrajku vysokých škôl na FFUK, bol členom výboru samostatnej študentskej organizácie KSČ. Popri tom žil bežným študentským životom. Úspešne skladal skúšky, plietol hlavu dievčatám, ktorých mal vtipný čiernovlasý chalan (dokázal aj strihať ušami, čo mnohé baby doviedlo do úžasu) neúrekom! Šikovného mládenca si všimli aj iní a pre jeho schopnosti a spoločenské vystupovanie sa mu dostalo príležitosti k prvým tlmočeniam. V decembri 1967 na nejakom festivale v pražskej Lucerne sa objavila skupina talianskych spevákov; závideli sme Pepíkovi, že tlmočil samotnej Rite Pavone!

Začiatkom júla 1969 spromoval a odišiel do Talianska, kde v novom semestri nastúpil na ročný štipendijný pobyt. Pretože sa mu nepodarilo po jeho skončení legalizovať si predĺženie cestovnej doložky a bol vyvíjaný nátlak na jeho návrat do Prahy, rozhodol sa zostať v Taliansku. To rozhodnutie nebolo jednoduché, bol jediný syn, v Liberci ostali starnúci rodičia. Taliansko konca šesťdesiatych rokov bola krajina, z ktorej sa odchádzalo za prácou do Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, a dokonca i do zámoria. Pepík vystriedal viacero povolaní, kým sa ako prekladateľ uchytil v talianskom rozhlase a televízii RAI, kde strávil prevažnú časť svojho profesionálneho života. Dlhé roky sa nemohol dostať na návštevu rodičov, stretával sa s nimi v Budapešti. Ani začiatkom osemdesiatych rokov, keď už výsledky helsinských dohovorov a následných konferencií začali prinášať svoje prvé plody, mu nepomohli. Nepustili ho ani na pohreb otca. Bola to až intervencia talianskeho ministra zahraničných vecí, aby dostal v polovici osemdesiatych rokov povolenie navštíviť ťažko chorú matku. Príčinou takéhoto chovania československých úradov bolo udanie, že v Ríme spolupracuje s Jiřím Pelikánom. V tej dobe sa síce poznali, ale spolupráca sa ráta z neskoršieho obdobia.

Po zmene politického systému prichádzal Pepík do Československa ako tlmočník talianskych ministrov a vysokých úradníkov. Vzdelaného a v talianskych pomeroch dobre sa orientujúceho muža používala aj československá strana. Tlmočil prezidentovi Havlovi, jeho manželke Olge, prezidentovi Klausovi a ďalším vysokým funkcionárom zo štátnej administratívy, poslancom, sudcom, rôznym delegáciám. Jeho služby používala aj slovenská strana. Pepík začal spolupracovať s rozhlasom, televíziou a postupne s celou plejádou denníkov a časopisov, čo trvalo skutočne do posledných dní jeho života. Dr. Rostislavovi Pietropaolovi bol pomocníkom pri zakladaní Společnosti přátel Itálie. V každom čísle ich bulletinu Zpravodaj Společnosti přátel Itálie mal svoj príspevok. V českých médiách vnímal taliansky život pohľadom Čecha, ktorý si zachoval aj po takmer päťdesiatročnom pobyte v Taliansku. Mal na to predpoklady – opieral sa o hlbokú znalosť talianskej histórie, kultúry a jej premietania do súčasnosti. Prešiel krajinu krížom krážom. Mal rád futbal a celé roky pravidelne každý pondelok posielal do slovenského športového časopisu výsledky zápasov v talianskej lige. Spomínam si, ako raz teta Renka, jeho mama, sa v mojej prítomnosti pýtala Pepíka, či mu stojí za to toľko času strácať s písaním článkov, ktoré je otázka, koľko ľudí číta, či mu nestačí tlmočenie a preklady. Jeho odpoveď, ktorú by som považoval aj za jeho krédo, znela: „Robím to preto, aby som bojoval na jednej či druhej strane proti predsudkom a klišé, ktoré vyplývajú z neznalosti.“

V posledných mesiacoch sme si pravidelne aj niekoľkokrát v týždni mailovali alebo telefonovali. Uvažoval, že pripraví na vydanie výber zo svojej kultúrno-historickej publicistiky, ktorá bola rozosiata v širokom spektre tlače, a upraví niektoré svojej podklady v tomto duchu napísané pre rozhlas. Tiež zháňal prostriedky na vydanie príručky o Českej republiky pre Talianov, ktorí sa chcú dozvedieť viac, než ponúkala literárne zameraná Ripelliniho Magická Praha. Bohužiaľ, už sa oboch kníh nedočkáme.

Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, ale nie je to pravda. Po niektorých ľuďoch ostane hluchý priestor, ktorý nevieme vyplniť. A to je aj prípad Josefa Kašpara.

Vojtech Čelko (1946) je historik.

Obsah Listů 5/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Vojtech Čelko

Josef Kašpar zomrel

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu