Michal Cirner

Vražda, ktorá zmenila Slovensko

V posledných septembrových dňoch plnila obsah médií na Slovensku správa o tom, že možný vrahovia (nie objednávatelia vraždy) investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej boli zadržaní políciou. Bola to bombastická a neočakávaná zvesť, pretože dôvera voči bezpečnostným zložkám štátu bola a je značne otrasená.

Síce som začal od konca, ale pravdou je, že na začiatku „Slovenskej jari“ roku 2018 bola vražda. Brutálna vražda dvoch nevinných mladých ľudí, ktorá sa stala výhybkou v politických dejinách Slovenska. Ešte sa zdá byť všetko v starých koľajach, ale zďaleka nie je. Veď posúďme sami. Po vražde novinára a neadekvátnej reakcii vládnych činiteľov, kedy by verejnosti stačila snáď hlava skompromitovaného ministra vnútra Roberta Kaliňáka, dochádza ku vládnej kríze, lebo Kaliňáka do poslednej chvíle bránil premiér Fico. A tak sa zdvihla ulica. Slovensko zažilo najväčšie protesty od novembra 1989 a nejeden pozorovateľ to tipoval na predčasné voľby. Nebolo od nich vôbec ďaleko. Koaličná strana MOST–HÍD sa vyhrážala odchodom z vlády. Starý politický harcovník Fico skúšal najprv marketingový trik s miliónom eur na tlačovke za dolapenie páchateľov a potom začal blúzniť o Sorosovi a pokuse o prevrat v našej malebnej krajinke. Nič mu to už nepomohlo, Kaliňák ohlásil svoj koniec vo vláde, ale situácia bola natoľko vypätá, že po desaťročí vo funkcii predsedu vlády skončil samotný Robert Fico. To, čo bolo pred pár mesiacmi len zbožným snom opozície, sa udialo tak rýchlo, až tomu bolo ťažké uveriť. Napriek tomu politická skúsenosť a prefíkanosť Fica zabezpečila pokračovanie vládnej koalície s obmenenou vládou na čele s Petrom Pellegrinim, podpredsedom Ficovej strany. Predseda najsilnejšej parlamentnej a vládnej partaje Fico sa vrátil potupne do poslaneckých lavíc s odkazom, že nikam neodchádza a ako predseda koaličnej strany bude miešať karty naďalej. Toto pozérstvo a nezvyk nebyť tým najdôležitejším sa prejavovali zatieňovaním Pellegriniho, keď sa chudák predseda vlády na niektorých tlačovkách s Ficom ani nedostal k slovu. Veruže sa potom ľahšie pritakávalo slovám o bábkovej vláde a poslušnom nesuverénnom premiérovi. Nakoniec, podobný model moci existuje v Poľsku, kde Kaczynski je tiež pánom situácie.

Ale realita je iná. Predsa len premiér je premiér, bársaký nemastný-neslaný, predsa má len viac pozornosti tretí najvyšší ústavný činiteľ ako obyčajný poslanec. Na Ficove tlačovky takmer nechodili novinári a povráva sa, že aj za odchodom policajného prezidenta je dupnutie si Pellegriniho, ktorý sa tak dostal do sporu s tandemom Fico–Kaliňák. A to sme ešte nespomenuli prezidenta. Ten zohral v kritickej situácii zásadnú a aktívnu úlohu, až sa to niektorým zdalo byť na hrane ústavy. Pri zmene vlády si kládol podmienky, nepáčili sa mu niektoré mená kandidátov na ministrov, dokonca jedného kandidáta odmietol vymenovať za ministra vnútra a premiér Pellegrini musel prísť s novým návrhom. Sám počas krízy načrtol iba dva možné varianty – predčasné voľby, alebo zásadnú obmenu vlády.

Takýto aktivistický prístup prezidenta s takmer iba reprezentačnými právomocami zamotal politikom hlavu. A hlavu v smútku budú mať naďalej, či koaličníci alebo opozičníci. Prezident Andrej Kiska totiž oznámil, že nebude opätovne kandidovať za prezidenta, ale jedným dychom dodal zotrvanie v aktívnej politike. Má to byť vstup do straníckej politiky, kde by Kiskova strana s ním ako lídrom alebo neformálnym lídrom mala výraznú šancu na dobrý volebný výsledok. Na druhej strane, preferencie dlhodobého hegemóna v prieskumoch verejnej mienky, Ficovej strany SMER–SD, padli na hranicu 20 percent, čo je vec nevídaná. Všetko vyzerá tak, aj keď sme už od jari zažili to, čo sme ešte nezažili, že zažijeme opäť to, čo sme ešte nezažili. Táto veta sa dá aplikovať na celý náš život, ale predsa len, kedy sa stalo, aby mimoriadne populárny prezident, ktorý sa chce stiahnuť z politiky, zmenil svoj názor po vražde novinára a z úradu prezidenta by nejakým spôsobom chcel vstúpiť do straníckej politiky? Podľa jeho vlastných slov – chce prevziať moc a prepísať politickú mapu Slovenska. Nebude to mať jednoduché a vôbec nevieme, či sa mu to podarí.

Jedno je isté, politické zápasy na Slovensku v nasledujúcom období nebudú vôbec nudné. Skôr nervy drásajúce. Môže to byť aj zmena k horšiemu, ale bude to iné. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zinačila nielen slovenskú politickú realitu. Poznamenala nás ako pád mečiarizmu. Dlho budú pretrvávať rezíduá starých časov, ale nakoniec sa poobzeráme vôkol seba a zistíme, že žijeme časy nové.

Michal Cirner (1983) je politológ. Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.

Obsah Listů 5/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Michal Cirner

Vražda, ktorá zmenila Slovensko

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu