Marián Hatala

Humor ako karotka zdravého zraku

Vo vydavateľstve Petrus sa stretli spisovateľ Tomáš Janovic (1937), akademický maliar Miroslav Cipár (1935) a Jajkele, aby rozvinuli bezmála trojjediné a jedinečné, čiže trojjedinečné kaviarenské povaľačstvo, ku ktorému vykročili pred štyrmi rokmi, a to knihou Karmelitánskeho nakladateľstva Jajkele sa rozpráva s Bohom. Nepriami účastníci ich literárnych rozhovorov, „prerušovaných“ pitím kávy i mlčaním v porozumení, akiste nebudú pátrať, kto a do akej miery stelesňuje alter ego toho či onoho aktéra. Lebo to nijako nevplýva na pôžitok z načúvania. Skôr treba docieliť, aby ste v rovnakom čase sedeli v tej istej kaviarni, najlepšie pri susednom stole. Aby ste odložili rozčítané noviny a – s -prepáčením – mienkotvorne natrčili uši. Alebo sa rovno celí natrčili vetám tých chochmesných pijanov kávy, ktorí nad vznikajúcou knihou rozhovárajú tak podozrivo -potichu, akoby spriadali dáke tachtlmachtl.

Podistým o nich možno jadrne i trochu hrubozrnne povedať, že sú „neprešťatelní“. Popisujú svoju základnú ľudskú a občiansku situáciu, a pritom ctia životodarnú maximu Normana Blooma z knihy Pan Kaplan má stále třídu rád: „Proč nekoukáte na každou horší stranu taky z její lepší strany, kterou má na druhý straně?“

Aj keď sú zoči-voči domácim a globálnym pomerom zdanlivo bezbranní, bez-mocní, a v týchto pomeroch raz umiernene, inokedy márnotratne osamelí. Ale podobne sa predsa musí cítiť aj Etgar Keret. Nenadarmo napísal, že „v tomto štáte je zrozumiteľná iba sila, a je jedno, či ide o politiku, ekonomiku alebo o miesto na parkovanie. Silnejší vyhráva“.

Dusno hnedé alebo červené je temer vždy. Dusnom býva aj ľudská hlúposť, najmä keď sa zideologizuje a rozhodne sa pre jednu alebo druhú farbu či jej odtieň. Jajkele, Janovic a Cipár teda otvárajú obloky, ako si to želal hoci Stanisław Jerzy Lec: „Aby to pocítili aj tí na dvore.“ Isteže, na dvore môže byť ešte dusnejšie než vnútri. Napokon, k takýmto obavám nabáda už naše tristné a čoraz hlbšie presvedčenie, že budúcnosť je obdobie, keď nám bolo dobre. Na druhej strane, „ešte nikdy nebolo tak zle, aby sme nemohli kolaborovať“. Povedané našsky a s ohľadom na našu historickú nepamäť: „Boli sme zadobre s Hitlerom aj so Stalinom, máme veľký koaličný potenciál.“

Ešteže je s nami humor ako sloboda s dvojnásobnou podmienkou. Povedzme, že nejde iba o to smieť si otvoriť ústa, ale si ich aj sám smieť zase zavrieť, bez cudzej pomoci.

Ešteže je s nami smiech. Napriek minulým drámam, tragédiám alebo len córesom sa nám stále chce smiať. Presnejšie: jedným okom sa nám chce smiať, druhým plakať. Trochu to korešponduje s konštatovaním Janovica (dosť bolo mystifikovania – on je autorom aforizmov, nie Jajkele, nie Cipár), že „humor je mikroskop i ďalekohľad v jednom“. Humor ako karotka zdravého zraku.

Ešteže je s nami moderné aforistické umenie, ktoré v tejto knihe často nadobúda povahu poetického dobrodružstva jazykového vedomia a rozkošných významových posunov. Aspoň tri príklady za všetky: „Sára: Jajkele, prečo sa so mnou nerozprávaš? Sára, ty sa nechceš rozprávať, ty chceš hovoriť; U nás je chorobná poctivosť cudzokrajná choroba; Zišli sa používatelia internetu. Na úvod zaspievali internetionálu.“

Kniha Jajkele pri káve s Tomášom Janovicom a Mirom Cipárom je -knihou vzácnej obsahovo-formálnej či slovesno-výtvarnej jednoty. Kypí prirodzeným fiš-trónom a akoby mimovoľne vpisovanými a vkresľovanými krásnami múdra a múdrami krásna.

Nádejam sa, že mi ju nikto neukradne. Lebo ak T. Janovic píše v aforizme nazvanom TGM „Nebáť sa a nekradnúť. A my? Báť sa a kradnúť“, ja dodávam, že sme dospeli do bodu báť sa nekradnúť. Veď už ktorejsi literárnej postave Michaila Zoščenka v poviedke Zlodeji šlohli na peróne kufrík, „úplne a dočista. Aj s vnútornosťami. Ani tú rukoväť od kufru mu nenechali“. Tobôž knižku a dnes! Stupňuje sa to v našej ficovskej krajinke. Sú schopní, schopnejší, schopní všetkého. Janovic svoj pozitív, komparatív a superlatív pojal takto: „1. malý zodej, 2. veľký zlodej, 3. náš človek.“

Tomáš Janovic: JAJKELE pri káve s Tomášom Janovicom a Mirom Cipárom, Petrus, Bratislava 2018, 124 s.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 4/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Humor ako karotka zdravého zraku

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu