Ferdinand Vrábel

Cleveland, Pittsburg a slovenská autonómia

Pred rokom 1914 sa počet krajanov v USA – presné štatistiky nie sú – odhaduje na 600 až 700 tisíc Slovákov a asi 300 tisíc Čechov. Ich strediskami boli priemyselné mestá Chicago, Cleveland, Pittsburgh a samozrejme New York. Od samého počiatku českého a slovenského vysťahovalectva, predovšetkým za chlebom do Ameriky, Česi a Slováci ako príslušníci dvoch najbližších národov spolupracovali. Česi ako vyspelejší zakladali prvé kultúrne a športové spolky, do ktorých vstupovali aj Slováci. Neskôr sa aj Slováci začali organizovať v rôznych spolkoch, z ktorých najvýznamnejšia bola Slovenská liga založená v Clevelande a Politické združenie Slovákov v New Yorku. Medzi Čechmi a Slovákmi v USA dochádzalo aj k mnohým rodinným zväzkom.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny Slováci a Česi v USA postupne dospeli k názoru, že najlepšou alternatívou bude vytvorenie spoločného štátu. Po viacmesačnom vyjednávaní a výmene názorov medzi najvýznamnejšími organizáciami krajanov v USA, Slovenskou ligou a Českým národným združením sa 22. 10. 1915 ich predstavitelia stretli v Clevelande a schválili text Clevelandskej dohody. V meste Cleveland (americký štát Ohio), ktoré malo vtedy vyše 900 000 obyvateľov sa nachádzala jedna z prvých veľkých kolónií slovenských a českých vysťahovalcov v USA.

Dve dohody

V Clevelandskej dohode sa stanovuje v jednotlivých bodoch nasledovný program boja Slovákov a Čechov za slobodu a takáto podoba budúceho spoločného štátu (pravopis je podľa originálneho textu dohody):

1) Samostatnosť Zemí Českých a Slovenských.

2) Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom svazku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom, vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou – teda i s plným užívaním jazyka Slovenského – vlastnou správou finančnou a politickou – so štátnym jazykom slovenským.

3) Volebné právo: všeobecné, tajné, priame.

4) Forma vlády: personálna únia, s demokratickým sriadením štátu, podobne ako v Anglii.

Ďalšie zásady dohody Slovákov a Čechov v USA stanovili, že obe organizácie v okruhu svojej pôsobnosti zriadia finančný fond pre túto akciu. Obe organizácie, slovenská aj česká, si svoj fond spravovali samostatne. Za České Národní Sdružení (Ústřednu) dohodu podpísali predseda Dr. Ludvík Fischer a tajomník Josef Tvrzický Kramer, za Slovenskú Ligu predseda Albert Mamatey a tajomník Ivan Daxner starší.

Text dohody koncipoval J. Tvrzický na podnet Emanuela Vosku, jedného z najbližších spolupracovníkov profesora Tomáša Garrigue Masaryka. S textom pripraveného dokumentu pred jeho schválením Masaryk súhlasil. Slovenskí signatári dohody Mamatey a Daxner súhlasili aj s tým, aby ich Masaryk uviedol ako slovenských signatárov prvého verejného dokumentu o začiatku spoločného boja Slovákov a Čechov za oslobodenie, ktorý vydal Český komitét zahraničný 14. novembra 1915 v Paríži. Tento orgán sa neskôr pretvoril na Česko-Slovenskú Národnú Radu v Paríži na čele s Masarykom, Štefánikom a Benešom.

V dňoch 30.–31. mája 1918 nahradila Clevelandskú dohodu Pittsburská dohoda. Predrokovali ju 30. mája (text koncipoval sám Masaryk) a podpísali 31. mája 1918 zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s T. G. Masarykom. Pittsburská dohoda schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od požiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom živote. Na rozdiel od Clevelandskej dohody nemalo ísť o federatívne usporiadanie a forma štátu mala byť republikánska.

Podľa originálneho textu podpísanej dohody v kaligrafickom vyhotovení Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady, prof. Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

1) Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.

2) Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.

3) Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.

4) Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.

5) Organisácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dohovorení, prehĺbená a upravená.

6/ Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.

K signatárom dohody patrili Albert Mamatey, Ivan Bielek, Ján Janček ml., Matúš Gazdík, Milan Getting, Ján Pankúch, Michal Bosák, Gejza H. Mika, Rev. Jozef Murgaš, Ignác Gessay, Jozef Hušek, Rev. Ján Kubašek, Andrej Schustek, Jozef Karlovský, Rev. Pavel J. Šiška, Ján Adolf Ferienčík, Ivan Daxner st., T. G. Masaryk, Karel Pergler, Hynek Dostál, Ludvík Fisher, Rev. Oldřich Zlámal, B. Šimek, Vojta Beneš, J. J. Zmrhal, Rev. Innocent Kestl, Jan Straka, Josef Martínek a Dr. Joseph P. Pecivál.

Komlikovaný zápas o emanipáciu

Pittsburská dohoda sa po roku 1919 stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici ju právne či úplne spochybňovali, napr. T. G. Masaryk spochybňoval jej platnosť a neskôr tvrdil, že nie je právne záväzná, lebo to bola len „lokálna dohoda amerických Čechov a Slovákov“, a neskôr ju dokonca vyhlásil za „falzum“. Možno tým myslel to, že kaligrafické vyhotovenie dokumentu podpísal až 14. novembra 1918 a nie hneď pri jeho zrode. Ale podobne toto vyhotovenie Pittsburskej dohody podpisovali dodatočne aj iní signatári, ktorí jeho autentický text nespochybnili. Českí politici, predovšetkým Masaryk, odmietali splniť dohodu o autonómii Slovákov (snem, administrácia, súdy) pretože štát bol nestabilný a Slovákom chýbala aj politická vyspelosť a dostatok vlastnej národne prebudenej inteligencie. Boli dosť veľké obavy, že na autonómnom Slovensku, kde žilo okolo 800 tisíc Maďarov, by ich predstavitelia získali veľký vplyv, a bolo pravdepodobné aj to, že časť slovenských voličov by volila maďarských politikov. Nemecká menšina (asi 3 mil.) bola nespokojná nemenej ako Slováci (asi 2,9 mil.). Autonómia pre Slovákov by viedla aj k autonómii nemeckej menšiny v Československu a nasledujúci vývoj republiky by bol veľmi nejasný. Podľa názoru viacerých Čechov Češi, kteří dominovali domácí politice, odmítali dát Slovensku tu autonomii, kterou Masaryk tak lehkomyslně rozdával v Pittsburgu, s odůvodněním, že Slováci ještě nejsou dostatečně zralí, aby si mohli vládnout sami. A snad ještě důležitější bylo, že nechtěli dávat záminku Němcům, Rusínům nebo Maďarům, kteří by mohli požadovat podobná práva. Treba však pripomenúť, že proti autonómii Slovenska boli aj viacerí Slováci – napríklad Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Milan Hodža, Ivan Markovič, Vladimír Hurban, Jozef Gregor-Tajovský, Ivan Dérer a ďalší. Proti autonómii vystúpili neskôr aj viacerí signatári Pittsburskej dohody z českého i slovenského tábora. Na druhej strane Čech Karel Pergler kritizoval Masarykov postoj k neplneniu Pittsburskej dohody a odmietol aj názor, že dohoda je falzum.

Boj bol sústredený predovšetkým na zápas autonomistického tábora vedený Andrejom Hlinkom (Slovenská ľudová strana, neskôr Hlinkova slovenská Ľudová strana) a Martinom Rázusom (Slovenská národná strana) a na druhej strane centralistami či „čechoslovakistami“ a politickými stranami, ktoré presadzovali unitárnu formu štátneho zriadenia.

Predovšetkým z obáv nepriateľsky zameraných susedov Československa a z toho, že národnostné menšiny v Československu, podnecované materskými krajinami, by oslabovali jednotu a pevnosť štátu sa autonómia nerealizovala. Istým náznakom bolo len zavedenie krajinského/zemského zriadenia v rokoch 1927/1928 a vznik štyroch krajín/zemí – Zemi Českej, Zemi Moravskosliezskej, Zemi/Krajiny Slovenskej a Zemi Podkarpatskoruskej. Zemské/krajinské zriadenie v Československu zaviedol zákon č. 125/1927 Sb. z. a n. zo 14. júla 1927. Na čele každej zo zemí stál prezident, krajinské/zemské zastupiteľstvo a výkonným orgánom boli krajinské/zemské úrady. Toto riešenie však autonomistov ani zďaleka neuspokojilo a zemské/krajinské zriadenie často opodstatnene kritizovali, že sú to len prevodové páky centrálnych úradov v Prahe a že všetko má naďalej „pod palcom“ ústredná vláda, ktorá odovzdala zemským úradom len nedostatočné kompetencie.

Treba však zdôrazniť, že všetky ustanovenia Pittsburskej dohody sa splnili – s výnimkou slovenského snemu. Slováci mali vlastnú administratívu, v školách, úradoch a v súdnictve sa používal slovenský jazyk, čo bol pre Slovensko a slovenský národ oproti pomerom v Uhorsku veľký pokrok. Originál Pittsburskej dohody priniesli v lete roku 1938 na Slovensko zástupcovia Slovenskej ligy z USA a pri tej príležitosti sa uskutočnili rozsiahle demonštrácie a zhromaždenia za jej realizáciu zriadením snemu, t. j. zavedenie autonómie.

Počas prvej Československej republiky sa slovenskej politickej reprezentácii nepodarilo autonómiu získať. Stalo sa tak až po udalostiach vedúcich k Mníchovskej dohode vyhlásením autonómie 6. októbra 1938 v Žiline. To je však už iná kapitola a demokratická republika nastúpila pod tlakom nepriateľského okolia, rozkladného pôsobenia národností a zradou spojencov na cestu zániku.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 4/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Cleveland, Pittsburg a slovenská autonómia

Dve dohody

Komlikovaný zápas o emanipáciu

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu