Denisa Očkajová

Rok dlhší ako storočie

Európa by mohla byť oveľa ďalej, keby Dubčekovi dovolili pokračovať v reformách po roku 1968...

(W. Brandt)

Začiatkom roka som znovu narazila na román Ľ. Juríka o azda najslávnejšom Slovákovi, ktorý Matica slovenská vydala ešte v roku 2015. Píšem „znovu“, pretože na túto knihu som po prvý raz natrafila pred niekoľkými mesiacmi. Vtedy som však hľadala skôr odbornú a faktami nabitú literatúru, ktorá by sa dala využiť pri písaní seminárnej práce, a nie temer 600 stranový román, ktorý je spleťou faktov, ale i vymysleného. Už vtedy ma osud Alexandra Dubčeka veľmi zaujal, no na čítanie toľkých strán, ktoré som teraz zhltla za pár dní, som nemala čas. O to väčšiu radosť mi urobila hrubá kniha v červenom obale s portrétom na titulke, keď som ju zbadala na pulte miestnej knižnice. S potešením v duši som si ju priniesla domov a pustila sa do čítania.

Ľuboš Jurík (1947) je slovenský spisovateľ, politológ, novinár a šéfredaktor časopisu Euroreport Plus. Venuje sa próze a dráme. Jeho tvorba zahŕňa romány, poviedky, novely, eseje, rozhovory, ale i scenáre a divadelnú hru. Dvakrát dostal cenu Egona E. Kischa a v roku 2008 sa stal laureátom Krištáľového krídla. Jeho diela boli preložené do maďarčiny, ukrajinčiny, chorvátčiny, češtiny, ruštiny, angličtiny, nemčiny, bulharčiny, rumunčiny, poľštiny, litovčiny a španielčiny. Pred tým, ako vyšiel román Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie v tlačenej podobe, bol v lete roku 2014 na pokračovanie sprístupnený čitateľom na internete.

Román je spleťou Dubčekových spomienok na detstvo, mladosť, štúdium v Moskve, na momenty vo vrcholovej politike, Pražskú jar i časy normalizácie. Po vážnej dopravnej nehode, ktorá Dubčeka napokon stála život, spomína niekdajšia osobnosť Pražskej jari v nemocnici na svoj život. Jeho spomienky sa vynárajú na pomedzí sna a reality, bdenia a bezvedomia, ale i v rozhovore s primárom a zdravotnou sestrou. Práve tieto dve postavy (primár židovského pôvodu a v mladosti veľký obdivovateľ A. Dubčeka a mladá zdravotná sestra z východného Slovenska spoznávajúca tohto, pre ňu doteraz neznámeho, človeka i spoločenské pomery v komunistickom Československu) sprevádzajú čitateľa poslednými dňami a zároveň celým životom Alexandra Dubčeka.

Dej je rozdelený na 5 častí, prológ a epilóg. Autor v nich opisuje súkromný i pracovný život Alexandra Dubčeka a obsažne popisuje spoločenské a politické udalosti v Československu od roku 1948 až do jeho rozdelenia. Čitateľa vtiahne do zákulisia vrcholovej československej aj medzinárodnej politiky. Nevyhýba sa ani témam ako pozývací list okupačným silám, reakcia USA na okupáciu, nedostatky stranou riadeného hospodárskeho systému, rehabilitácia politických väzňov, upálenie sa J. Palacha, zánik ZSSR a mnohým iným. Opisuje Dubčekov sporný vzťah s A. Novotným aj prezidentský zápas medzi Dubčekom a Havlom. Mozaiku spomienok na minulosť dopĺňa hodnotenie aktuálnej situácie (v tom čase zánik Československa a vznik samostatných štátov). Čitateľ tak preniká do podstaty československej politiky, medzinárodnej politiky, literatúry a kultúry.

V prvej časti autor nechronologicky, ba pre dejín a súvislostí neznalého čitateľa priam chaoticky predkladá zážitky z rôznych období Dubčekovho života. Druhá kapitola zahŕňa obdobie Pražskej jari. „Vedel som, že som pre Čechov a Slovákov čosi ako legenda, ako mýtus, ktorý ďaleko presiahol našu republiku a stal sa symbolom pokrokového sveta.“ (s. 153) Takto hodnotí svoju úlohu v dejinách Československa na stránkach druhej kapitoly románu samotný Dubček. Uvažuje však aj o tom, či bol naivný, keď do poslednej chvíle veril, že okupačné vojská Československo neobsadia. Alebo sa jemu a ostatným reformnými politikom situácia len vymkla z rúk? Tak či onak, dejiny dnes už zmeniť nemožno.

Tretia časť je venovaná krátkemu obdobiu od začiatku okupácie Československa po návrat československej delegácie z Moskvy. Zážitky A. Dubčeka sú prerušované písomnými zápiskami primára z čias okupácie. Toľkokrát čítané a počuté spomienky na zatknutie vrcholných predstaviteľov a ich odvedenie do Moskvy sa tak stávajú pútavými a napínavými. Navyše, román neprináša iba pohľad politika, ale i bežného človeka pohybujúceho sa počas tých ťažkých dní v uliciach Prahy. Na adresu rokovaní v Moskve sa Dubček vyjadril takto: „Uvedomil som si, že je to zlom v mojom živote: Už som neveril ideálom, ktorými som žil, stratil som dôveru...“ (s. 375) Štvrtá kapitola, venovaná životu A. Dubčeka po roku 1968, ohraničená jeho vymenovaním za veľvyslanca do Turecka a smrťou jemu najbližších, manželky a otca, vypovedá o jeho vlastnej i celospoločenskej situácii v Československu v období normalizácie. Približuje činnosť ŠTB. Piata časť približuje čitateľovi Dubčekovy spomienky na zahraničné cesty, ale i príhody z jeho súkromného života. Dubček v nej opisuje aj vzťah Čechov a Slovákov. Posledná časť, epilóg, prináša čitateľom súvislosti automobilovej nehody A. Dubčeka.

Hoci sú pre čitateľa dejinné udalosti i Dubčekov životopis vopred známe, kniha je napísaná veľmi pútavo. Napriek tomu, že čitateľ vopred vie, že následkom Pražskej jari bol vstup okupačných vojsť do Československa alebo že Dubček bol po roku 1968 vyslaný do Turecka, na konci každej strany so zvedavosťou otáča list a je „hladný“ po ďalších doplňujúcich faktoch a informáciách.

Niektoré čiastkové informácie sa v knihe viackrát opakujú. Nie je však možné zhodnotiť, či je to zámer autora, veď myseľ človeka často zablúdi k rovnakým spomienkam, alebo nepozornosť. Niekoľkokrát sa v texte objavuje preklep a dodať treba aj to, že jeden z hlavných orgánov Organizácie Spojených národov sa v slovenčine nazýva Bezpečnostná rada OSN, nie Rada bezpečnosti OSN, čo autor použil. Tieto chybičky však nijako neuberajú na kvalite literárneho diela a možno ich pripísať rozsahu a komplexnosti textu.

Hoci daný román nie je knihou o súčasnej politike, je z neho cítiť odkaz na jej morálnu úroveň. Možno konštatovať, že súčasní slovenskí politici vyznávajú diametrálne odlišné hodnoty, akým bol oddaný Dubček. Ten v knihe konštatuje: „Pamäť národa... Politici, no nie len oni, zabúdajú, že nič, alebo takmer nič, neujde pamäti ľudí, že vždy sa nájde niekto, kto je svedkom udalostí, kto uchová dokumenty, fotografie, zvukové či vizuálne záznamy, kto si zapamätá deje, kto ich sprístupní verejnosti, že sa vždy nájdu v archívoch utajené zápisy, že nás minulosť dobehne. A nie len to, ale bude sa aj pýtať, klásť otázky, bude súdiť, hodnotiť, trestať... Niekedy to trvá veľmi dlho, celé desaťročia, ba aj storočia, no niekedy sa ešte pamätníci dožijú pravdy a nezriedka aj nápravy. Na to by mali myslieť všetci tí, ktorí spravujú veci verejné...“ (s. 429) Nám zostáva iba veriť, že to tak naozaj je. Aj román Ľ. Juríka je takýmto záznamom udalostí.

Ľuboš Jurík: Alexander Dubček / Rok dlhší ako storočie. Matica slovenská, Martin 2015, 574 s.

Denisa Očkajová (1993) je študentkou na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Obsah Listů 2/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Denisa Očkajová

Rok dlhší ako storočie

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu