Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 2 > Tomáš Horváth: Odkaz slušnosti

Tomáš Horváth

Odkaz slušnosti

Je piatok, 2. marec, najmrazivejší večer tohtoročnej zimy. S niekoľkými priateľmi sa tisneme v dave na bratislavskom Námestí slobody, sledujeme húfy prúdiace na námestie a drkotajúc zubami v tichosti očakávame, kto a s akými slovami sa prihovorí z malého improvizovaného, avšak dobre ozvučeného pódia v hornej časti námestia. Pamätajúc si vybičované emócie a agresívny hnev davu z protestov po zverejnení spisu Gorila spred šiestich rokov, kedy sa v kakofónii výkrikov požadujúcich zmenu politického systému pokúšal dav o akúsi karnevalovú revolúciu, tlela vo mne obava, ako bude verejnosť reagovať na vraždu mladého novinára a jeho snúbenice a na zistenia, ktoré uviedol vo svojej nedokončenej investigatívnej práci, keď odhalil korupčné prepojenia siahajúce až do najvyššej politiky.

Na úvod pietneho zhromaždenia, na ktoré prišlo, aj napriek mrazu, zhruba dvadsať tisíc ľudí, sa nám predstavili organizátori. Mladí ľudia, rovesníci. Očakávali sme, koho hlas zaznie z pódia ako ďalší v poradí. No namiesto rečníka sa ozval z reproduktorov oznam, v ktorom organizátori hlásili meno dievčaťa, ktoré sa stratilo svojim rodičom. Ihneď som spozornel – veď je to moja žiačka, siedmačka, ktorú som len niekoľko hodín dozadu učil v škole geografiu. Dôkladne som sa rozhliadol okolo seba a až v tom momente som si uvedomil pozoruhodnosť tohto davu. Uvidel som množstvo kočíkov, deti pobehujúce okolo sústredených a zamyslených postáv rodičov, tak mladé ako aj staršie generácie spoločne prežívajúce šok z vraždy novinára a precitnutie z dlhoročnej spoločenskej apatie. V ten mrazivý marcový večer ma obopínal dav, ktorý sa vie stíšiť, keď prezident zažíha pietnu sviecu na pamiatku zavraždeným. Dav, ktorý je zároveň pripravený dôrazne a sebavedomo zakričať: „Stačilo!“ No predovšetkým dav ohľaduplných ľudí. Slušnosť sa stala hlavným heslom týchto dní.

V ďalších týždňoch sa desaťtisíce ľudí v ešte väčších počtoch stretávali na námestiach po celej krajine. Zjednotení spoločným cieľom, ktorý vyjadruje túžbu po novej kvalite verejného života, nežiadali len odstúpenie premiéra a ministra vnútra. Žiadali slušnosť. Paradoxne je takáto žiadosť podstatne ambicióznejšia a náročnejšia než výmena vlády, pretože smeruje priamo ku každému v dave na námestí aj mimo neho.

Slušnosť presahuje jednotlivca, ide nad rámec vlastných záujmov a tým je radikálne odlišná od stavu ticho prijímanej korupcie, ktorá natoľko zdeformovala náš verejný život, že ju mnohí považujú za jediný prostriedok k napĺňaniu vlastných záujmov. Tie marcové dni ukázali, že to chceme, a dokonca vieme robiť inak. Je to vôľa generácie, ktorá nebojuje za slobodu, pretože v nej vyrástla a berie ju ako úplne prirodzený stav. No zároveň k svojej slobode nie je ľahostajná, necíti sa byť životom v demokracii unavená. Naopak, chce svoju slobodu pozdvihnúť, zveľadiť.

Slušnosť je odkaz, ktorému rozumejú všetci. Rozumejú mu aj moji žiaci, ktorí sa spontánne zorganizovali a vybrali sa na námestie. Tí mladší v sprievode rodičov, starší spoločne ako trieda či s ďalšími kamarátmi. Mnohí si odtiaľ doniesli odznak, ktorý hrdo nosia pripnutý na oblečení. Niektorí si ho dokonca vlastnoručne vyrobili či upravili. Vyjadrili tým určitý záväzok. Ako učiteľ som sa už veľa krát snažil žiakom vysvetliť potrebu slušnosti vo chvíľach, kedy ju tvrdohlavo odmietali alebo nezvládali. Väčšinou bezúspešne. No tentoraz je to iné – ten odznak Som za slušné Slovensko, ktorý nosíme pripnutý na hrudi, vyjadruje záväzok ukázať, či to s tou slušnosťou myslíme naozaj vážne.

V situáciách, keď sa pokúšajú opisovať pri teste, keď sa predbiehajú v rade na obed alebo keď zdieľajú, či napíšu urážlivý komentár na internete, im odrazu môžem položiť otázku, ktorá neznie ako ďalšie intelektuálne cvičenie alebo moralizovanie. Otázku, ktorá sa začína v tej nenápadnej, banálnej každodennosti, ale odpoveď na ňu smeruje k budúcej podobe našej krajiny: Si za slušné Slovensko?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 2/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.