Je piatok, 2. marec, najmrazivejší večer tohtoročnej zimy. S niekoľkými priateľmi sa tisneme v dave na bratislavskom Námestí slobody, sledujeme húfy prúdiace na námestie a drkotajúc zubami v tichosti očakávame, kto a s akými slovami sa prihovorí z malého improvizovaného, avšak dobre ozvučeného pódia v hornej časti námestia. Pamätajúc si vybičované emócie a agresívny hnev davu z protestov po zverejnení spisu Gorila spred šiestich rokov, kedy sa v kakofónii výkrikov poadujúcich zmenu politického systému pokúšal dav o akúsi karnevalovú revolúciu, tlela vo mne obava, ako bude verejnosť reagovať na vradu mladého novinára a jeho snúbenice a na zistenia, ktoré uviedol vo svojej nedokončenej investigatívnej práci, keď odhalil korupčné prepojenia siahajúce a do najvyššej politiky.
Na úvod pietneho zhromadenia, na ktoré prišlo, aj napriek mrazu, zhruba dvadsať tisíc ľudí, sa nám predstavili organizátori. Mladí ľudia, rovesníci. Očakávali sme, koho hlas zaznie z pódia ako ďalší v poradí. No namiesto rečníka sa ozval z reproduktorov oznam, v ktorom organizátori hlásili meno dievčaťa, ktoré sa stratilo svojim rodičom. Ihneď som spozornel – veď je to moja iačka, siedmačka, ktorú som len niekoľko hodín dozadu učil v škole geografiu. Dôkladne som sa rozhliadol okolo seba a a v tom momente som si uvedomil pozoruhodnosť tohto davu. Uvidel som mnostvo kočíkov, deti pobehujúce okolo sústredených a zamyslených postáv rodičov, tak mladé ako aj staršie generácie spoločne preívajúce šok z vrady novinára a precitnutie z dlhoročnej spoločenskej apatie. V ten mrazivý marcový večer ma obopínal dav, ktorý sa vie stíšiť, keď prezident zaíha pietnu sviecu na pamiatku zavradeným. Dav, ktorý je zároveň pripravený dôrazne a sebavedomo zakričať: Stačilo! No predovšetkým dav ohľaduplných ľudí. Slušnosť sa stala hlavným heslom týchto dní.
V ďalších týdňoch sa desaťtisíce ľudí v ešte väčších počtoch stretávali na námestiach po celej krajine. Zjednotení spoločným cieľom, ktorý vyjadruje túbu po novej kvalite verejného ivota, neiadali len odstúpenie premiéra a ministra vnútra. iadali slušnosť. Paradoxne je takáto iadosť podstatne ambicióznejšia a náročnejšia ne výmena vlády, pretoe smeruje priamo ku kadému v dave na námestí aj mimo neho.
Slušnosť presahuje jednotlivca, ide nad rámec vlastných záujmov a tým je radikálne odlišná od stavu ticho prijímanej korupcie, ktorá natoľko zdeformovala náš verejný ivot, e ju mnohí povaujú za jediný prostriedok k napĺňaniu vlastných záujmov. Tie marcové dni ukázali, e to chceme, a dokonca vieme robiť inak. Je to vôľa generácie, ktorá nebojuje za slobodu, pretoe v nej vyrástla a berie ju ako úplne prirodzený stav. No zároveň k svojej slobode nie je ľahostajná, necíti sa byť ivotom v demokracii unavená. Naopak, chce svoju slobodu pozdvihnúť, zveľadiť.
Slušnosť je odkaz, ktorému rozumejú všetci. Rozumejú mu aj moji iaci, ktorí sa spontánne zorganizovali a vybrali sa na námestie. Tí mladší v sprievode rodičov, starší spoločne ako trieda či s ďalšími kamarátmi. Mnohí si odtiaľ doniesli odznak, ktorý hrdo nosia pripnutý na oblečení. Niektorí si ho dokonca vlastnoručne vyrobili či upravili. Vyjadrili tým určitý záväzok. Ako učiteľ som sa u veľa krát snail iakom vysvetliť potrebu slušnosti vo chvíľach, kedy ju tvrdohlavo odmietali alebo nezvládali. Väčšinou bezúspešne. No tentoraz je to iné – ten odznak Som za slušné Slovensko, ktorý nosíme pripnutý na hrudi, vyjadruje záväzok ukázať, či to s tou slušnosťou myslíme naozaj váne.
V situáciách, keď sa pokúšajú opisovať pri teste, keď sa predbiehajú v rade na obed alebo keď zdieľajú, či napíšu urálivý komentár na internete, im odrazu môem poloiť otázku, ktorá neznie ako ďalšie intelektuálne cvičenie alebo moralizovanie. Otázku, ktorá sa začína v tej nenápadnej, banálnej kadodennosti, ale odpoveď na ňu smeruje k budúcej podobe našej krajiny: Si za slušné Slovensko?
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.