Juraj Buzalka

Prečo sa búria Slováci?

Hádam každý na Slovensku aj v cudzine je prekvapený pádom vlády stability a „hrádze proti extrémizmu“ Róberta Fica, ktorá sa začala popravou novinára Jána Kuciaka a jeho družky koncom februára. Mnohí sa pýtajú, ako je možné, že najtalentovanejší inštrumentalista moci po roku 1989 na Slovensku Róbert Fico nevycítil ducha ulice, ktorej nálady si tak starostlivo dával vykladať, a musel odstúpiť z funkcie.

Pred rokom a pol som na stránkach tohto časopisu (Listy 4/2016) písal, že Fico je na odchode. Býval vtedy (a doteraz býva) u človeka nedávno obžalovaného z daňového podvodu. Celoletné protesty pred oranžovo-sivou zbohatlíckou bradavicou, v ktorej má štyristometrový apartmán, mu vtedy pripomínali pominuteľnosť moci. Ešte pred pár týždňami – napríklad na zjazde českých sociálnych demokratov – hýril patentom na vládnutie. Úpadok teda trval dlhšie, ako čakali komentátori. Na dôchodok je však ešte priskoro. Predseda strany SMER totiž veľmi pravdepodobne vyhrá voľby v roku 2020.

Tento pravdepodobný plán má aj pozitívne stránky. Sledovanie médií napríklad opäť nie je trpením orgie, v ktorej dvaja najprominentnejší hysterici obrazovky – Fico a Kaliňák – strašia, nadávajú a obviňujú. Iste, aj po demisii im vplyv zostal nemalý, ba naďalej zostávajú v hre aj fašisti, popletená väčšina Matovičových „obyčajných ľudí“ či lovec zlatokopiek Boris Kollár (poznávacie znamenie desať detí s deviatimi ženami). Denný prídel Fica s Kaliňákom ale našťastie ustal! Kľúčovou premennou teda zostáva nespokojná ulica.

Ružové okuliare

Zahraničné médiá informovali o udalostiach po poprave novinára Jána Kuciaka a jeho družky v nadnesenom duchu. Denník New York Times písal (23. 3.) o povzbudzujúcom pohľade na oduševnených obyvateľov, ktorí pochodujú za slušné Slovensko. Údajne protestmi ukazujú vôľu k potvrdeniu západných demokratických hodnôt a vláde práva. Podľa Washington Post (28. 3.) je pokojné povstanie občanov na Slovensku proti logike globálneho trendu. Ten priniesol k moci lídrov ochotných ohýbať pravidlá, normy a inštitúcie podľa ľubovôle.

Väčšina serióznych českých i slovenských médií vidí protesty priamo či nepriamo ako reštart občiansko-liberálnych cností, ba priam vzývanie pozitívneho ducha novembra 1989. Vtedajší tribún Fedor Gál drukuje mládeži, dominujúcej počas protestov. Analytici skloňujú návrat k liberálnej demokracii, ktorý musí logicky nasledovať po vyvrcholení cynického populizmu. Napriek pozitívnemu étosu je však na mieste opatrnosť.

Ako ukazujú voľby 2016 – a aj aktuálne prieskumy volebných preferencií –, ficizmus nemusí byť posledným štádiom krízy liberálnej demokracie. Desaťtisíce protestujúcich tvoria najmä študenti, inteligencia, respektíve iná časť relatívne prosperujúcej strednej vrstvy. Vidieť rozdiel napríklad v porovnaní s podobne kriticky naladenými protestmi Gorila z roku 2012, ktoré pochovali bývalého premiéra Dzurindu. Gorila sa rýchlo zvrhla na panoptikum tribúnov ľudu a detinských študentov.

Občania ako slabý článok?

Alternatívny výklad k normatívnemu občianskemu étosu médií sa opäť týka Fica. Ukázalo sa, že ani takí majstri koordinácie oficiálnych i neoficiálnych politík ako dvaja slovenský Róbertovia, Fico a Kaliňák, nemajú pod kontrolou bezpečnosť. Vláda namiesto okamžitých zmien po vražde, napríklad odvolanie ministra vnútra a policajného prezidenta, radšej strašila Sorosom a použitím dlažobných kociek. Ľudí do ulíc vyhnalo poznanie, že tí, o ktorých si mysleli, že všetko riadia, vlastne neriadia nič. Zoči-voči možnej mafii sú vlastne slabí a zbabelí.

Keď sa navyše uvoľňovala lavína informácii o skorumpovanej vládnej strane, dráždilo to protestujúcich. Ľavicové weby, ba aj bývalá premiérka Radičová, sa nechali počuť, že príčinou protestov je nerovnosť, resp. aspoň jej pociťovaný efekt. Nižšie vrstvy či boháčov však korupcia ťažko dokáže prekvapiť. Kritika eurofondového eldoráda, aké sa za desať rokov ficizmu rozhojnilo, ani zďaleka nemusí byť o nespravodlivom rozdeľovaní bohatstva, ale pre mnohých aj o tom, že práve nám sa neušlo. Tiež platí, že mocní majú tolerované výnimočné vzťahy, ba niekedy im ich poradcovia priamo naordinujú. Atraktívna žena po boku premiéra, podobne ako svaly a bojový pes, môžu napríklad vyjadrovať jeho potenciu a moc. Keď však je v blízkosti premiéra krásavica, ktorá mala blízko k človeku vedenému v Taliansku ako kontakt mafie, navyše ten na Slovensku údajne perie agrodotácie, a táto sexy osoba sedáva napríklad pri rokovaniach s nemeckou kancelárkou, v Petržalke ju chráni ochranka a vozí vládne auto, pre malomestského Slováka je to priveľa. Potvrdzujú to aj nechutné sexistické transparenty na demonštráciách.

Kto si pamätá bludy, aké bol Róbert Fico počas kariéry schopný vyhlasovať o Rómoch, utečencoch či strategických vzťahoch s Ruskom, len aby zvýšil vlastnú volebnú podporu, má už dnes opodstatnený strach. Neschopná opozícia, o ktorej hovorí a za ktorú čiastočne môže aj Fico, tento strach nezmenšuje. Aj on však napríklad prihlásením sa k jadru EÚ príjemne prekvapil. Strach z alternatívy – okrem fašistov –, ak sa k nej navyše pridá oživené Kresťanskodemokratické hnutie a aspoň jedna z nových stredových strán Spolu či Progresívne Slovensko, teda nemusí byť priveľký. Slovenskú túžbu po liberálnej demokracii pri tomto prípadnom šťastnom konci však hľadať veľmi nemožno.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 2/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Prečo sa búria Slováci?

Ružové okuliare

Občania ako slabý článok?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu