Zuzana Kepplová

Vynášanie Moreny

Ako rozumieť Slovensku po Kuciakovi

Na jar sa vynášala Morena, handrová bába na palici, ktorá znamenala v prenesenom význame smrť, choroby a všetko zlé. Voda ju mala odniesť preč, aby sa to dobré, či aspoň nové mohlo začať.

Politika má nástroj, ktorým sa možno sy bolicky zbaviť zlého a reštartovať spoločnosť. Voľby. Problém vznikne – a to je náš prípad –, keď uprostred volebného obdobia vznikne situácia, ktorá si žiada vynesenie Moreny.

Takou situáciou bola vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej v ich dome vo Veľkej Mači.

Od chvíle, ako policajný prezident Tibor Gašpar vyhlásil, že vražda pravdepodobne súvisela s prácou novinára, sa začala bitka o to, ako túto udalosť bude verejnosť chápať. Ako tragickú udalosť, ktorá sa však mohla stať aj inde. A teda nijako nesúvisí so spravovaním krajiny. Samozrejme, vládne strany sa nechceli stať tou Morenou, ktorá musí byť vynesená. A preto nechceli pripustiť, že by poprava novinára s družkou boli dôsledkom série udalostí, ktoré majú veľa do činenia s tým, kto je pri moci.

Túto verziu však pripustil minister kultúry Marek Maďarič, keď odstúpil. Dobre, Maďarič je disentná postava vo vládnom Smere, ktorý sa z ideológa strany posunul ku kritikovi a väzby so stranou rozvoľnil. Gesto však už bolo odvedené – odstúpiť sa dá a má.

I. Do ulíc v sebaobrane

Z trojice, ktorá sš chcela postaviť na čelo vyšetrovania – premiér Fico, minister vnútra Kaliňák a policajný prezident Gašpar –, został vo funkcii len ten tretí. Aj to v očakávaní, akým spôsobom ho nový minister vnútra Drucker stiahne, aby koalícia utrpela čo najmenšiu reputačnú škodu. Pretože naratív nič sa nedeje, nechajte nás vyšetrovať, sa ukázal ako urýchľovač krízy. Na námestia vyšli tí ľudia, ktorí naopak uverili, že vražda je dôsledkom predošlých udalostí. Vyplynula zo situácie, ktorá bola vystavaná predošlými neriešenými kauzami. Keď si niekto dovolil popraviť novinára s družkou.

Niekto, predpokladali sme na základe Kuciakovej práce, komu jeho investigatíva prekážala a kto sa cítil dostatočne chránený pred spravodlivosťou. Protestujúca verejnosť začala pracovať s touto verziou výkladu, že to síce nie je isté, ale mohlo by to tak byť, a ak je to tak, je to príšerné a treba to zastaviť.

Prvý pochod bol o zdesení. Po celej krajine vznikali spomienkové miesta. Väčšinou fotografia popraveného páru, sviečky, ktoré spred Úradu vlády zamestnanci najprv odniesli, až zistili, že to nemá význam, pretože sviečky pribúdali, potom kvety a heslá. Tieto oltáriky boli natoľko zrozumiteľné, že o protestujúcich sa viac nedalo hovoriť ako o úzkom výseku spoločnosti či o opozičných silách. Počet znepokojených dosiahol čísla, pri ktorom sa začalo hovoriť nie o Gorile, ale o Novembri 1989.

Už nebolo možné spoločnosť rozdeliť a protestujúcich ohovoriť: prax z protestov učiteľov, sestier či protikorupčných akcií. Nebolo to možné do momentu, kým to v Smere neskúsili.

II. Povedali, že sa len bránili

Ťažko povedať, čo dostalo na ďalšie demonštrácie viac ľudí. Či to bolo vystúpenie špeciálneho prokurátora Vasiľa Špirka, ktorý porozprával, ako mu bolo zabraňované vyšetrovať korupčnú schému naviazanú na ministra vnútra Kaliňáka a bývalého ministra dopravy a potom financií Počiatka. Alebo to bol premiér Fico, ktorý na vystúpenie prezidenta – ktorý vyzval na predčasné voľby, alebo dôslednú rekonštrukciu vlády – zareagoval otázkou, prečo sa Kiska stretol so Sorosom. Čo malo navodiť pochybnosť, či protesty nie sú riadené.

Línii „majdanizácie spoločnosti“ sa Smer venoval aj ďalej. Pred ďalším protestom premiér zvolal Bezpečnostnú radu – do ktorej, mimochodom, nechal preniknúť Viliama Jasaňa napojeného cez synovu firmu na Vadalovcov, ktorých si v tom týždni našiel zatykač z Benátok za obchod s kokaínom. Premiér následne upozornil na dlažobné kocky v kríkoch pred Úradom vlády.

Druhý krát sa motív zastrašovania a zneužitia štátnych orgánov objavil, keď aktivista vysypal múku pred parlament. Narážal najmä na podozrenia z obchodu z drogami, ktorý mal kryť eurofondový agrobiznis na východe Slovenska. Reakcia bola prestrelená: požiarnici v špeciálnych oblekoch „látku“ zbierali a testovali, akoby išlo o novičok a aktivista bol zadržaný.

Slovami ministra financií Kažimíra, keď reagoval na premiérovo používanie sorosovskej karty, bránili sa. A za pomoci koaličnej strany Most/Híd sa aj ubránili. Ustáli to na parlamentnej väčšine, zmene na poste premiéra (Fico podal demisiu), ministra vnútra (Kaliňák odstúpil), zdravotníctva (Drucker prešiel na vnútro), kultúry (Maďarič odstúpil sám) a spravodlivosti (Žitňanská odišla z vlastnej vôle a z vôle koaličnej SNS, ktorá ju nemohla vystáť v agende kultúrnych vojen).

V Smere videli pri odstúpení premiéra Fica neúctu. Ceremoniál vraj nezodpovedal jednému z najdlhšie úradujúcich premiérov v Európe. Protestujúci videli neúctu premiéra k prezidentovi, keď Fico Kisku ubezpečil, že „nikam neodchádza“. Robert Fico naozaj nechcel byť tou Morenou.

III. Nikam nejdú

S Pellegriniho vládou prišla nálada krízovej stability, keď viaceré rezorty obsadili ministri proti svojej vôli. Koaličné strany sa vraj obetovali, tvrdili, že Slovensko zachránili pred nespoľahlivou opozíciou. No skôr zachránili seba, pretože riziko, že by zhoreli vo volebných urnách, bolo vysoké. No ešte stále nebolo isté, kto bude Morenou.

Pár tisícok ľudí ešte stále demonštrovalo za presvedčenie, že spoločnosť potrebuje radikálnu očistu. Inak nebude vražda vyšetrená a nezabráni sa jej opakovaniu. Časť opozície asociovaná s Novembrom 1989 v situácii videla reštauráciu boja proti zločineckému režimu. Námestia im pripomínali rozbehnutý projekt „dekomunizácie“. Nebazírovali preto na zlepšení fungovania inštitúcií a odkontrolovaní požiadaviek – vyšetrenie vraždy, odstránenie skompromitovaných figúr a posilnenie dôveryhodnosti inštitúcií –, pretože čiastkové riešenia podľa nich nemôžu fungovať, ak systém spravujú „tí istí ľudia“. Čím majú na mysli predĺženie minulého režimu do oligarchického systému reprezentovaného najmä vládnymi stranami.

Rešpektovanie ústavnosti – rekonštruovaná vláda s podporou parlamentnej väčšiny – sa tak dostalo do stretu so snahami časti protestujúcich o radikálnu obnovu. Tá mala nastať predčasnými voľbami za každú cenu, hoci aj ich pretlačením cez prezidentskú vládu v demisii. Z vôle ľudu a pod ťarchou dôkazov z článkov, tlačoviek a svedectiev (Špirko, Gažovič, Bán...). V mene razantného prepísania kódu z oligarchie na skutočnú demokraciu.

Tí, ktorí zotrvávali mimo naratívu boja s postkomunistami, sa zamerali na čiastočné očistné kroky. Masové protesty posmelili viacerých, aby začali nahlasovať korupciu (Janíček vs. Jankovská). Prípadne, aby sa domáhali riešenia svojho prípadu (Milan vs. Paška). Novinári posilnili svoju pozíciu a v rámci žurnalistiky získala investigatíva prioritu na domácej aj európskej úrovni. Organizátori bratislavského pochodu, ktorí sa po vymenovaní Pellegriniho vlády stiahli, aby nešli do sporu s prezidentom, ohlásili založenie hnutia (Za slušné Slovensko). Plánujú dohliadať na základné požiadavky spojené s vyšetrovaním a posilnením dôvery v inštitúcie, prípadne znovu demonštrovať, ak požiadavky nebudú naplnené. Predseda parlamentu a šéf koaličnej SNS Andrej Danko – a nielen on – ich nabáda, aby vstúpili do politiky.

Podľa Fica si máme pamätať odvrátený puč. Podľa Danka obnovenie politickej scény. Podľa Bugára koalícia zložila demokratickú skúšku.

Morenu sme vyniesli len tak trochu. Len natoľko, aby bol každý trochu nespokojný.

Zuzana Kepplová (1982) je redaktorka a komentátorka denníka SME.

Obsah Listů 2/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Zuzana Kepplová

Vynášanie Moreny

I. Do ulíc v sebaobrane

II. Povedali, že sa len bránili

III. Nikam nejdú

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu