Marián Hatala

Priveľa nežiaducich osôb a návratov

Ústrednou témou a stálym objektom vedeckého i ľudského bádania historičky Kataríny Hradskej sú novšie dejiny Slovenska a najmä obdobie Slovenského štátu, o ktorom napísala viacero publikácií a štúdií. Jednou z nich je i Život v Bratislave 1939–1945.

Kniha je vo svojom celku kronikou sústreďujúcou dobové (písomné a fotografické) svedectvá o živote v meste, pričom temná časť jeho histórie sa začína návštevou slovenskej vládnej delegácie vedenej Jozefom Tisom u Adolfa Hitlera, ktorý hostí prijal vo viedenskom hoteli Imperial. Tak o tom dňa 19. 3. 1939 referuje denník Slovák – ústredný tlačový orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Chronologicky nasledujú ďalšie a ďalšie oficiálne uverejnené články a vskutku unikátne fotografie, ktorých tok autorka vždy na prelome rokov na okamih preruší, aby vecne a so zmyslom pre proporcionalitu sumarizovala a predznamenala dobový kontext a politicko-spoločenský vývoj, a to na základe epizód a predovšetkým udalostí, ktoré sa čoskoro ukážu ako zlomové nielen pre osudy obyvateľov Prešporka a Bratislavy v samostatnom štáte.

Pred čitateľmi sa tak odvíja animovaný spomienkový dokument, čiernobiely film, ktorý v čitateľovi – divákovi vyvoláva rozporuplné pocity. Na jednej strane si želá, aby sa filmový pás ďalej odvíjal, no zároveň má chuť zvolať dosť! Taká znepokojujúca a ťaživá je väčšina viet a obrázkov z archívu. V mysli nevdojak zablúdi trebárs k Zygmuntovi Baumanovi: „Nenásilný charakter modernej spoločnosti je v podstate ilúzia... kultúrne nacvičený odpor k násiliu sa ukázal ako slabá brzda... civilizácia ukázala, že nie je schopná zaručiť morálne využitie obranných síl, ktoré zrodila... vieme, že žijeme v type spoločnosti, ktorá umožnila holokaust a ktorá neobsahovala nič, čo by holokaustu mohlo zabrániť.“

Iste, od slávneho sociológa je len na skok k historikovi holokaustu Raulovi Hilbergovi: „Neboli by ste šťastnejší, keby som vám mohol ukázať, že všetci páchatelia boli šialenci?“ V susedstve tejto otázky akiste možno nájsť aj konštatovanie, ktorého autorom je psychológ Stanley Milgram: „Krutých činov sa nedopúšťajú krutí jedinci, ale obyčajní muži a ženy, ktorí sa snažia dobre si plniť obyčajné povinnosti.“ A kniha K. Hradskej chtiac-nechtiac pripomenie hoci jedinú tézu spisovateľa, psychológa a psychoanalytika Arno Gruena z knihy Šialenstvo abnormality: „Deštruktívne a k smrti vedúce konanie ľudí je dôsledkom zrady, ktorú človek spáchal sám na sebe pre podiel na akejsi halucinovanej moci.“

Volím numeratívnu metódu a dávam slovo niekoľkým veľavravným citátom z oficiálneho denníka Slovák, ale i týždenníka Gardista, úradného orgánu Hlinkovej dopravnej gardy. V publikácii erudovanej historičky poskytujú záľahu faktov, reálií, čísel a letopočtov, ktorým sa nevyhne žiadny súci politický diškurz na tému klérofašistické Slovensko a doma organizované vyvražďovanie židovských spoluobčanov.

„Advokátska komora v Bratislave... rozhodla, že dňom 21. marca 1939 zakazuje sa výkon advokácie všetkým neárijským pravotárom a pravotárskym kandidátom.“

„Dňa 26. marca 1940 začína sa náukobeh pre arizátorov obchodných a živnostenských podnikov... Slováci, hľaďte čestne zbohatnúť!“ (V. Tuka)

„Führer... vojnu z tej duše nenávidí, ale siahne po nej, keď iného východiska už niet.“ (J. Tiso)

„Židov treba sústrediť – a to všetkých, bez výnimky! – v pracovných táboroch a treba ich držať pod najprísnejšou kontrolou. Toto... žiadajú nielen gardisti a ľudáci, ale všetci Slováci.“

„Nepriatelia slovenského národa a jeho samostatnosti by chceli... nahovoriť nášmu ľudu, že nemecké vojsko neprišlo k nám preto, aby... nás zbavilo česko-komunisticko-židovských rozvratných živlov...“

Ak som vyššie spomínal autorov, na ktorých K. Hradská touto knihou nepriamo odkazuje, musím podotknúť, že ma zmienkou o Gizi Fleischmannovej primäla vrátiť sa k inej svojej publikácii (Gizi Fleischmannová, Návrat nežiaduci, PT Marenčin, 2102), hovoriacej o osude tejto sionistky a poprednej predstaviteľky prešporskej židovskej komunity. Gizi viedla ilegálnu Pracovnú skupinu, ktorá vznikla pri Ústredni Židov, v tej dobe jedinej povolenej židovskej organizácii. Zachránila tisíce Židov alebo aspoň zmiernila ich utrpenie. V októbri 1944 ju transportovali do pracovného a koncentračného tábora v Seredi, vzápätí do Osvienčimu. Pri jej mene na zozname deportovaných dopísal Alois Brunner, „lovec Židov“ a pravá ruka Adolfa Eichmanna, písmená R. U., čiže Rückkehr unerwünscht – návrat nežiaduci.

Fleischmannová bola jednou z miliónov, Slovenka, ktorej vláda fakticky nedostala rozkaz riešiť „židovský problém“ deportáciami, ako vyplýva aj zo slov šéfa Úradu propagandy, hlavného veliteľa Hlinkovej gardy, ministra vnútra a podpredsedu vlády Alexandra Macha na zasadnutí Štátnej rady v marci 1942: „Vyšlo to od nás, teda nie od Nemcov... Pomocou Nemcov sa chceme zbaviť Židov...“ povedal. Nemci trvali „len“ na tom, aby ľudia natlačení do dobytčiakov boli zbavení štátneho občianstva a aby Slovensko za každého z nich zaplatilo tzv. osídľovací poplatok vo výške päťsto ríšskych mariek...

Áno, Slovensko riešilo „židovskú otázku“ s takou horlivosťou, akoby sa malo stať prvým východoeurópskym štátom, ktorý bude „judenrein“. Aj túto skutočnosť pripomína Hradská v knihe o Fleischmannovej. Vysokopostavení prisluhovači samostatného štátu, ktorý tak adorovali, posielali tisíce Židov najprv do táborov a get v Nemcami okupovanom Poľsku, koncom roku 1944 do Ravensbrücku, Bergen-Belsenu, Sachsenhausenu či Terezína.

Namiesto posledného slova aj dnes aspoň za hrsť hrachu na stenu: Kniha Život v Bratislave 1939–1945 by mala byť povinnou lektúrou pre politikov, ktorí nadbiehajú hlasu ľudu a vždy majú poruke razantné, páčivé riešenie pálčivých otázok. Ako, povedzme, slovenský minister vnútra Kaliňák. Ten nedávno v sprievode policajného prezidenta v rómskej osade v Krompachoch predstavil návrhy preventívnych opatrení a pripravovanú zákonnú úpravu na potláčanie kriminality v rómskych osadách. Jeho One Man Show sa niesla v duchu „aby sme dokázali našim občanom poskytnúť viacej bezpečia“ a bola prešpikovaná zmienkami o nových kompetenciách pre policajtov. Tie siahajú od udelenia zákazu zdržiavať sa na určitých miestach až po zhabanie majetku, pričom ústavu treba upraviť tak, „aby sa povinnosti dostali pred práva“ a: „prirodzenou sterilizáciou bude práca.“ Skrátka, slotovský popapulizmus pána K. sa neveľmi ráčil so (zatiaľ) platnými zákonmi, s Ústavou SR i s medzinárodnými záväzkami Slovenska v oblasti ľudských práv.

Kam oko dovidí, všade sú nežiaduce osoby a nežiaduce návraty! Kto sa má na to pozerať?!

Katarína Hradská: Život v Bratislave 1939?–1945, Marenčin PT, Bratislava 2017, 174 s.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 1/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Priveľa nežiaducich osôb a návratov

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu