Tomáš Horváth

Nech žije vidiek!

Posledné minúty sčítavania hlasov v druhom kole voľby českého prezidenta. Zemanovi podporovatelia v jeho štábe už nepochybujú o víťazstve svojho kandidáta a v oslavnom tóne zborovo skandujú: „Ať žije venkov!“ Pod napohľad oslavným zvolaním na počesť vidieka, odkiaľ pochádza väčšina Zemanovho elektorátu, sa však skrýva čosi viac. Akoby skutočným odkazom nebola len vďaka za hlasy vo voľbách, ale zároveň aj manifestácia ďalšieho smerovania krajiny.

Vždy, keď sa krajina ocitne v kríze, ako prvý si to odnesie vidiek. Tam sa rodí „blbá nálada“. A Zeman ju už po druhý krát dokázal šikovne zmanažovať vo svoj prospech. Nedá sa preto ubrániť pocitu cynizmu – akoby prezidentovi podporovatelia zároveň s úsmevom na tvári volali: „... a opäť nám tí nahnevaní dedinčania dobre poslúžili.“ Slovenská skúsenosť však hovorí, že hra s hnevom a frustráciou je hra s ohňom.

Po parlamentných voľbách pred dvomi rokmi mohli extrémisti, dnes sediaci v parlamentných laviciach, ďakovať za hlasy najmä ľuďom z regiónov, kde je najväčšia chudoba. Frustráciu a hnev vidieka veľmi efektívne zúročili vo svoj prospech. Predstavujem si toto „zemanovské“ zvolanie na Slovensku a vidím líniu staronového politického konfliktu: mesto proti vidieku, vidiek proti mestu. Posilňujeme sa v predstavách, že už ani sused od vedľa nie je úplne presne ako ja, a preto sa mu musím brániť. Ale človek nemôže mať vzťah k realite založený len na základe predstavy o nej. Potrebuje ju zakúšať.

Zažiť realitu svojej krajiny znamená vnímať zodpovednosť za ňu ako celok, vidiek nevynímajúc. Tak ako mesto nie sú len kaviarne, ani vidiek nie je len krčma s kostolom. Keď sa ale k vidieku staviame len ako k sezónnej, dovolenkovej destinácii slúžiacej pre jednorazový relax upracovaných mešťanov, alebo ako k ľahkému zdroju na vytĺkanie politického kapitálu v podobe veľkých sľubov pred voľbami, vidiek sa môže oprávnene začať cítiť zneužitý. O to viac zanevrie na zvyšok krajiny a bude náchylnejší na jednoduché, avšak radikálne riešenia. Potrebujeme si k vidieku vytvoriť skutočný vzťah.

Keď som pred vyše dvomi rokmi opustil Bratislavu a odišiel som učiť na Spiš, prichádzal som tam s veľkým rešpektom. Môj rozmaznaný zadok si musel zvyknúť na každodenné dochádzanie 35 kilometrov do školy a späť. No za odmenu sa mi vždy dostalo panorámy Tatier, ktoré som mal ako na dlani. Odoprel som si obľúbené koncerty, aby som objavil, ako znie naozajstné ticho. Zažil som bezmocnosť pri vzdelávaní detí, ktorú moji kolegovia na škole zažívajú dlhé roky, aby som objavil, ako sa dá robiť zmena v malom. Navštevoval som osadu i ľudí z dediny a porozumel som, ako vzniká „blbá nálada“, keď na vás zvyšok krajiny zanevrie. Vidiek som miloval už od detstva, no až teraz som si k nemu vytvoril skutočný vzťah.

Ten vzťah k vidieku sa prehlbuje s narastajúcim pocitom jeho ohrozenia. V polovici januára boli na Slovensku zverejnené výsledky celonárodného testovania piatakov na základných školách. V slovenčine či matematike zaostávajú žiaci z vidieka priam priepastne. V okresoch na východe je to okolo tridsať až štyridsať percent oproti Bratislave. Nehovoriac o žiakoch z chudobného prostredia, kde sú rozdiely ešte alarmujúcejšie (ich priemerná úspešnosť sa pohybovala okolo dvadsaťpäť percent). Nech žije vidiek? V takýchto podmienkach to prežije asi ťažko.

Po dvoch rokoch a následnom návrate späť do Bratislavy už viem, že sa chcem na vidiek čím skôr vrátiť. Chýba mi nielen ten pokoj, ale predovšetkým zmysluplné napĺňanie zodpovednosti voči krajine ako celku. Aj preto sa dnes viacerí mladí Slováci začínajú sťahovať z miest a zo zahraničia do malých dedín, na lazy či do svojich rodných obcí. Možno to budú práve oni, kto bude o rok po prezidentských voľbách kričať: „Nech žije vidiek!“

Tomáš Horváth

Obsah Listů 1/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Nech žije vidiek!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu