Ferdinand Vrábel

Pred sto rokmi sa rodili československé légie v Taliansku

Už na začiatku prvej svetovej vojny v auguste 1914 sa z českých a slovenských krajanov v Rusku a vo Francúzsku začali tvoriť prvé dobrovoľnícke jednotky, ktoré bojovali po boku spojencov – Česká Družina a Rota Nazdar. Neskôr sa tieto jednotky stali základom česko-slovenských légií v Rusku a Francúzsku. V roku 1918 sa k nim pripojila aj Talianska légia.

Česko-slovenské zahraničné vojsko, nazvané neskôr légiami, pozostávalo z troch teritoriálnych zložiek: Ruskej légie, Francúzskej légie a Talianskej légie. Tieto čs. vojenské jednotky, ktoré vznikali postupne a bojovali po boku armád Dohody, boli nevyhnutným predpokladom pre uznanie práva Čechov a Slovákov na vytvorenie samostatného spoločného demokratického štátu – Československej republiky.

Prebehlíci z rakúsko-uhorskej armády, predovšetkým zo slovanských národov, poskytovali talianskej strane cenné informácie, a aj keď im Taliani spočiatku príliš nedôverovali, postupne im umožnili pôsobiť ako informátori (spravodajcovia) alebo esploratori di guerra (vojnoví vyzvedači).

Z rakúsko-uhorských zajatcov v Taliansku (bolo ich spočiatku desať až pätnásť tisíc) sa v zajateckých táboroch Santa Maria Capua Vetere, Padula, Sulmona a ďalších začali najprv z iniciatívy sokola Jana Čapka tvoriť jednotky Českého dobrovoľníckeho zboru (neskôr premenovaného na Československý dobrovoľnícky zbor), pracovné jednotky, ktoré pomáhali Talianom pri opevňovacích a zákopových prácach. V roku 1917 došlo aj v Taliansku k veľkým a hlavne priaznivým zmenám v postavení zajatých Čechov a Slovákov. Najprv z iniciatívy Edvarda Beneša, ktorý navštívil Taliansko, vznikla Tlačová kancelária Česko-Slovenskej národnej rady (ČSNR), vznikol aj Taliansky komitét pre československú samostatnosť a hlavne sa podarilo to, čo Česi a Slováci už dávnejšie požadovali – aby boli sústredení spolu do osobitných táborov, oddelene od Nemcov a Maďarov. Na prelome augusta a septembra 1917 sa podarilo dosiahnuť aj prepustenie internovaných Čechov a Slovákov a vytvoriť pobočku ČSNR v Ríme pod vedením Františka Hlaváčka. Vytvorenie československých légií v Taliansku napomohla aj porážka talianskych vojsk pri Kobaride/Caporette v októbri 1917 a ústup Talianov až na rieku Piavu. Tam s budovaním novej frontovej línie pomohli aj československé pracovné oddiely. Následne v marci 1918 Jan Čapek a František Hlaváček na rokovaniach s talianskym velením dosiahli to, že sa povolilo vytváranie výzvedných a spravodajských rôt, ktoré pôsobili pri talianskych jednotkách. K najvýraznejšiemu pokroku došlo po úspešnom rokovaní Milana Rastislava Štefánika s talianskymi politikmi a následnom podpise československo-talianskej zmluvy 21. apríla 1918 v Ríme.

Talianska légia vznikala v poradí ako posledná – oficiálne – až od apríla 1918, ale zúčastnila sa potom v lete 1918 v bojoch na rieke Piave a v septembri v oblasti Gardského jazera. Zohrala neskôr aj veľmi významnú úlohu v bojoch o územnú integritu Československa v januári až júni 1919 najprv na Těšínsku v Zaolší (oblasť Bohumína, Českého Těšína – a územia za riekou Olšou) a potom na Slovensku. V Talianskej légii bolo podľa slovenskej evidencie jej príslušníkov 591 Slovákov. Medzi nimi boli významní predstavitelia neskoršej československej diplomacie a armády – Ján Papánek, Augustín Malár, Ján Imro, Rudolf Gábriš a ďalší.

V Taliansku boli zajatci rakúsko-uhorskej armády českej a slovenskej národnosti postupne sústreďovaní do niekoľkých zajateckých táborov. Česi a Slováci sa do talianskeho zajatia dostávali v bitkách na rieke Soča/Isonzo (1915–1917). Časť z nich prebiehala na taliansku stranu dobrovoľne, lebo nechcela bojovať za záujmy Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Na konci roku 1917 sa počet zajatcov českej a slovenskej národnosti v Taliansku odhadoval na 30 000 osôb. O organizovanie českých a slovenských zajatcov sa zaslúžil predovšetkým spomínaný sokolský funkcionár Jan Čapek, ale aj Slováci Ján Papánek (1896–1991) z Brezovej pod Bradlom a Rudolf Gábriš (1889–1969) z Nového Mesta nad Váhom. Z Čechov a Slovákov sa v prvej fáze zorganizovalo niekoľko pracovných práporov (Battaglioni di lavoro cecoslovacco), ktoré na rôznych frontoch pomáhali talianskym jednotkám pri hĺbení zákopových línií a stavbe opevňovacích zariadení.

Prvými československými vojakmi na talianskej strane boli tzv. carzanci. Základ k budúcemu 39. čs. pluku – výzvednému položil rakúsko-uhorský dôstojník slovinskej národnosti nadporučík Ludevit Pivko, ktorému sa podarilo dosiahnuť spojenie s Talianmi. Dňa 17. septembra 1917 v južnom Tirolsku v údolí Val Sugana pri Carzane sa pokúsil otvoriť rakúsko-uhorské línie talianskemu útoku. Akcia sa nepodarila, ale polovica Pivkových vojakov sa napokon dostala do talianskeho zajatia. Internovali ich v pevnosti Forte Procolo pri Verone. Neskôr sa práve z nich sformovali prvé výzvedné oddiely. V januári 1918 povolilo veliteľstvo 6. talianskej armády vytvorenie zvláštneho výzvedného oddielu z českých, slovenských a juhoslovanských zajatcov. Bola to neskoršia 6. rota 39. výzvedného pluku a jej príslušníci boli vlastne prvými česko-slovenskými vojakmi v Taliansku. Vo Verone sa sformovalo 11 výzvedných hliadok organizácie Reparto esploratori cecoslovacchi, ktorej príslušníkov vyslali k talianskym jednotkám. V júni 1918 boli roztiahnuté od švajčiarskych hraníc až k rieke Piave. Keďže poznali jazyk a aj spôsob organizácie rakúsko-uhorských jednotiek, vykonávali veľmi prospešnú výzvednú činnosť. Zúčastnili sa bojov na Cima Cady, v údolí Val Concei, pri Gardskom jazere (Lago Di Garda), na Cima Tre Pezzi, pri Monte Val Bello, pri San Done a na ďalších frontových úsekoch. Postupne sa sformoval 31. pluk (Perugia), 32. pluk (Assissi), 33. pluk (Foligno) a 34. pluk (Spoleto). Pluk mal tri prápory o troch peších rotách a jednej guľometnej rote, jednu útočnú čatu (arditi), štábnu rotu, veliteľstvo služieb, hudbu, zákopníkov a ďalšie špecializované útvary. Česko-slovenskí legionári mali uniformy alpských horských strelcov (alpini) s bielo-červenou stužkou na klobúku a bielo-červenými výložkami. Príslušnosť k pluku označoval štítok na ľavom rukáve. Prápory sa rozoznávali podľa rôznofarebných kokárd (nappine) pri orlom pere na klobúku; čs. legionári ho často nahrádzali sokolím perom – 1. prápor mal bielu, 2. prápor červenú, 3. prápor zelenú kokardu/bambuľku – a príslušnosť k rotám bola vyznačená na nárameníkoch rovnošaty. „Horský“ klobúk mohli legionári nosiť na znak toho, že sa vyznamenali v bojoch. Výzbroj vojaka predstavovala puška Mannlicher-Carcano vzor 1891 so schránkou na šesť nábojov ráže 6,5 mm.

Príslušníci Talianskej légie sa na boje s nepriateľom pripravovali veľmi zodpovedne. Jeden z talianskych legionárov na to spomínal takto: „Obdrželi jsme nové alpinské stejnokroje a po úplném sestavení pluku jsem byl zařazen k 4. rotě kulometné. Po obdržení zbraní jsme cvičili denně od 6 hodin do 11 hodin dopol. v okolí Foligna. Odpoledne byla ponejvíce škola. Nejvíce obdivovali civilisté kulometčíky (Čechoslováky), jak rychle a hravě si osvojují italské kulomety. Z toho měl báječnou radost náš velitel roty, Ital tenente De-Fanti. Kulometčíci měli vždy mnohem více zaměstnání než u jiných rot, neboť v Itálii každý u této roty musel býti v obrane proti nepříteli úplně vycvičen.“

Samotná organizácia čs. vojenských jednotiek, ktoré potom bojovali po boku talianskej armády, sa rozbehla po 21. apríli 1918, keď plukovník Milan Rastislav Štefánik (1880–1919) uzavrel s talianskym ministerským predsedom Vittoriom Emanuele Orlandom (1860–1952) a ministrom vojny Vittoriom Italicom Zupellim (1859–1945) zmluvu medzi talianskou vládou a Česko-Slovenskou Národnou Radou v Paríži o zriadení samostatného čs. vojska v Taliansku. Zatiaľ čo úloha Tomáša Garrigue Masaryka a Edvarda Beneša pri tvorbe čs. légií je všeobecne známa, na podiel Štefánika sa často zabúda.

Československé jednotky podliehali talianskemu veleniu – ich hlavným veliteľom sa stal generál Andrea Graziani (1864–1931). Čs. légia v Taliansku sa organizovala severne od Ríma v kraji Umbria. Už v polovici mája 1918 sa tu utvorila 6. divízia a neskôr ešte aj 7. divízia. Po slávnostnej prísahe v Ríme 24. mája 1918 odišli čs. jednotky na front pri Piave, kde sa zúčastnili bojov v oblasti Donna Di Piave. V polovici augusta a v septembri 1918 bola 6. divízia nasadená v oblasti Gardského jazera a rieky Adiža v sektore Altissimo Di Nago, kde bol najvýznamnejšou vojenskou udalosťou 21. septembra 1918 úspešný boj Čechov a Slovákov o kótu 703 – Doss Alto (zákopy na Sasso Sega, kaverna Rossi a predsunutá pozícia Roncola – zákop smrti). V októbri 1918 vnikli príslušníci 39. čs. pluku ako prví do Rovereta.

Čs. armádny zbor, pozostávajúci zo 6. divízie (31., 32. a 35. strelecký pluk) a 7. divízie (33., 34. a 39. strelecký pluk), dvoch delostreleckých plukov a jazdeckého práporu, sa začal presúvať – už pod velením nového veliteľa generála Luigiho Piccioneho, ktorý vystriedal generála Grazianiho – do Československa v decembri 1918. Po krátkom oddychu v Českých Budejoviciach odchádzali jednotky talianskych legionárov bojovať na Tešínsko a neskôr na Slovensko. Na Těšínsku sa v bojoch od 23. januára 1919 zúčastnil 21. strelecký pluk Francúzskej légie a 33. a 35. strelecký pluk Talianskej légie pod velením podplukovníka Josefa Šnejdárka. Boje sa skončili československým víťazstvom 30. januára 1919. Dlhší a vážnejší bol vojenský konflikt s Maďarskom, ktoré sa Slovenska nechcelo vzdať. Slovenské územie muselo byť preto vojensky obsadené. Po vzniku boľševickej vlády v Maďarsku 21. marca 1919 sa početnejšia a lepšie vyzbrojená maďarská Červená armáda pokúsila o ofenzívu na Slovensku. Po dočasných úspechoch však bola aj za účasti jednotiek 6. a 7. divízie z Talianska po ťažkých bojoch pri Zvolene, Banskej Štiavnici, Leviciach, Komárne a Nových Zámkoch definitívne porazená.

Po vzniku Československa a vyhlásení mobilizácie sa sformovali ešte ďalšie prápory, ktoré podliehali Veliteľstvu čs. domobrany v Gallarate. Spolu tak vzniklo 56 domobraneckých práporov so 60 000 príslušníkmi. Z nich bolo asi 1200 Slovákov, ktorých sústredili v 50. domobraneckom prápore. Domobranci sa začali vracať do vlasti od 2. apríla 1919 a časť z nich zasiahla do bojov s vojskami boľševickej Maďarskej republiky rád na Slovensku.

Sloboda Čechov a Slovákov a ich spoločný štát – Československo – tak vznikli aj za výdatnej pomoci spojeneckého talianskeho národa, ktorému aj teraz po sto rokoch od tých prevratných udalostí ďakujeme za pomoc a podporu v našom národnooslobodzovacom boji.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik. Zaoberá sa dejinami I. ČSR, problematikou antisemitizmu a národnostných menšín.

Obsah Listů 1/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Ferdinand Vrábel

Pred sto rokmi sa rodili československé légie v Taliansku

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu