Juraj Buzalka

Kam smeruje liberálny konsenzus?

Niekoľko dní pred druhým kolom českých prezidentských volieb sme v kruhu priateľov uvažovali, aký efekt bude mať výsledok druhého kola pre Slovensko. Akokoľvek symbolická je pozícia prezidentov z hľadiska moci, skúsenosť Slovenska hovorí, že obe české možnosti znamenali zmenu atmosféry, tém verejného diškurzu i reprezentácie štátu navonok. Záver stretnutia bol, že výsledok bude tesný a akékoľvek otázky strednej Európy je hodno diskutovať až po voľbách.

Výsledok volieb v spojitosti s poľskou konzervatívnou revolúciou, maďarskou bezalternatívnou národnou kleptokraciou či slovenskou „treťou cestou“ pre mnohých zvýrazňuje otáznik nad povahou liberálno-demokratického systému, o ktorom s výnimkou postmečiarovského Slovenska nebolo v našej časti Európy v ostatných desaťročiach pochýb. Prečo región stredovýchodnej Európy vyzerá tak odlišne od vízie v deväťdesiatych rokoch, v ktorej dominoval tzv. liberálny konsenzus? Prečo je jednotiacou charakteristikou zjednoteného regiónu – ach, aký paradox! – špecifický druh populizmu?

V čase vrcholiacej ekonomickej krízy sa objavovali názory, že v strednodobom horizonte sa kríza prejaví ako nárast podpory populizmu. Tento duch doby sa v globálnom meradle odvíja od nazerania na ekonomiku. Pre marxisticky inšpirovaných autorov ide v princípe o krízu kapitalizmu, na ktorú sa nabaľujú politické a identitárne krízy. Pre nemarxistov ide hlavne o krízu hodnôt, keďže ekonomické vzťahy, procesy a idey sú primárne prejavom kultúrnych parametrov spoločnosti.

Najznámejšie konceptuálne skratky spoločné obom táborom potom sú témy ako flexibilizácia práce a globalizácia, korupcia a kriminalita či vyprázdnený a dnes už všetko znesúci neoliberalizmus. Aj od tejto povrchnej kritiky sa odvíjajú politické projekty „návratu k tradičným ľavicovým témam“, akoby bolo možné vrátiť sa v čase inak, ako to robia populisti, ale aj fašizoidné schémy o kriminalizácii „tých druhých“ a volaní po poriadku za každú cenu.

Samostatnou kapitolou odklonu od liberálneho konsenzu sú technologické zmeny. Celé konferencie diskutujú nad globálnou dimenziou, napríklad firmami, ktoré nepodliehajú národnej kontrole a ide im primárne o zisk bez ohľadu na to, či plynie z vrecka islamského štátu či ruskej oligarchie. Globálne parametre rozoberajú aj u voličov: ako napríklad pôsobia informácie či ich opak bez filtra tradičných médií a aké sú bezpečnostné riziká sociálnych sietí. Len málo sa diskutuje o samotných aktéroch populistických revolt, ich skúsenostiach a vierach. Zabúdame, že fejsbuk je hlavne primordiálna dedina, ktorej predchodkyňa tiež žila problémami svojej bubliny. Hon za ziskom tiež nie je výnimočný, ba má aj inovatívne dimenzie, prinajmenšom vo vzťahu k dejinám kapitalizmu. Prečo by to v globalizácii malo byť inak?

Ukazuje sa teda nutnosť pozrieť sa na to, aký vlastne ten liberálny konsenzus deväťdesiatych rokov bol, čo z neho zostalo a akú rolu v ňom hrali skúsenosti a hodnoty generácií, ktoré sa v ňom a do neho socializovali. Možno však predpokladať, že liberálna choroba pravdepodobne priamo nezávisí od nerovností kapitalizmu, najmä ak je ako v prípade stredovýchodnej Európy sprevádzaná dlhodobým rastom kvality života a bohatstva.

Nedá sa tiež celkom vyhovárať na epistemologické príčiny krízy nedávneho liberálneho entuziazmu. Podľa nich je kríza spôsobená úpadkom liberálnych či skôr neoliberálnych ideí, kyvadlo akoby prirodzene smeruje doľava. Táto perspektíva zabúda na to, že doľava môže byť aj radikálne vpravo. Každopádne, možná revolúcia našej doby vyzerá až príliš pravicová, aby sa len tak bez pochybností dalo veriť nevinnosti trendov doľava.

V stredoeurópskom porovnaní sa aktuálne stal populárny model slovenskej výnimočnosti, akási populistická „tretia cesta“. V nej napríklad kovaný inštrumentalista moci a z hľadiska liberálnych definícii demokracie cynik par excellence Róbert Fico zabudne na svoje fašizoidné výroky zo začiatku kariéry, prihlási sa k Európe, ba nechá v relatívnom pokoji aj nezávislé inštitúcie (tu teória naráža na zvyky a tradície slovenského ľudu, že podstatná u neho nie je formálna nezávislosť), zároveň si však ponechá orbánovské zvyky: doma bububu a v Bruseli ňuňuňu. Zahraničná politika na všetky svetové strany, nehovoriac o súzvuku so zemitými vodcami vzor Zeman. Každopádne, slovenský inkubátor sa navonok potešuje kozmetikou zn. Kiska, voličské pudy sú však na vzostupe aj v ňom.

Pozornosť si určite zasluhuje teória mečiarovskej skúsenosti, ktorú napríklad viacnásobne rozberá v súčasnosti asi najvplyvnejší liberálny intelektuál Slovenska Martin Šimečka. Jeho sympatický a na Slovákov vcelku lichotivý názor zjednodušene znie, že skúsenosť „boja za slobodu“ susedom vo Visegráde, najmä kľúčovým stredným a mladším generáciám, chýba. Pravda však bude hlavne v tom, že najmä humanisticky orientovaní intelektuáli sa vďaka národno-hysterickému a sociálno-populistickému štýlu Vladimíra Mečiara naučili ostražitosti k radikálnemu jazyku. Aj preto Fico tak opatrne kalibruje nenávistný slovník. To sa však môže rýchlo zmeniť.

Sociológ Radoslaw Markowski nedávno formuloval myšlienku, že obdobie liberálneho konsenzu v Poľsku po roku 1989 bolo z hľadiska transformácií vo východnej Európe výnimočné a teraz sa pravdepodobne iba vraciame do normálu. Nedá sa teda spoliehať, že napríklad v takom Česku môže liberálnu demokraciu zachrániť vis major nejaký Jan Becher, nádej však prinajmenšom v porovnaní so susedmi dáva tradícia, ktorej sté výročie založenia si v októbri 2018 pripomenieme.

Juraj Buzalka(1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 1/2018
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Kam smeruje liberálny konsenzus?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu