Spisovateľ a cestovateľ Beppo Beyerl (1955), absolvent vysokoškolského štúdia slavistiky a publicistiky, si pestuje viacero geografických, literárnych, naskrze emocionálnych domovov. Často a rád pobytuje v rodnej Viedni. V starobylom meste Piran na výbeku slovinského pobreia. Na hraniciach medzi juhozápadným Slovinskom a severovýchodným Talianskom, skrátka, v blahodarne účinkujúcej spoločnosti prímorských horských skupín a masívov, ktorým sa súborne hovorí Kras (po taliansky Carso). Navyše, po prelomovom roku 1989 opakovane navštevuje juné Čechy alebo junú Moravu, a to je nach Laune – podľa nálady, ako zvykne vravieť.
Náladu máva autor spravidla dobrú, lebo jeho cestovanie je voľným pokračovaním výprav a rozhovorov s ľuďmi, pri ktorých nikdy nechýba starostlivo ošetrené pivo a literatúra preverená časom i záujmom širokej čitateľskej obce. V autorovom prípade pivo a knihy, presnejšie: mnostvo piva a mnostvo kníh, naíva vo vzácne vyrovnanom vzťahu, ba jedno sa stáva aperitívom pre druhé a naopak. Časť tohto conditio sine qua non mono preniesť aj na nemčinu a češtinu v názve knihy a v jej futre. Hoci na pivo v Rakúsku ešte nestihlo v tomto českom variante zdomácnieť a hoci sa ani nemecký pendant auf ein Bier neujal v Plzni, Brne či Olomouci, Beyerl svoje zahraničné výpravy za pivom a literatúrou ozvláštňuje aj výrazmi z českej lexiky, ktoré zavše prekladá... a neochotne. Kniha plná reálií spoločenského, kultúrneho i politického ivota Čiech a Moravy tak získava medzinárodný rozmer navyše. Nič na tom nezmení ani fakt, e vinou nedôslednej jazykovej redakcie sa do knihy s trinástimi kapitolami dostali zbytočné nepresnosti, krátenia slabík či preklepnutia. Láskaví českí čitatelia ich vydavateľstvu a autorovi podistým prepáčia: Márkétska a Mikulašská (ulica), U Brany, Na Hrazi, Višší Brod, Na Bulovice, hotel Zlon, naměstí repupliky, Postřišiny, Slavnostni sněenek, Smrt na uvěr, leak, velký šům...
Beyerl v úvodných kapitolách sprostredkúva dejiny slávneho zlatého moku, vydávajúc sa a k Sumerom, Asýrčanom a Babylončanom, ktorí pivo poznali u vo štvrtom tisícročí pre Kristom. Cestuje v čase a sústredene, zaujato píše o najrozličnejších spôsoboch výroby piva, o jeho vlastnostiach, postupnom chuťovom zušľachťovaní a tie tom, aký vývoj zaznamenala všeobecná kultúra pitia. Z exkurzií sa vracia do nedávnej i najsúčasnejšej súčasnosti a vypĺňa ju stretnutiami s českými a moravskými krčmami, kde štamgasti ičia beletrii i futbalu (Beyerl je Rapidler, teda fanúšik Rapidu Viedeň), stretnutiami s pamätnými námestiami a uličkami starých miest, s pivovarmi, cintorínmi, vlakovými stanicami a s obchodíkmi. Pritom počúva ľudí, pýta sa a poznamenáva si.
V jeho súčte spomienok na vlastivedné, pivné a literárne putovanie nemôu chýbať ani zmienky o zlomových dejinných udalostiach krajiny. K takým patrí koniec druhej svetovej vojny s tými Nemcami, presnejšie, s tými po nemecky hovoriacimi obyvateľmi Brna, ktorí sa pod dozorom revolučných gárd a horlivých mladých robotníkov zo Zbrojovky museli vydať na strastiplný Pochod smrti. Ráno 30. mája 1945 z Mendláku do Pohořelic, Mikulova...
Predstavujem si, e Beppo Beyerl, neúnavný mestský a vidiecky chodec, nepriateľ hraníc v najširšom zmysle tohto slova, má svoj domov všade na cestách a doma má všetky cesty, po ktorých kedy kráčal. A pretoe k domovu neodmysliteľne patria najmä ľudia, niet pochýb, e aj vo svojom viedenskom byte je na pive s Bohumilom Hrabalom a s jeho podstatnými myšlienkami. Povedzme, aj s tou, čo pozlacuje pozlátenú tabuľku pivovaru v Nymburku: Já ádnou desku nechci, ale kdy, tak jen ve výšce, kam čůrají psi.
Beppo Beyerl pije a čůrá – akoe inak?! – aj s Haškom a jeho Dobrým vojakom Švejkom. Prečo nie? Veď ivot lidský, poslušně hlásím, pane Oberlajtnant, je tak sloitý, e samotnej ivot člověka je proti tomu úplnej hadr.
Beppo Beyerl: NA PIVO mit Bohumil Hrabal und Jaroslav Hašek, Löcker, Viedeň 2016, s. 186.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.