Zuzana Kepplová

Nacionalisti. Spoločenstvo, čo šteká priamo na nebesia

I.

Vyzerá to ako torta s tromi vrstvami. Tri nízke hranoly sú uložené jeden na druhom, vždy ten vyšší je o niečo menší. Torta je rozložená na jednom z nádvorí pekingského Zakázaného mesta.

Podobné útvary možno nájsť aj na iných miestach, ktoré boli pod vplyvom Ríše stredu, no tam majú len dve úrovne. Jedna chýba, pretože táto chýbajúca úroveň reprezentuje cisára, ktorý sprostredkúva rozhovor zeme s nebesami, a teda tri vrstvy sú vyhradené len pre centrum moci.

II.

Zdá sa, že odporcov Únie dnes spája práve obava, že Brusel ich pripravuje o tú vrstvu, keď prevrstvuje moc a odoberie im to jedno poschodie. Teda možnosť vládnuť si sám, vytvárať významy v rámci vlastného spoločenstva, symbolicky sprostredkúvať telemost medzi ľuďmi a bohmi.

Preto snáď tá panika, že Brusel prikáže rozmer uhoriek, výkon našich vysavačov a zakáže ľudové pesničky. Preto tá všeľudová schopnosť uveriť nezmyslom, ako sú tieto, polopravdám a výmyslom, ktoré sa odvíjajú od toho, že dnes celkom nevieme, čo za mocenský útvar je Únia.

Dobrô si či zlô? Ako sa pýtame v rozprávkach bytosti, ktorej úmysly nepoznáme.

III.

Z rozhovoru s poľským provládnym novinárom som si zapamätala jeho hlboké presvedčenie, že „oni nás tam nikdy nepustia“. Že v Únii budú nové členské štáty len vo vedľašej roli, nikdy nebudú rozhodovať o smerovaní celku, a dokonca už ani samé o sebe.

Že samotná Únia je pokračovaním okupácie, ktorú si Poliak drží v pamäti.

Ak predsa len – veď aha, majú tam Tuska –, tak fanúškovia Práva a spravodlivosti (PiS) povedia, že on nie je jedným z nich. Nie je hovorcom národa, je jedným z „nich“, to preto ho tamtí prijali. Že jedným z „nich“ sa môžeš stať len zradou vlastnej identity.

A teda z tejto logiky vyplýva, že niet akejsi spoločnej európskej identity. Lebo tá predstavuje len život v tieni identity silných hráčov, napodobňovanie, ktoré je zvnútra duté, pretože vlastná identita bola opustená a zostal po nej len prievan.

Znamená to, že pre fanúškov PiS – a iných podozrievavých k Bruselu – existuje len jediná forma skutočného politického bytia, pravého spoločenstva, a tým je národný štát.

Predstavujú sa ako dediči romantických národovcov, ktorí dostávajú svojich ľudí z područia cudzej moci.

IV.

Timothy Snyder v novembrovej prednáške Origins of Unfreedom na svojej domovskej Yaleovej univerzite hovorí o mylných mýtoch, ktoré si Európania o sebe hovoria. Že Únia vyrastá z pochopenia lekcie druhej svetovej vojny, ktorú si štáty pretlmočili tak, že musia spolupracovať a zrásť, aby spolu nebojovali.

Tento zakladajúci mýtus je podľa neho pomýlený vo viacerých ohľadoch. Jednak prvé štáty nevstupovali do spoločenstva ako národné štáty, ale ako bývalé impériá. Nepoučili sa z druhej svetovej vojny, ale z tej prvej, ktorá bola sporom mocností, a potom tiež z krachu vlastných imperiálnych ambícií.

To by tiež znamenalo, že Únia je istým spôsobom aj pokračovaním týchto ambícií v akokoľvek poučenej verzii. Obava poľského prívrženca nacionalistickej strany má teda z istej časti právo na existenciu bez toho, aby bola označená za vyšinutosť.

Ďalej Snyder upozorňuje, že národnými štátmi v ich dokonalej verzii nikdy neboli ani štáty strednej Európy. Do vojny vstupovali podľa neho ako zlyhané štáty alebo len presadali z jednej sféry vplyvu do inej (prípad Československa). Aby sa napokon stali členmi Únie.

Národné štáty, ktoré mali vstúpiť do Únie poučené vojnou, tak podľa neho nikdy neexistovali. A preto sa k nim ani nedá vrátiť exitom z EÚ.

V.

S mýtmi samozrejme môžeme polemizovať. No nedá sa inak než konštatovať, že sú vždy založené na akejsi kolektívnej halucinácii. Neodolajú skúmaniu, no to ešte neznamená, že sú lžou. V rovine symbolov sú pravdivé. Čiže zástancovi národného štátu darmo vysvetľujeme, že národ je fikcia, národný štát je len model, návrat k národnému štátu absurditou alebo distópiou.

Pretože v jeho mysli tento symbol drží a odoláva skúškam ako článok viery.

A práve Stredoeurópan, ktorý zažil alebo v hlbokej pamäti pestuje spomienku okupácie, si najviac želá národný štát. Vlastnú izbu. Dokonca je schopný vydierať svojich partnerov, že si predsa môže založiť vlastný spolok – poľské Trojmorie – alebo sa dokonca môže obrátiť chrbtom smerom na východ – v rečiach Orbána či dávnejšie Mečiara alebo dnes Andreja Danka – a šikovne balansovať v akomsi hraničnom limbe.

V stave beztiaže na zlome sfér vplyvu, kdesi medzi, ale slobodný a samostatný.

VI.

Keď viní západnú Európu z kozmopolitizmu, je to preto, že sám má strach z rozpustenia sa v uličkách veľkomiest, vo vôni stánkov, medzi haraburdami trhoviska, prekričaný obchodníkmi a udupaný početnými sprievodmi drmoliacimi v rozličných akcentoch.

Jeho inštinkt je iný. Chce si ohradiť svoje políčko, aj keby mal znovu natiahnuť plot, ktorý v eufórii v 1989 zostrihal.

Stredoeurópan vyrástol na odmietaní kozmopolitizmu, veď čo iné sú rozbitie Rakúsko-Uhorska, etnické čistky od dávnych pogromov v Juhoslávii 90. rokov, odsuny elít aj odpor k prijatiu utečencov, ktorí by boli novými Židmi, v ich predstave vrstvou prenikajúcou národmi naprieč až do ich úplného rozrušenia.

Odpor ku kozmopolitizmu je prejavom prijatia vlastnej malosti ako značky, identity. Hocijako malí, chcú spievať svoje pesničky, krájať krivoľaké uhorky a doprevádzať sa vysávačmi na najvyššie obrátky.

Ale budú stavať chrámy s tromi poschodiami, hovoriť s bohmi ako rovný s rovným.

VII.

Dnes sa preto nacionalisti najlepšie cítia na internete. Tam môžu budovať svoju polis. Už k tomu nepotrebujú ani územie či ľud. Stačí čistá myšlienka. Konečne tak môže národný štát získať perfektnú podobu: spoločenstva štekajúceho priamo na nebesia. Pre nich: origins of freedom.

Zuzana Kepplová (1982) je redaktorka a komentátorka denníka SME.

Obsah Listů 6/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Zuzana Kepplová

Nacionalisti. Spoločenstvo, čo šteká priamo na nebesia

I.

II.

III.

IV.

V.

VI.

VII.

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu