Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 6 > Zuzana Kepplová: Nacionalisti. Spoločenstvo, čo šteká priamo na nebesia
Vyzerá to ako torta s tromi vrstvami. Tri nízke hranoly sú uloené jeden na druhom, vdy ten vyšší je o niečo menší. Torta je rozloená na jednom z nádvorí pekingského Zakázaného mesta.
Podobné útvary mono nájsť aj na iných miestach, ktoré boli pod vplyvom Ríše stredu, no tam majú len dve úrovne. Jedna chýba, pretoe táto chýbajúca úroveň reprezentuje cisára, ktorý sprostredkúva rozhovor zeme s nebesami, a teda tri vrstvy sú vyhradené len pre centrum moci.
Zdá sa, e odporcov Únie dnes spája práve obava, e Brusel ich pripravuje o tú vrstvu, keď prevrstvuje moc a odoberie im to jedno poschodie. Teda monosť vládnuť si sám, vytvárať významy v rámci vlastného spoločenstva, symbolicky sprostredkúvať telemost medzi ľuďmi a bohmi.
Preto snáď tá panika, e Brusel prikáe rozmer uhoriek, výkon našich vysavačov a zakáe ľudové pesničky. Preto tá všeľudová schopnosť uveriť nezmyslom, ako sú tieto, polopravdám a výmyslom, ktoré sa odvíjajú od toho, e dnes celkom nevieme, čo za mocenský útvar je Únia.
Dobrô si či zlô? Ako sa pýtame v rozprávkach bytosti, ktorej úmysly nepoznáme.
Z rozhovoru s poľským provládnym novinárom som si zapamätala jeho hlboké presvedčenie, e oni nás tam nikdy nepustia. e v Únii budú nové členské štáty len vo vedľašej roli, nikdy nebudú rozhodovať o smerovaní celku, a dokonca u ani samé o sebe.
e samotná Únia je pokračovaním okupácie, ktorú si Poliak drí v pamäti.
Ak predsa len – veď aha, majú tam Tuska –, tak fanúškovia Práva a spravodlivosti (PiS) povedia, e on nie je jedným z nich. Nie je hovorcom národa, je jedným z nich, to preto ho tamtí prijali. e jedným z nich sa môeš stať len zradou vlastnej identity.
A teda z tejto logiky vyplýva, e niet akejsi spoločnej európskej identity. Lebo tá predstavuje len ivot v tieni identity silných hráčov, napodobňovanie, ktoré je zvnútra duté, pretoe vlastná identita bola opustená a zostal po nej len prievan.
Znamená to, e pre fanúškov PiS – a iných podozrievavých k Bruselu – existuje len jediná forma skutočného politického bytia, pravého spoločenstva, a tým je národný štát.
Predstavujú sa ako dediči romantických národovcov, ktorí dostávajú svojich ľudí z područia cudzej moci.
Timothy Snyder v novembrovej prednáške Origins of Unfreedom na svojej domovskej Yaleovej univerzite hovorí o mylných mýtoch, ktoré si Európania o sebe hovoria. e Únia vyrastá z pochopenia lekcie druhej svetovej vojny, ktorú si štáty pretlmočili tak, e musia spolupracovať a zrásť, aby spolu nebojovali.
Tento zakladajúci mýtus je podľa neho pomýlený vo viacerých ohľadoch. Jednak prvé štáty nevstupovali do spoločenstva ako národné štáty, ale ako bývalé impériá. Nepoučili sa z druhej svetovej vojny, ale z tej prvej, ktorá bola sporom mocností, a potom tie z krachu vlastných imperiálnych ambícií.
To by tie znamenalo, e Únia je istým spôsobom aj pokračovaním týchto ambícií v akokoľvek poučenej verzii. Obava poľského prívrenca nacionalistickej strany má teda z istej časti právo na existenciu bez toho, aby bola označená za vyšinutosť.
Ďalej Snyder upozorňuje, e národnými štátmi v ich dokonalej verzii nikdy neboli ani štáty strednej Európy. Do vojny vstupovali podľa neho ako zlyhané štáty alebo len presadali z jednej sféry vplyvu do inej (prípad Československa). Aby sa napokon stali členmi Únie.
Národné štáty, ktoré mali vstúpiť do Únie poučené vojnou, tak podľa neho nikdy neexistovali. A preto sa k nim ani nedá vrátiť exitom z EÚ.
S mýtmi samozrejme môeme polemizovať. No nedá sa inak ne konštatovať, e sú vdy zaloené na akejsi kolektívnej halucinácii. Neodolajú skúmaniu, no to ešte neznamená, e sú lou. V rovine symbolov sú pravdivé. Čie zástancovi národného štátu darmo vysvetľujeme, e národ je fikcia, národný štát je len model, návrat k národnému štátu absurditou alebo distópiou.
Pretoe v jeho mysli tento symbol drí a odoláva skúškam ako článok viery.
A práve Stredoeurópan, ktorý zail alebo v hlbokej pamäti pestuje spomienku okupácie, si najviac elá národný štát. Vlastnú izbu. Dokonca je schopný vydierať svojich partnerov, e si predsa môe zaloiť vlastný spolok – poľské Trojmorie – alebo sa dokonca môe obrátiť chrbtom smerom na východ – v rečiach Orbána či dávnejšie Mečiara alebo dnes Andreja Danka – a šikovne balansovať v akomsi hraničnom limbe.
V stave beztiae na zlome sfér vplyvu, kdesi medzi, ale slobodný a samostatný.
Keď viní západnú Európu z kozmopolitizmu, je to preto, e sám má strach z rozpustenia sa v uličkách veľkomiest, vo vôni stánkov, medzi haraburdami trhoviska, prekričaný obchodníkmi a udupaný početnými sprievodmi drmoliacimi v rozličných akcentoch.
Jeho inštinkt je iný. Chce si ohradiť svoje políčko, aj keby mal znovu natiahnuť plot, ktorý v eufórii v 1989 zostrihal.
Stredoeurópan vyrástol na odmietaní kozmopolitizmu, veď čo iné sú rozbitie Rakúsko-Uhorska, etnické čistky od dávnych pogromov v Juhoslávii 90. rokov, odsuny elít aj odpor k prijatiu utečencov, ktorí by boli novými idmi, v ich predstave vrstvou prenikajúcou národmi naprieč a do ich úplného rozrušenia.
Odpor ku kozmopolitizmu je prejavom prijatia vlastnej malosti ako značky, identity. Hocijako malí, chcú spievať svoje pesničky, krájať krivoľaké uhorky a doprevádzať sa vysávačmi na najvyššie obrátky.
Ale budú stavať chrámy s tromi poschodiami, hovoriť s bohmi ako rovný s rovným.
Dnes sa preto nacionalisti najlepšie cítia na internete. Tam môu budovať svoju polis. U k tomu nepotrebujú ani územie či ľud. Stačí čistá myšlienka. Konečne tak môe národný štát získať perfektnú podobu: spoločenstva štekajúceho priamo na nebesia. Pre nich: origins of freedom.
Zuzana Kepplová (1982) je redaktorka a komentátorka denníka SME.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.