Marián Hatala

Milostiplná poézia a svet bez milosti

V modernej slovenskej literatúre predstavuje rozsiahla básnická tvorba Jána Buzássyho neprehliadnuteľnú, trvalú hodnotu a spoľahlivú istotu. Druhým dychom dopoviem, že pre svoje inšpiratívne a sústavne rozvíjané myšlienkové posolstvá, plné nadčasových hodnôt, a pre estetickú ušľachtilosť, akú autor (1935) dosahuje výberom a kombináciou formálnych jazykových prostriedkov, prosto, svojou jazykovou kompetenciou. Túto základnú charakteristiku jeho ideového a estetického programu možno, pravdaže a bezo zvyšku, vztiahnuť aj na najnovšiu, reprezentatívnu zbierku veršov Nábrežie.

Až lakonicky vyznievajúci názov predstavuje hlavné dejisko Buzássyho poézie, hoci väčšina básní „sa uskutočňuje“ na iných miestach. Napokon sa ale všetky zbiehajú práve sem – k nábrežiu. To sa totiž spája so spomienkami, uchováva časť básnikovej identity, stále je pevninou jeho istôt, akokoľvek podomieľanou časom, vekom, chorobami, pochybnosťami, rozmrzenosťou z bezmocnosti i hlučným davom, čo má, ako sa módne vraví, víťaznú mentalitu, a ženie sa za svojimi neodolateľne príťažlivými, hypnotizujúcimi fetišmi: za hmotou, statkami, imaním. „Pre biedu iných máme hluché srdce,“ možno sa dočítať v básni Hluché.

V tom huriavku je často jediným zvukom Buzássyho básní ticho. Ticho kontemplatívne a s množstvom odtieňov v genitívnych prívlastkoch: Ticho vody, dávno ustálenej, mlčanlivej a hlbinne múdrej. Ticho tmy, v ktorej presnejšie vidieť krehké krásy života i hrany v medziľudských vzťahoch, a lepšie počuť, ako sa priam existenciálne, z hodín do hodín presýpa všetok svetový čas. Ticho zátišia, v ktorom sa vychýlené, vykĺbené veci a javy navzájom upravia a usporiadajú. Hoci len na okamih. Ticho dažďa, v ktorom rastie ruža a „vôňa nesteká po lístkoch až k nohe tmy“.

Ak som pred chvíľou hovoril o uhrančivých emblémoch doby, azda nemusím pripomínať, že tomuto druhu zmaru a ničoty najlepšie vzdoruje občiansky poctivý život a skutočné umenie, presnejšie: pôvodnosť tohto umenia, na ktorom jeho tvorca dennodenne trvá – neústupčivo, s profesionálnou zaujatosťou a sústredenosťou. Ján Buzássy zosobňuje tieto princípy dvojdomého, zmysluplného, naskrze humánnneho bytia vlastne od svojho debutu Hra s nožmi (z roku 1965) a najneskôr od čias, keď ako posledný šéfredaktor literárneho mesačníka Mladá tvorba spoznal (v roku 1970) likvidátorské praktiky československej komunistickej moci.

Nábrežie je veľkou galériou rytmicky viazaných veršov, daktylov a trochejov s hŕstkou aliterácií („tehly – nehli, pukla kukla“). Verše sa pýšia zväčša pôsobivými, štepnými rýmami, a to aj vo vnútri básnického textu, no v ich tesnom susedstve sa prekvapujúco nájdu i príklady len gramatických rýmov, len asonancií, vrátane až priveľmi vzdialených zvukových zhôd („dovnútra – Ponitria“), pričom písanie čiarok sa viac než pravidlami slovenskej interpunkcie riadi vnútorným rytmom autora, ktorý vydavateľ plne rešpektoval.

Najnovšia básnická zbierka Jána Buzássyho, ilustrovaná maľbami príbuznej tóniny od prozaika Pavla Vilikovského, pôsobí vo svojom celku ako prechádzka jeseňou po boku blízkeho človeka. Počas chôdze sa s určitými obavami inventarizuje každý padajúci a vzlietajúci list. V mene rovnováhy a v prospech poézie. Rovnovážny básnik píše takto na strane 103: „Tvoja ruka mi vkĺzne do dlane, bojíme sa v tom svete bez milosti, kde všetko už je vopred zbabrané, a my sme neodpustiteľne prostí.“

Ján Buzássy: Nábrežie, Petrus, Bratislava 2017, 112 s.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 5/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Milostiplná poézia a svet bez milosti

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu