Tomáš Horváth

Vy ste vtedy nežili

„Vy ste vtedy nežili, tak neviete, že...“ Túto vetu a jej rôzne obmeny som už počul veľa krát. Ľudia starší odo mňa, z generácie mojich rodičov, ktorá vyrastala v časoch normalizácie, ňou zvykli v rozhovoroch upozorňovať ani nie tak na neskúsenosť mojej generácie s totalitou, čo je jednoducho fakt, ako skôr na vlastnú skúsenosť. Báli sa o ňu – že nebude docenená, že sa jej váha postupne stratí či rozplynie v slobode odovzdanej ďalšej generácii. Vadilo mi to, pretože som si myslel, že nám málo dôverujú. Nedávno som sa však podobne zachvel o svoju skúsenosť aj ja.

Po dvoch rokoch učenia žiakov v náročnom prostredí na Spiši som sa vrátil do svojej rodnej Bratislavy, aby som v učení ďalej pokračoval. Kulisy sa vymenili, angličtinu vystriedal dejepis a rómske deti z osady nahradili deti z bratislavských sídlisk. Potreby žiakov z relatívne dobre situovaných rodín z mestského prostredia sa predsa len líšia, no neznamená to, že by žiadne nemali. Keď sa vo februári minulého roka, krátko pred parlamentnými voľbami, uskutočnil na viacerých školách projekt Študentské parlamentné voľby, ich výsledok priniesol prekvapenie: väčšina mladých si v simulovaných voľbách zvolila fašistické, extrémistické či neštandardné strany. A tie už o pár týždňov nato sedeli v parlamente. Aj preto som sa tešil, ako si na dejepise, najmä s tými staršími, posvietime na kritické myslenie.

Bol jedenásty september a na jednej z prvých hodín dejepisu som mojim deviatakom položil otázku, či vedia, aký je dnes dátum. V triede zostalo ticho, avšak pod nechápavými pohľadmi sa mihla zvedavosť. A tak som im ukázal fotografiu horiacich Dvojičiek. Prvé reakcie boli skôr opatrné – od „aha, to som už niekde videl“ až po konštatovanie, že na Youtube sú predsa rôzne vysvetlenia pádu Svetového nákupného centra. Až v tej chvíli som si uvedomil, že v čase udalosti, ktorá do veľkej miery zadefinovala povahu dnešného sveta, žiaden z mojich žiakov ešte nebol na svete.

Už odmala je pre dnešných štrnásť až pätnásťročných mladých prítomnosť terorizmu vo svete úplne samozrejmá. Rovnako je pre nich samozrejmé členstvo Slovenska v Európskej únii alebo usporiadanie politického establišmentu, keďže od svojich troch rokov žijú v krajine, ktorej vládne, až na krátku výnimku, stále ten istý premiér a jeho strana. Skrátka, dokonale nepredvídateľný svet pre jedných môže byť zároveň dokonale všedný pre tých, ktorí iný svet nepoznali, a tak ho len zdanlivo prijímajú a konzumujú.

Mal som v tej chvíli nutkanie začať diskusiu vetou „vy ste vtedy nežili, tak to asi neviete, že...“ a začať žiakom rozprávať o mojej skúsenosti z týchto, z môjho pohľadu nie až tak vzdialených čias. Mal som nástojčivý pocit, že ak sa s nimi nepodelím, nepohneme sa ďalej. Predstavil som si však, že ak by som bol na ich mieste, samému by mi to vadilo, a preto som sa rozhodol dať radšej slovo im. Ukázal som im facebookový status deviataka z jednej slovenskej základnej školy, ktorý koloval v tých dňoch internetom. Ich rovesník sa v ňom žaloval, že po novom sa bude musieť učiť až tri hodiny dejepisu týždenne, a to kvôli extrémizmu. Vraj je na to „vymývanie mozgov, aký bol Tiso vojnový zločinec“ pripravený, aj za cenu, že sa o ňom na škole bude hovoriť, že je fašista.

Nechal som svojich žiakov, aby sa k tomu vyjadrili. Na moje prekvapenie sme už o chvíľu mali tabuľu zapísanú pojmami ako rasizmus, upravená skutočnosť, nadradenosť, lož alebo strach. V následnej diskusii žiaci status dokonale prekukli a dokonca navrhli, ako si dať na manipuláciu a prejavy nenávisti na internete pozor. Mal som z nich radosť – síce vtedy nežili, ale vedia.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 5/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Vy ste vtedy nežili

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu