Juraj Buzalka

Päťsto let reformácie: zostáva súčasťou tradícií Slovenska?

Vzhľadom na vplyv na spoločenskú transformáciu a národný príbeh Slovenska mala Lutherova reformácia kľúčový význam pri formovaní toho, čo možno nazvať dominantná tradícia. V októbri 2017 sa počíta päťsto rokov od začiatku reformačných zmien. Čo predstavuje tradícia reformácie v širšom kontexte i na Slovensku?

Moja hlavná téza znie, že ľudia, reprezentujúci dominantnú náboženskú tradíciu na Slovensku, musia nielen napomôcť, ale priamo definovať a praktizovať modely spolužitia v pluralitnej spoločnosti. Musia tak urobiť nielen preto, že neskoromoderná spoločnosť – ako všetky iné pred ňou – je z definície pluralitná, ale aj preto, že veriaci aj neveriaci uznávajú dominantnosť tejto tradície. V aktuálnom vzopätí populizmu a xenofóbie je dominantná tradícia pre zachovanie plurality kľúčová. Predtým, ako sa vrátim k tejto téze, pokúsim sa definovať, čo rozumiem pod tradíciou reformácie.

Tradícia reformácie

Sociológ Edward Shils (1981) definoval tradíciu ako čokoľvek, čo je prenášané alebo odovzdané z minulosti do súčasnosti. Tradícia vzniká osobitne v relácii k progresu, spájanému s modernitou a osvietenstvom. Moderná veda má skeptický postoj k tradícii. Už od Maxa Webera implicitne vníma tradície ako „nesené iracionálnymi obavami“, ktoré zmiznú „pokrokom racionalizácie“. Moderná spoločnosť bude v tomto zmysle bez tradícií. Túto predstavu o. i. vyvrátila napríklad doteraz najväčšia modernistická utópia, komunistická, ktorá vytvorila tradicionalistický skanzen a navyše naplnila mnohé funkcie náboženstva, ktoré plánovala zniesť zo sveta.

Zručnosti, vedomosti a viery nie sú zdedené a zďaleka nie všetko z tradície človek dokáže či stihne za život získať skúsenosťou. Aj preto je dôležité učenie sa tradícii. V selektívnom potvrdzovaní či odmietaní tradície sa formuje identita. Tradície neexistujú samé od seba niekde „tam vonku“, nedriemu ani kdesi hlboko vnútri, nie sú zapísané v génoch, ale sú zakaždým nanovo vytvárané a udržované nasledovníkmi.

V tomto zmysle je dobré odlíšiť tradíciu v zmysle reakcionárskom či konzervatívnom a „tradíciu zmeny“. Významný americký historik kresťanstva slovensko-luteránskeho pôvodu Jaroslav Pelikán v päťzväzkovom diele Kresťanská tradícia rozlišuje medzi tradíciou a tradicionalizmom, keď píše: „Tradícia znamená žiť v dialógu s minulosťou, nezabúdajúc na to, kde a kedy žijeme a že sme to my, kto sa musí rozhodovať. Tradicionalizmus však predpokladá, že nikdy nemožno urobiť niečo po prvý raz...“

V kontexte tejto úvahy možno ako „tradíciu zmeny“ študovať aj reformáciu. Pre účely tejto úvahy však zdôrazňujem progresívny rozmer reformácie. Transformácia náboženstva v reformácii je zároveň tradíciou reformy, inovácie a vysporiadavania sa so zmenou, ktorá následne ovplyvnila spoločnosť a kultúru.

Medzi politológmi stále prebieha debata, do akej miery platí spojenie vyššieho výskytu demokracie v historicky protestantských krajinách ako v krajinách katolíckych či islamských. Protestantizmus bol historicky spájaný s politickou kultúrou, v ktorej sa viac ako inde prejavoval individualizmus, tolerancia, ale aj pluralizmus ideí a občiansky aktivizmus.

V širšom sociálne evolučnom diškurze je však relevantná otázka, či možno liberálnu demokraciu vzhľadom na jej krátku tradíciu aj v samotných krajinách Západu vnímať ako univerzálny vrchol, resp. „koniec dejín“, ako bolo ešte nedávno populárne. V svetle ekologickej krízy či výnimočnosti európskeho sekularizmu, ktorý sprevádzal modernizáciu takmer výlučne na tomto subkontinente, sa koncept viacerých modernít javí ako produktívnejší.

Max Weber založil svoju teóriu o vzniku kapitalizmu na štúdiu kalvinizmu a jeho americkej puritánskej odnože. Pre Luthera však bolo veľké bohatstvo podozrivé a kresťania namiesto zhŕňania majetku mali pracovať pre komunitu. Cieľom nie je profit, ale redistribúcia. Táto verzia „luteránskeho socializmu“ veľmi pravdepodobne našla zrkadlenie v podobe sociálneho štátu v Škandinávii a Nemecku.

Nedávno časopis Economist uverejnil zistenie, že Nemci, najmä luteráni, kupujú oveľa viac životného poistenia ako ostatní, avšak držia menej finančných podielov vo fondoch. Podľa časopisu to možno pripísať Lutherovej podozrievavosti k peniazom, získaným inak ako prácou. Nemci sú všeobecne vnímaní ako zdôrazňujúci princípy a poriadok. Triedenie a recyklovanie odpadu v Nemecku má podľa časopisu priam nábožensky striktnú podobu, pričom v stupni recyklácie (65 percent odpadu) Nemecko predstihuje aj takú „recyklačnú“ veľmoc, ako je Južná Kórea.

S Lutherom sa pravdaže spájajú aj menej filantropické názory. Antisemitizmus je dobre zdokumentovaný. Nemecká vernosť autorite je zas pripisovaná učeniu o dvoch ríšach, v ktorej až príliš voľnú ruku v potláčaní revolty dostali svetské autority. Časopis Economist tiež pripomína, že Luther bol nepochybne vtipný ako osoba, patril však tiež k zakladateľom vo všeobecnosti nudnej kazateľskej tradície verejného prejavu.

Samostatnou kapitolou tradície reformácie je aj jej vzťah k informačnej revolúcii vďaka kníhtlači a s tým súvisiacim systémom informovania prostredníctvom médií. Platí to napriek tomu, že v reformácii hrala významnú úlohu aj forma zbožnosti, založená primárne na orálnom prenose tradície. S technologickou revolúciou ako aj so zmenami v presvedčeniach a vierach reformačného človeka pravdaže súvisí aj nastupujúci nacionalizmus.

Vynájdenie národnej tradície

V predreformačnom období kresťanstvo poľahky integrovalo existujúcu etnickú i náboženskú pluralitu. Reformácia okrem modernizácie a jej súčastí, ako individualizácia, sekularizácia či demokratizácia, zároveň znamenala aj začiatok rozpadu tohto univerzalizmu. V ničom nie je nástup kultúrneho partikularizmu v modernej dobe viditeľnejší ako v rozmachu nacionalizmu.

Podľa Anthonyho Smitha sa vzťah medzi náboženstvom a nacionalizmom odvíja od troch kľúčových línií. Prvou sú podľa Smitha historické korene moderného nacionalizmu, pozorovateľné v Európe napríklad v častom odvolávaní sa nacionalizmu na židovsko-kresťanskú tradíciu. Druhou je kľúčová úloha náboženstva pri poskytovaní organizačných a ideologických zdrojov pre nacionalizmus. Tretiu líniu predstavuje podobnosť medzi náboženstvom a nacionalizmom pri uspokojovaní univerzálnych ľudských potrieb v otázkach zmyslu existencie a pri poskytovaní morálnej autority.

Adrian Hastings argumentuje, že Biblia, najmä Starý zákon, ponúkli v Európe šablónu pre predstavovanie si kolektívu vo forme národa. Židovský národ bol z tohto pohľadu pre Hastingsa akýmsi „protonárodom“, kým napríklad islam sa prejavil ako anti-nacionálny, najmä tým, že na rozdiel od židovstva a kresťanstva závisel od exkluzivity jediného posvätného jazyka Koránu. Najmä po úspechu reformácie sa podľa Hastingsa väzba náboženstva na etnojazykový kontext v kresťanstve ešte posilnila.

Druhá dimenzia vzťahu nacionalizmu a náboženstva, ako pripomína A. Smith, sa týka sociálnej organizácie a ideových zdrojov, ktoré náboženstvo nacionalizmu ponúka. Kostoly, mešity, synagógy či kláštory disponujú zdrojmi vo forme hnuteľného i nehnuteľného majetku, školeného personálu a organizačnej štruktúry. V čase politizácie národných identít sa náboženské inštitúcie stali dôležitými zdrojmi úspechu nacionalistického projektu.

Nacionalizmus i náboženstvo využívajú rovnaké symbolické motívy a majú podobnú formu, a to napriek tomu, že inštitucionálne náboženstvo môže byť v opozícii k nacionalizujúcemu sa štátu (Hearn 2006; Smith 2003). Smithov pohľad na „zmenu náboženskej posvätnosti na autentickosť národa“ možno vnímať aj ako odvolávanie sa nacionalizmu na univerzálnu ľudskú potrebu zvýznamňovania sveta a hľadania morálnej autority, a teda potrebu, ktorá je vlastná aj náboženstvu.

Medzi symbolické témy spájajúce náboženstvo s nacionalizmom patria podľa Smitha komunita, územie, história a osud. Komunita, vyvolená Bohom v podobe kresťanského národa, má historickú misiu. Teritórium, dané Bohom, je v obmenách posvätné všetkým nacionalistom sveta. Nacionalisti vyzývajú na obranu hraníc bez ohľadu na fakt, že sú to hranice, ktoré boli politicky vytýčené ponad ľudí, a nie ako hovorí nacionalistická logika, že hranice „prirodzene“ ohraničili národy.

História náboženstva i národa má svoju „zlatú éru“ tak v podobe biblického raja, ako aj „zlatej éry“ národa. Národní hrdinovia, vzývaní počas obdobia neslobody, často nadobúdajú podobu martýrov. Vojna a násilie v populárnej či oficiálnej pamäti napomáhajú vzájomnému posilňovaniu náboženských a nacionalistických predstáv o komunite jednej viery a krvi.

Modernistické prístupy zdôrazňujú, že korene moderného nacionalizmu treba hľadať v omnoho neskoršom období ako v zlatej ére, a to v čase reformácie a protireformácie. Boli to však najmä praktické potreby industriálnej spoločnosti, ktoré spôsobili, že nacionalizmus vo sfére sociálnej orientácie prebral charakteristiky, typické pre „tradičné“ náboženstvo, aj keď neskoro industrializované časti Európy, kam patrí aj Slovensko, umožnili vznik národov z rôznorodých agrárnych samozásobiteľov aj bez tlaku industrializácie. Aj preto tá oneskorená obsesia s ochranou jazyka a folklórom.

Legitimizácia slovenského príbehu má aj špecificky konfesionálne zafarbenie. Zriadenie evanjelickej a. v. cirkvi na Žilinskej synode v r. 1610 je napríklad pre významného slavistu a jazykovedca Ľubomíra Ďuroviča „prvé inštitucionalizované uznanie slovenskosti nejakého politicky definovaného územia“. Spomína tiež superintendenta Daniela Krmana, ktorý v posolstve švédskemu kráľovi Karolovi XVII. ako oficiálny vyslanec „hornouhorských evanjelických stavov“ ako prvý hovorí o „dvojitom (štátnom) národe maďarskom a slovensko-českom“ namiesto jednotného Natio Hungarica. Podľa Ďuroviča jeho výraz znamená „pre etnický slovenský národ nárok na nejakú mieru politickej identity“ (Ďurovič, 1997).

Ozajstný rozmach slovenského nacionalizmu pre široké vrstvy však prinieslo až vyvýšenie štúrovského národného príbehu na prominentné miesto v súvislosti s vznikom Československa. Konfesionálna otázka hrala v slovenskom nacionalizme vždy prominentnú úlohu. Slovami literárneho a kultúrneho historika Antona Augustína Baníka „katolícki Slováci prejavujú viac nacionálne kolektívnej impulzívnosti a evanjelickí Slováci zas viac kultúrne individuálneho elánu“.

V prostredí Karpát prechádzali nacionalizmus i náboženstvo modernizačnými procesmi simultánne, kým oslobodzovanie sa verejnej sféry od inštitucionalizovanej cirkvi možno historicky identifikovať hlavne v mestských centrách západnej Európy či Severnej Ameriky. Toto dedičstvo špecifického postavenia náboženstva v národnom príbehu napriek oficiálnej ateizácii nedokázal odstrániť ani komunistický režim.

Koniec socializmu spôsobil, že náboženstvo sa vo východnej Európe z privátnej sféry vrátilo na prominentné miesto postsocialistickej politiky. Výrazná prítomnosť nábožensky rámcovaného diškurzu (aktuálne napríklad antiislamizmus) či inštitucionálna väzba cirkví na postsocialistický štát (napríklad konkordátom ako na Slovensku) nahlodávajú zjednodušené teórie modernizácie, ktoré odsúvajú náboženstvo v modernej spoločnosti do privátnej sféry. Dedičstvo nacionalizmu, ktoré zdôrazňuje kultúrnu výnimočnosť a odlišnosť namiesto univerzálnych parametrov, teda v slovenskom prípade nemožno odťať od náboženského, ba priamo reformačného koreňa. Vo vedomí tejto väzby – a jej potenciálnej výbušnosti – tkvie aj zodpovednosť predstaviteľov dominantnej tradície.

Pluralizmus a dominantná tradícia

Podľa sociologičky Grace Davieovej sa úpadok návštevnosti v britských kostoloch prejavuje zároveň úpadkom členstva v iných politických a spoločenských organizáciách. Nejde teda o úpadok viery, ale o zmenu spôsobu prejavovania viery. Náboženstvo v Európe je podľa nej sprevádzané očakávaním, že cirkev plní verejné a sociálne funkcie v mene všetkých. V Európe podľa nej vyznáva a koná v mene väčšiny kresťanská menšina. Môže vyznávať a konať preto, lebo väčšina súhlasí s tým, že menšina je nositeľom dominantnej tradície.

Za výzvou akceptovať niektoré elementy islamského práva do britského právneho systému, napríklad v oblasti urovnávania sporov či rozvodov, ktorú napísal canterburský arcibiskup v roku 2008, stojí aj sebavedomie, vyplývajúce z dominantnej tradície anglikanizmu v Británii. Hoci arcibiskupova výzva nekonvenovala nacionalistom ani stúpencom liberálno-sekulárnej neutrality štátu (akoby bola v Británii možná, keď hlavou štátu a cirkvi zostáva monarcha), nemožno jej uprieť úsilie zlepšiť medzináboženské vzťahy v krajine.

Arcibiskup z Canterbury Justin Welby napríklad v júli 2013 reagoval na antimoslimské nálady a útoky proti mešitám, nasledujúce po brutálnej vražde vojaka Lee Rigbyho. Útok na mešity, ktorý vražda vojaka vyvolala, označil za „diabolské akcie“. Arcibiskup tiež navštívil moslimských lídrov, ocenil fungovanie moslimskej komunity, jej charitatívnu činnosť a spoluprácu rôznych vierovyznaní, na ktorú je hrdý.

Sociálna antropologička Agnieszka Pasieka študovala hierarchiu a pluralizmus v juhovýchodnom Poľsku. Malá multietnická a multináboženská komunita, ktorú študovala, vykazuje vysokú mieru harmónie a tolerancie. Ako však tvrdí výskumníčka, táto koexistencia môže byť udržiavaná iba vďaka akceptovaniu hierarchie medzi skupinami. Paradoxne je to práve prostredníctvom hierarchie, kedy sa pluralita stáva možnou.

Podľa Pasieky to nutne netreba vnímať ako protiklad, keďže ozajstná snaha po rovnosti medzi katolíkmi a nekatolíkmi sa v lokálnom kontexte môže ľahko prejaviť ako dezorientácia, ktorá vyústi do napätia. Tých, ktorým ide o formálne uznanie rovnosti – ako vyžaduje ideál právnej teórie i dominantný sekulárny naratív –, toto zistenie nepoteší. Na druhej strane sa však mýlia všetci tí, ktorí tvrdia, že diverzita automaticky prináša konflikt.

Hierarchický pluralizmus bezpochyby v nejakej forme funguje aj v československých končinách a prispieva k tolerancii (teda akceptovaniu rôznosti; tolerancia nutne neznamená rovnosť). Predstavitelia dominantnej tradície majú spoluzodpovednosť formovať vzorce koexistencie s etnickými či sexuálnymi menšinami. Je napríklad načase prijať, že aj taká nukleárna heterosexuálna rodina je veľmi nedávny produkt maloburžoázneho prostredia a nič ako nemenná tradícia vo vzťahu k forme rodiny neexistuje. Nie je nič liberálne na tvrdení, že aj bájna „tradičná“ rodina mala v našich končinách parametre – v zmysle početnosti, deľby práce či vzorcov intimity – na míle vzdialené tým, ktoré si naivní tradicionalisti z podporou cirkevných reprezentantov na Slovensku vytlačili do ústavného zákona o tzv. ochrane rodiny.

Jedna z ciest začleňovania migrantov alebo Rómov do spoločností môže mať podobu socializácie do dominantnej kresťanskej tradície. Východoeurópske pomery sú možno väčšmi pripravené na pluralitu práve vo sfére každodenného praktizovaného náboženstva ako západoeurópske, a to napriek tomu, že politici, štylizujúci sa do obrancov kresťanstva, hlásajú netolerantné názory o islamskej imigrácii.

Tradícia reformácie i náboženskej plurality sa u nás odvíja aj od tolerancie a emancipácie širokých spoločenských vrstiev, od ochrany slabých a vylúčených či od demokratického odporu verných voči autokratickým režimom. Slovensko preto potrebuje podporovať dominantnú tradíciu aktívnej menšiny a súhlasiacej väčšiny, ktorá nielenže dokáže absorbovať pluralitu, ale bude spoluurčovať podobu tolerancie rôznych etnických a náboženských skupín. Bola to predsa náboženská tolerancia – naposledy medzi protestantmi a katolíkmi –, čo prevládla na začiatku budovania modernej spoločnosti v Európe a aj na Slovensku.

Juraj Buzalka

Obsah Listů 5/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Päťsto let reformácie: zostáva súčasťou tradícií Slovenska?

Tradícia reformácie

Vynájdenie národnej tradície

Pluralizmus a dominantná tradícia

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu