Zuzana Kepplová

Slovo vrchného

Základnou jednotkou politického usporiadania je štát.
Štát z vôle ľudu.
Ten ľud je tvorený národom.
Volí si spomedzi seba predstaviteľov.
Tí sa nehádajú v zastupiteľských špkriepkach, ale sledujú dobro ľudu.
Všetko patrí ľudu, preto sa ani nemajú o čo hádať.
Všetko zlé je zakázané, to dobré prikázané.
Cudzie bolo vyhostené, naše bolo ochránené.
Prebrali sme kontrolu nad statkami aj hranicami.
Obchod je priznaním, že niečo nevieme dorobiť.
Všeličo nevieme dorobiť, preto sa vraciame k jednoduchosti.
Žiadame ľudí, aby sa vzdali rozmarov.
Odmietli sme konzum.
Spája nás krásne a čisté bratstvo.
Kultúru sme očistili od dekadencie.
Sústredíme sa v umení na prejavy ľudovej podstaty.
Odstránili sme cudzie vplyvy.
Snažíme sa všetko dostať zo zeme.
Uctievame predkov, ktorí túto zem získali.
Vyhlásili sme, že túto zem naši predkovia obývali od nepamäti.
Krajina vyjadruje, akí sme, inde by sme to neboli my.
Zakázali sme sťahovanie, každý má svoje miesto.
Niektorí medzi nás nepatria, musia preč.
Naučili sme sa spoznať nepriateľa.
Ak sa ktosi obohacuje, dozvieme sa to.
Vládnuci predstavitelia majú náročné úlohy, preto sú odmeňovaní.
Závisť voči vládcom je začiatkom vzbury.
Vzbura sa začína pochybnosťou.
Pochybnosť sa manifestuje ako škriepka.
Tí, čo sa škriepia, tvrdia, že vyslovujú svoj názor.
Ľud nemá názory, má vôľu.
Jeho potreby sú spravované radou predstaviteľov.
Spomedzi nich sa losuje vrchný.
Vrchný zastaví losovanie, keď uzná za vhodné.
Preberie totálnu zodpovednosť.
Zastaví škriepky, ustáli spoločnosť, stane sa stelesnením vôle.
Ľud sa stane údmi vrchného, ich vôľa je jeho vôľa.
Vrchný nedokáže urobiť chybu, lebo ľud sa nemýli.
Očisťuje svoje telo od škodcov a pestuje zdravú spoločnosť.
Musí zabezpečiť, aby sa neopakovali škriepky.
Stáva sa večným cez svojich potomkov.
Cudzí nemajú žiadnu hodnotu, sú vonkajškom a hrozbou pre vnútro.
Napadnutie druhými znamená, že štát musí byť úplne zničený.
Do jedného musia byť zneškodnení, nahádzaní do odpadových jám a ich zem vypálená.
Ich príbytky, ich majetok a ich zem nič neznamenajú.
Ak je potreba, možno brať majetok a zaberať zem.
Možno cudzích zmeniť vniknutím do ich tiel, aby sa stali nádobami na náš obsah.
Cudzie sa dá pohltiť, zmeniť na naše.
Naše sa musí rozpínať, inak zanikne.
Vrchný raz obsiahne všetko, štát je len bunka.
Život a smrť sú len vyjadreniami stavu, nič neznamenajú.
Jediným skutočným nepriateľom je príroda.
Príroda a náhoda.
Ľud má za úlohu ovládať prírodu.
Vrchný odstraňuje náhodu.
Predvídateľnosťou je nahradený čas.
Bez času sa priestor prepadá
Vrchný je všetkým.
Štát zaniká.

Zuzana Kepplová (1982) je spisovateľka, redaktorka publicistiky a komentátorka denníka SME. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU. Doktorandské štúdium absolvovala na budapeštianskej Stredoeuropskej univerzite a na Newyorskej štátnej univerzite ve Stony Brooku. Je autorkou próz Buchty švabachom, 57 km od Taškentu a Reflux.

Obsah Listů 5/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Zuzana Kepplová

Slovo vrchného

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu