Tomáš Horváth

Príbeh, ktorý ma zmenil

Na ten deň len tak nezabudnem. Pred dvomi rokmi som sa na sklonku júna vybral na dlhú cestu vlakom z Bratislavy do spišskej obce Markušovce obzrieť si školu, ktorá sa na dva roky mala stať mojím novým pôsobiskom. Keď som vystúpil z osobáku, spýtal som sa dvoch dievčat stojacich na peróne, ako sa dostanem ku škole. Nechápavo a trochu ustráchane na mňa pozerali, no napokon sme sa ako-tak posunkami dohovorili a ja som sa vybral na opačný koniec obce, kde som objavil krásny renesančný kaštieľ a vedľa neho na kopci stojacu majestátnu budovu, ktorá nemohla byť ničím iným než základnou školou. Istotu, že som dorazil do cieľa, mi dodal pohľad na žiakov nesúcich si v rukách svoje vysvedčenia. No vzápätí ma o ňu obrali pokriky hlúčiku chlapcov stojacich obďaleč: „Hej, ty buzerant!“ Pokračoval som v chôdzi ďalej, až dokým som nevošiel dnu vchodom, ktorým som následne, ako učiteľ angličtiny, vchádzal do školy každé ráno. Ale aspoň som už vedel, čo ma čaká.

Tie dva roky učenia rómskych žiakov v Markušovciach pripomínali cestu mínovým poľom. Všade navôkol to búchalo, navyše častokrát v jazyku, ktorému ani nerozumiete. Konflikty, hádky, narážky a úškrny, to všetko bolo medzi žiakmi na dennom poriadku. No už moja prvá júnová skúsenosť s chlapcami pred školou ma naučila niečomu zásadnému: nemá zmysel pred tými explóziami utekať a vyhýbať sa im, ale naopak, pokúsiť sa im čeliť, pristaviť sa, pozorne sledovať a načúvať a napokon, pokiaľ to je čo i len trochu možné, skúsiť rozbušku deaktivovať.

Aj preto som im navrhol, či neskúsime napísať knihu, ktorej cieľom by bolo motivovať žiakov k stanovovaniu si cieľov a viesť ich k vytrvalosti pri ich plnení. Každý žiak dostal za úlohu stanoviť si najprv cieľ, ktorý chce do konca školského roka splniť a ktorý bude pre neho zároveň aj dostatočnou výzvou. Postupne sme sa stretávali v školskej knižnici, oni rozprávali, ja som zapisoval, až napokon vznikla kniha plná inšpiratívnych žiackych príbehov nazvaná Môj príbeh.

O svojich žiakoch som sa tak postupne dozvedal pravdu. Napríklad ako sa ôsmak Albín musel obhajovať pred súdom po tom, ako ho napadol opitý muž, a vďaka svojmu záväzku byť vytrvalejším žiakom sa výzvy nezľakol a úspešne sa obhájil. Alebo o Katke, ktorej otec nevie čítať ani písať, a tak ho vo voľnom čase doučuje a číta mu z kníh, čím sa sama zdokonaľuje, aby sa jedného dňa mohla stať učiteľkou.

Videl som ich konať dobro, ktoré žiakov stálo veľa námahy a úsilia. Adrián a Simona sa rozhodli pomáhať učiteľom – vyrábať nástenky, upratovať triedu a byť tak vzorom svojim spolužiakom. Ľudka zas pomáhala svojej najlepšej kamarátke zachrániť takmer stratené priateľstvo. Či Marek, ktorý začal vo futbale svojim spoluhráčom viac prihrávať, aby sa stal lepším futbalistom.

A napokon, zažil som krásu, keď som bol svedkom úprimného nového poznania mojich žiakov: „Naučil som sa, že v škole musím druhým pomáhať a napomínať ich, aby sa kontrolovali – aby boli učitelia, rodičia a druhí ľudia na mňa a mojich spolužiakov pyšní,“ napísal na záver svojej kapitoly siedmak Elemír. Alebo prianie jeho spolužiaka Nikolasa: „Všetkým žiakom prajem, aby sa aj oni stali takí statoční a odvážni, aby aj oni skúsili napísať svoj príbeh o svojom cieli – zmení vás to.“

Pravda, dobro a krása. To, čo pápež František nazýva existenciálnou triádou, som objavil v príbehoch svojich žiakov. Byť učiteľom je vzácna výsada, ktorá vám na chvíľu umožní stať sa ich súčasťou. S Markušovcami som sa tak po dvoch rokoch lúčil symbolicky – krstom knihy žiackych príbehov, ktorá je svedectvom toho, že zmena je možná v akýchkoľvek podmienkach a v akomkoľvek veku.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 4/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Príbeh, ktorý ma zmenil

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu