Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 3 > Zuzana Kepplová: Orbánova reč k Visegrádu nebude posledným slovom

Zuzana Kepplová

Orbánova reč k Visegrádu nebude posledným slovom

Takto pred rokom rečnil Viktor Orbán pred parlamentom a vykladal Ústavu. Než sa do toho pustil, poukázal na životaschopnosť strednej Európy a bezradnosť Západu. Onú „neutíchajúcu vitalitu“, „ožívajúcu a kvitnúcu národnú kultúru“, „spirituálnu renesanciu, ktorú zažívame“ v našom regióne ilustroval na zvláštnom a pomerne bezvýznamnom príklade. Spomenul 70 kníh slovenských literátov, ktoré boli preložené do maďarčiny.

Za iných okolností by som sa snáď aj nadúvala pýchou alebo sa červenala falošnou skromnosťou. Jedna z kníh je prekladom mojich próz, z čoho mám samozrejme radosť. Kniha vyšla v balíku ďalších prekladov, ktorých nebolo 70, ale 40.

Slovensko bolo v ten rok čestným hosťom festivalu, rok predtým to bolo Turecko a tento rok V4. Knižné festivaly zvyknú mať špeciálneho hosťa, je to už tak. Že sa v spolupráci inštitúcií podarilo preložiť v krátkej dobe toľko kníh, viac než všetky preklady zo slovenčiny dovtedy, je potešujúce. Napokon, naše krajiny sa programovo snažia o spoluprácu, takže je to určite významný uzol v tomto úsilí.

No ťažko je to čosi, čím možno zamávať západnej Európe pred očami: Pozrite, ako u nás buble kreativita! Kto sa má akože pozerať? Frankfurtský knižný veľtrh? Alebo snáď Paríž, Rím a Berlín? Či priamo Brusel? A kto v Bruseli by sa mal zahanbiť a zamyslieť sa?

Pohliadnite, v rohu sedí Juncker a Tusk, obaja so sklopeným zrakom. Rozprávajú sa o štyridsiatke preložených slovenských kníh, ktoré ukázali, ako tento región vrie, je „pripravený na akciu“, ochotný k životu a skutočne vitálny. Rozvažujú, malátne, ako inak. Veď ako povedal ďalej premiér Orbán, „západná Európa si nevie rady, kým tu vidíme stále väčší a väčší rozvoj.“.

Čo štyridsať, napíšte, že tých slovenských kníh bolo sedemdesiat! A každá mala dvesto strán! Lebo stredná Európa má čo povedať.

A Orbánovo publikum, ktoré snáď desaťročia nikto nepochválil, pretože plnilo podmienky, prizeralo sa približovaniu Západu, uťahovalo si opasky a čakalo v predsieni, nehodní, stále vzdialení, zrazu počujú reč, ktorá tento pocit zaháňa.

Maďari, ale aj Poliaci, Česi a Slováci, ktorí príhovor maďarského prezidenta pozreli s titulkami, volajú na slávu. Vidia štátnika, muža pevného slova a silnej viery v národ. V národ, ktorý sa ale nekončí poslednou maďarskou dedinou, ale mení sa na národ metaforický. Je to národ ako organizačný princíp. Ako jednotka prežitia, jednotka nádeje, jednotka hrdosti. Čo jednotka, sedemdesiatka!

Orbán hovorí k regiónu a hovorí k Európe národov. V čom je naša sila, čo je za tou úžasnou vitalitou, ktorou sa líšime od mľandravého, nerozhodného Západu? „Maďari sú si vedomí svojho pôvodu, identity a svojho cieľa,“ tvrdí. Kým „Európa svoje korene popiera, jej časový horizont je obmedzený“, a to preto, že netuší „kam súčasná politika povedie“.

Ale on, on to vie. On, premiér krajiny, ktorá sa hlási k svätoštefanskému odkazu prijatia kresťanstva a k protitureckým bojom a k protiviedenskej politike Kossutha.

Témy, ktoré vyťahuje z naftalínu, vystriháva z učebníc, rámuje vo vlastnej obrazárni, spoznáva každý Maďar a každý Stredoeurópan. Ak ale nechceme, aby sa národ stal jednotkou odporu a dejiny boli ukladané proti príbehu Európy, pod ktorý sme sa podpísali vstupom do Únie, musíme sa týchto príbehov zmocniť.

Orbán je šikovný rozprávač. Napriek bezradnosti a paralýze, ktorou pôsobí na svojich oponentov, napriek nadšeniu, ktoré vyvoláva u svojich poslucháčov, nemusí mať posledné slovo. Len to skúša. Ohýba udalosti a podriaďuje ich svojmu rozprávaniu. Podkladá si rečnícky pult aj našimi knihami.

Autori vymysleli strednú Európu. Vlastne rozličné stredné Európy. Tie príbehy boli rôzne politicky použité. Napríklad pre zdôvodnenie „návratu na Západ“, pre včlenenie do Únie. Môžu to urobiť znova, ak nechcú, aby sa Visegrád stal vehiklom pre odchod z Únie.

Zuzana Kepplová (1982) je spisovateľka a komentátorka. Od mája 2015 je redaktorkou publicistiky a komentátorkou denníka SME. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej VŠMU. Doktorandské štúdium absolvovala na budapeštianskej Stredoeuropskej univerzite a na Newyorskej štátnej univerzite ve Stony Brooku. Je autorkou próz Buchty švabachom, 57 km od Taškentu a Reflux.

Obsah Listů 3/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

Ondřej Vaculík

Alena Wagnerová

Jan Novotný

Tomáš horvath

Tomáš Tichák

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.