Marián Hatala

Prívetivá tvár poézie

Dlhoročný novinár Emil Babín (1960) sa doteraz prihlásil tromi básnickými zbierkami a každá vyvolala pozornosť, aká sa u nás zvykne venovať poézii, a zaujala časť odbornej verejnosti, ktorá občas o básnickom umení blahosklonne napíše niekoľko riadkov.

Ide totiž o verše obsahovo a formálne vyvážené, v celkovom výraze originálne a plné výstrednej až márnotratnej obraznosti. Babín sa podrobne zaoberá slovami, ich sémantickými odtieňmi a zvukovými, rytmickými vlastnosťami. Hľadá pre ne také susedstvo iných slov, ktoré by uvoľnilo ich bezmála nevyčerpateľný významový potenciál. Jeho temer obsesívne, nenásytné obhrýzanie sémantiky až na kosť pritom sýti nielen túto, dielami Rudolfa Filu ilustrovanú zbierku, ale i knihy Svätci na smetisku: „Ranný dážď repce ako modlitebný mlynček“, resp. Jar v raji s ilustráciami Miroslava Cipára: „Až z čistých plástov kože stečie bosá meď“, „z vajíčka oka vykľúva sa úžas“.

Babínove metafory zdobí nápadné množstvo aliterácií a kalambúrov. Takéto opakovanie hlások, hláskových skupín, zvukovo podobných, no významovo protikladných pomenovaní i objavných rýmov tvorí výrazný estetizujúci prvok tohto druhu poézie: „levituješ – Löwy tu je“, „úlisná – v úli sna“, zábudlivý odliv“, „bohabojné hoboje“, „zariekanie rieky“, „zvetrávanie vetra“, „povedomú – povie domu“.

Na chválu básnika možno povedať, že svoju umelecko-remeselnú zručnosť nezneužíva, pre výstrahu však treba dodať, že sa neraz pohybuje nebezpečne blízko území, kde sa už začínajú exhibicionizmus a samoúčelná hra. Našťastie mu okrem autorskej disciplíny a poučenia inou lektúrou pomáha všadeprítomná epickosť. Lebo mnohé básne, ktorých prvé verše pripomínajú trochu deskriptívne opisy prírody a atmosférických zvláštností, čoskoro začnú vytvárať osu krátkeho, pôsobivo vypointovaného príbehu (nepodarene aforistické, otravne didaktické je vari len konštatovanie „život je ako klobúk, ktorý sa mi nie vždy chce nosiť“). Príbehu s reflexiou o plynutí času, premenlivosti javov a vecí. O pominuteľnosti všetkého. O malých každodenných objavoch a zázrakoch i o brázdach zostávajúcich po človeku, ktorý svoj život vnímal a žil pokorne a ako určitý spôsob tvorby. O úplne obyčajných veciach. Napokon, „v obyčajnosti je čosi osudné, ako keď pre krátke stony smädu spadne vedro do studne“.

Ono padanie vedra do studne predstavuje v noetike a poetike Emila Babína pohyb i hĺbku v dvojjedinosti. „Dom sa odlepí z... miesta, kamene vystúpia na breh, z vody poskočí zeleň, pevnina... rozpaží, dúha sa rozkročí...“ a iné príklady obrazných pomenovaní animujú hrádzu proti nehybnosti, nečinnosti, ustrnutiu. V prospech života bez umelých halucinogénov. I v prospech čitateľského zážitku, aký máme, ak sa pozeráme do takejto prívetivej tváre poézie.

Emil Babín: Čítanie tváre, Petrus, Bratislava 2017, 70 s.

Marián Hatala

Obsah Listů 2/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Prívetivá tvár poézie

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu