Siedmaci boli výzva. Nová trieda plná pubertiakov, viacerí z nich pred koncom školskej dochádzky. Keď som im začiatkom školského roka predstavil triedne pravidlá, na ktorých sme sa dohodli, e ich budeme rešpektovať, prijali ich s nadšením. A skutočne, netrvalo dlho a odrazu som to nebol len ja, kto na hodinách prízvukoval kontrolujeme sa či makáme na 100 percent, ale postupne samotní iaci, ktorí si osvojili naše pravidlá a navzájom si ich pripomínali v situáciách, kedy bolo treba nasmerovať správanie k úspešnému zvládnutiu hodiny. Začínal som si myslieť, e mám vyhrané a v relatívnom kľude sa môem venovať vyučovaniu angličtiny.
Tento môj pocit trval a do chvíle, kým mi hodina so siedmakmi celkom nevybuchla. V triede vtedy vôbec nebolo moné pracovať – iaci sa navzájom prekrikovali, uráali a obviňovali. Začal som sa teda s nimi jednotlivo rozprávať. Na tej hodine vyplávali na povrch staré krivdy, zášť a konflikty medzi iakmi. Vtedy som pochopil, e akokoľvek dobre nastavené pravidlá, hoc aj osvojené všetkými, ktorých sa týkajú, vám nezabezpečia fungovanie, dokým nespoznáte pravdu o sebe.
Slovenská verejnosť sa práve ocitla v bode, kedy sa domáha poznania pravdy o svojej nedávnej minulosti, aby mohla ďalej fungovať. Hlavnou témou uplynulých týdňov na Slovensku je rušenie Mečiarových amnestií. Tie niekdajší slovenský premiér vyhlásil v súvislosti so zavlečením prezidentovho syna Michala Kováča ml. do cudziny. Od onoho roku 1998 a dodnes sa ich zrušením zaoberal parlament osemkrát. Prakticky celé svoje dospievanie tak bola slovenská spoločnosť svedkom bezúspešného, pravidelne sa opakujúceho zápasu o spravodlivosť, ktorý prerástol a do akéhosi zúfalého rituálu, ba priam frašky.
Pomerne rýchlo a jednoducho sme sa naučili iť podľa pravidiel, ktoré nám zabezpečujú blahobyt a bezpečie neporovnateľné s podmienkami našich predkov. Navonok nemáme dôvod si sťaovať. Tie pravidlá nám prídu u samozrejmé, a to a do tej miery, e ich hodnotu nie sme schopní vdy doceniť. No aj tak to vo vnútri buble azda viac ne kedykoľvek v posledných rokoch, pretoe to krehké ohnivko spoločenskej súdrnosti začína povoľovať pod náporom li, ktorá postupne nahrádza absentujúcu pravdu o našej nedávnej minulosti.
Keď sa do slovenských kín dostal film Únos, vyobrazujúci práve udalosti súvisiace s amnestiami, mnohí, najmä mladí, vychádzali z kina s nemým úasom a neveriacky krútili hlavami nad tým, v akej spoločnosti to vlastne vyrastali. Tento nástojčivý pocit, e je nám upierané poznať pravdu o sebe, vedie k túbe po jej naplnení. Ak sa tak ale nestane, ľudia na pravdu zanevrú. A tí, ktorí neveria ničomu, sú v konečnom dôsledku náchylní uveriť čomukoľvek. Aj preto narastá počet ľudí sympatizujúcich s fašistami (tými v parlamente, ako aj tými, ktorí sa ho chystajú zrušiť), s konšpiráciami či s tými, ktorí by radi odvrátili prozápadné smerovanie Slovenska.
Moji siedmaci, potom, ako si navzájom rozpovedali svoje problémy, vyjadrili túbu po zmene. Tú napokon sformulovali do nového prehlásenia: vraj skúsia viac spolupracovať. Pod prehlásenie sa podpísali všetci iaci v triede a vyvesili sme si ho na nástenku. Vyzeralo to na nový začiatok. Realita bola nakoniec celkom iná. Na druhý deň som si všimol, e dvaja iaci svoje mená z prehlásenia vyškrtli a o pár dní nato náš slávnostný dokument z nástenky nadobro zmizol. No aj napriek tomu – to, čo sa udialo, bolo pre túto triedu dôleité. Odkedy vieme, na čom sme, sa nám pracuje akosi voľnejšie a aj tie pravidlá zrazu dávali väčší zmysel. Pretoe aj tí, ktorí sa vyškrtli, teraz u vedia, prečo tak urobili. Akokoľvek úspešne by zrušenie Mečiarových amnestií dopadlo, nečakajme, e nás automaticky nasmeruje ďalej – naopak, postaví pred nás novú výzvu: ako s touto novou pravdou o sebe naloiť tak, aby sme mohli spolu ďalej normálne fungovať.
Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave. Je absolventom programu Teach for Slovakia a venuje sa slovenskému školstvu.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.