Michal Cirner

Dlhé čakanie na dlhý proces

V posledných rokoch je v slovenských médiách „in“ spomínanie na časy nedávno minulé. Na verejnoprávnej televízii sme mohli sledovať dokumentárny cyklus Fetiše socializmu a v súčasnosti sa môžeme dívať na reláciu Zlaté časy, kde hostia po ukážkach z archívu hádajú, v ktorom roku sa prezentované udalosti stali. Tento druh ľahkej zábavy spätej so štipkou spomienkového optimizmu a nadhľadu nad tým, čo sa stalo a už sa neodstane, má úplne trpkú príchuť, ak sa pomyselný stroj času zastaví v roku 1995 a ukáže spravodajské príspevky o únose syna bývalého slovenského prezidenta Michala Kováča.

Trauma z mečiarizmu nie je jedinou nezahojenou ranou mladej republiky, mindrákov máme celú kopu. Dnes sú však v slovenskej politike na tepe dňa otázky spojené so zrušením takzvaných Mečiarových amnestií. Ich udelenie bolo už našťastie labuťou piesňou politického systému neliberálnej demokracie karpatského typu, ktorá sa fixne spája s menom Vladimíra Mečiara. Amnestie udelené v roku 1998 vtedajším predsedom vlády a zastupujúcim prezidentom v jednej osobe znemožnili doriešenie najvypuklejších káuz vtedajšieho obdobia – smrť Róberta Remiáša, únos prezidentovho syna a rolu slovenskej tajnej služby pod vedením Ivana Lexu v týchto ošemetných záležitostiach.

Keď Mečiar po voľbách prišiel o moc, vzdal sa poslaneckého mandátu na úkor svojej pravej ruky Lexu, aby toho chránila poslanecká imunita. Samotný Mečiar roky potom obhajoval svoje rozhodnutie vydať amnestie tým, že jeho úmyslom bolo netraumatizovať spoločnosť. Samozrejme, stal sa pravý opak a do boja za zrušenie „amorálnych“ amnestií sa pustilo neúspešne mnoho politikov postmečiarovej éry. Už Mikuláš Dzurinda sa pokúsil amnestie anulovať, ale Ústavný súd to nedovolil. Potom celá plejáda poslancov počas nasledujúcich rokov pravidelne v parlamente podávala návrhy na pokonanie sa s týmito amnestiami.

Celá situácia je z právneho hľadiska prekérna. Rušiť amnestie, to je precedens s mnohými úskaliami. Z morálneho hľadiska tieto amnestie odsúdil prednedávnom aj slovenský parlament, ale prijať legislatívne čisté riešenie tohto problému, to je tvrdý oriešok. Politická scéna, ale aj odborná verejnosť boli v tejto téme značne rozdelení. Niekedy takéto vysporiadanie sa s minulosťou môže priniesť viac škody ako úžitku. Pokrútiť nasilu paragrafy tak, aby mohla pravda vyjsť najavo, to nemusí byť cnostným činom, ak v inej situácii „znásilnené“ právo eventuálne poslúži na inakší neetický účel.

Neviem, či vôbec niekto skutočne veril, že sa to celé raz dorieši. To by do kín nemohol prísť film Únos, ktorý trhal rekordy návštevnosti a verejná mienka (čo je sväté písmo každého politika) sa prudko neobrátila v prospech zástancov rušenia amnestií. Všimli si to vládne strany i opozícia a rokuje sa nielen o zmene ústavy, ale aj o ďalších krokoch, ktoré by dali definitívnu bodku za týmto nekonečným príbehom. Panuje tu tiež obava, že politici urobia to, do čoho ich tlačia voliči, a to za každú cenu. Okrem pochybností o právnej čistote sa tak do celej veci vmiešava ďalšie politicum (ktorého v tejto agende je od začiatku až priveľa). Dnes sa aj tí politici, ktorí roky rušenie amnestií odmietali, bijú do pŕs za otvorenie cesty spravodlivosti a pravde. Potom ešte budú na rade policajti, súdy a prokuratúra. Mečiarov pamätný výrok o tom, že „skutok sa nestal“, sa môže súdmi pretvoriť na „skutok sa stal“, ale vinný alebo odsúdený nemusí byť aj tak nik. Treba dúfať, že v takom prípade by sa pravdepodobná frustrácia nepremietla tentokrát do tlaku na rušenie súdov a zavádzanie ľudových tribunálov, kde by nebol čas na siahodlhé rozpravy o práve a morálke, keďže by šlo doslova o krátky proces.

Michal Cirner (1983) je politológ. Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.

Obsah Listů 2/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Michal Cirner

Dlhé čakanie na dlhý proces

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu