Marián Hatala

V mene ducha, kultúry a života

Bratislavčan Tibor Borský (1939) absolvoval pražskú FAMU, kde študoval na Katedre filmového a televízneho obrazu, odbor umelecká fotografia. Neskôr fotograficky dokumentoval „československú novú vlnu“, spolupracoval na filme Kristove roky Juraja Jakubiska a stal sa jeho asistentom pri nakrúcaní snímky Dovidenia v pekle, priatelia, Milošovi Formanovi pomáhal pri filme Hoří, má panenko a podieľal sa aj na snímkach režisérov Ela Havettu, Pavla Juráčka a Jaromila Jireša.

Bilingválna, slovensko-anglická publikácia obsahuje čiernobiele fotografie 37 drevených kostolov – cerkví zo severovýchodného Slovenska, kam sa Borský v polovici šesťdesiatych rokov opakovane a rád vracal. Fotograf však rusínske gréckokatolícke drevené cerkvi (niektoré z týchto vzácnych kultúrnych a duchovných pamiatok sú na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO) nereflektuje „len“ v ich tesnom vzťahu ku konfesii, liturgiám, ikonostasom, procesiám, k pohrebným obradom či zátišiam s trojramennými krížmi. Rovnými, nahnutými i nalomenými – na vežiach, kupolách a v zemi.

Muž s Leicou v úplnom súzvuku s postavami a objektmi svojho umeleckého a ľudského záujmu rozvíja ústrednú tému o obrázky nesakrálnej povahy, a tak stretávame starú ženu s vrecom priviazaným dlhou šatkou k telu. Učupený oblok domu, čo ako človek klesá pod ťarchou toho, čo ešte treba niesť a uniesť. Vidíme ľudí počas zriedkavých chvíľ oddychu. Niektorí sa dôverčivo usmievajú, iní, zrobení a znavení, majú temer neprítomný pohľad. Ďalší sa bezstarostne a plní očakávania pozerajú do objektívu, ktorý ich na chvíľu unesie z každodennosti a ešte tú chvíľu zveční spraviac z nej malý sviatok. Pre čitateľa je sviatkom aj čarovná, divoká a čistá príroda Karpatie, na fotografiách neraz priam poeticky vystlaná perinami oslepujúco bieleho snehu, tichého ako pokoj a požehnanie z naširoko rozprestretých Kristových rúk. Inokedy vystupuje do popredia taká sýta, taká hlboká čerň stromov, až sa pozorovateľovi chce privrieť oči. Biela, čierna a čiernobiele odtiene. Viac farieb netreba.

Hlboké ticho k čitateľom dolieha až z Národného parku Poloniny, kde leží obec Topoľa – rodisko rusínskeho národného buditeľa Alexandra Duchnoviča, s chrámom sv. Michala archanjela a vojenským cintorínom z roku 1915. Je to dávno, čo sa tadeto valili dejiny a dramaticky zasahovali do životov a osudov jednotlivcov, rodín i celej generácie. V súčasnosti je tento kút Slovenska skôr „postavou k podpírání“, žiada sa parafrázovať už spomínaného Pavla Juráčka, hoci jeho rovnomenný film tematizuje iné spoločenské reálie a so zjavne kafkovskou absurdnosťou. Preto si v súvislosti s Rusínmi v Karpatii radšej pripomeňme záverečnú myšlienku zo všestranne kultivovaného predslovu Svet na konci sveta od básnika, prekladateľa a literárneho vedca Valerija Kupku: „Čas na ich strome poolamoval takmer všetky konáre, a oni teraz čakajú, kedy príde jar a či doráňaný a vysychajúci strom pustí nové výhonky...“

Karpatia – beletrizovaný fotografický dokument Tibora Borského, svedomito a erudovane editovaný Petrom Chalupom, predstavuje vo svojom celku úctyhodné svedectvo o tom, ako možno v pokore, práci, vo viere a v odriekaní nezlomne obnovovať ducha, vlastnú kultúru a – Život.

Tibor Borský: Karpatia, Petrus, Bratislava 2016, nepaginované.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 1/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

V mene ducha, kultúry a života

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu