Nedávno ma na mojom účte na Facebooku privítala správa, ktorá mi formou časozberného videa poďakovala, e som u osem rokov súčasťou tejto internetovej sociálnej siete. V tom čase, ešte ako začínajúci študent vysokej školy, som vyuíval Facebook predovšetkým na efektívnu komunikáciu s priateľmi – na dohodnutie si stretnutia pri pive nebolo jednoduchšieho spôsobu. Praktická rovina komunikácie pretrvala, avšak dnes sa okrem dohadovania stretnutí s priateľmi môete stať nielen svedkom, ale dokonca aj priamym účastníkom politického boja, ktorý sa za tých niekoľko rokov preniesol zo sveta tam vonku priamo do vašich rúk, na displej mobilného telefónu či počítača.
Ten priestor v sebe skrýva mnostvo komnát, ktoré sa vám otvárajú akoby v jednom momente. Počas čo i len 5minútového čakania na autobus tak na vás vybehnú informácie o tom, ako líder opozičnej strany aluje publicistu za to, e ho označil vo svojom facebookovom statuse za trapnučkého fašistu, o pár riadkov nišie si pozriete video, ako sa títo dvaja liberáli handrkujú o pojme fašizmus, a napokon sa dočítate, e alobca svoju alobu stiahol. A zatiaľ čo v intelektuálnom kúte zúri vojna egocentrikov, kdesi obďaleč skutočným fašistom v zelených tričkách veselo stúpa sledovanosť. Súbene v inom kúte prebiehajú masívne pobúrenie a výsmech adresované národniarskej koaličnej strane a jej šéfovi, ktorý si potajme nechal udeliť hodnosť kapitán a následne v snahe o obhajobu pred kamerami svoje kapitánske výloky veľkolepo bozkával. A pod tým všetkým sa hromadia splašky v stále viac rozrastajúcej sa stoke nenávistných vyjadrení, v ktorých status poslanca Národnej rady o tom, ako vôbec mohol prezident udeliť vyznamenania osobám idovského pôvodu, patrí k tým miernejším. Potom príde váš autobus a vy ste radi, e to (zatiaľ) zostalo tam dnu, za displejom.
Hoc sa jedná o nový fenomén, ktorému sa stále snaíme porozumieť, internetové sociálne siete samé o sebe nie sú strojcom ideí, ktoré dnes hýbu spoločnosťou. Sociálne siete neprodukujú obsah. Poskytujú len stavebný materiál, uľahčujú zdieľanie, ale samotný obsah vytvárajú a šíria konkrétni jednotlivci, inštitúcie a organizácie, ktorí sa k nemu otvorene hlásia tým, e ho uverejňujú spravidla pod svojím vlastným menom a svojou profilovou fotografiou. Ten sa na seba nabaľuje a vytvára akýsi celok, z ktorého si utvárame predstavu o spoločnosti.
Pred očami nám tak rastie štruktúra, ktorú nedrí pohromade akákoľvek jednotná ideológia – nie sú to u pieskové hrady ideológií 20. storočia, ale rastúca vratká stavba, ktorej chýbajú akékoľvek základy. Črtá sa obraz budovania babylonskej vee zloenej z pomätených jazykov vlastnej, atomizovanej pravdy vyjadrenej v internetových statusoch. Namáhavý zápas ideí a argumentácie vystriedali ivelné a často krát vulgárne hádky plné osobných útokov a osočovania. Pravda je účelovo štiepaná na čiastočky li, ktoré sú následne vydávané za alternatívnu pravdu, na ktorej hlásanie má kadý právo. Vlastný názor sa automaticky stáva pravdou.
V triedach, kde učím, sa riadime niekoľkými základnými princípmi. Jedným z takýchto pravidiel je, e neexistujú iadne skratky. Je to zároveň jedna z najnáročnejších vecí, s ktorou som sa počas svojej učiteľskej sluby stretol – ukázať a vysvetliť iakom, e jedine poctivým úsilím sa dopracujú k cieľu. Naučiť ich, e úprimná námaha vedie k poznaniu, k pravde. e nestačí len vysloviť svoj názor, ale dôleité je najmä rešpektovať a počúvať druhého.
Nedávno ku mne pribehol jeden z mojich iakov. Celý natešený a plný očakávania mi oznámil, e mi odoslal iadosť o priateľstvo na Facebooku. Vysvetlil som mu, e ju nemôem prijať, aspoň zatiaľ nie. Aj budovanie priateľstva je vecou námahy, nie iba jedného kliknutia. Do konca školského roka toti ešte musíme zamakať na dostavaní základov. Keď sa babylonská vea bude rúcať, aby aspoň tá naša maličká komnata tie otrasy preila.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.