Michal Cirner

Z extrému do protiextrému?

Správa Čechom o Slovensku roku 2017

My, občania slovenskej gubernie, v poslednej dobe ľúbime extrémy. V roku 2012 sme v demokratických parlamentných voľbách hlasovali tak, že sme tu štyri roky mali vládu jednej strany. Dobrovoľne sme si po rozhádanej pravicovej štvorkoalícii, ktorá bola vnútorne rozatomizovaná ešte na nejaké tie subatomárne častice, zvolili toho, ktorý tento spolok pomenoval „zlepenecom“. Robert Fico zostavil svoju druhú, tentoraz jednofarebnú sociálnodemokratickú vládu, založenú na heslách o tom, že ľudia si zaslúžia istoty a stabilitu. Zlé jazyky hovoria, že pre Slovensko to bolo obdobie ďalšej stagnácie a vládnutia bez nápadov. S trochou fantázie by sa to dalo prirovnať k brežnevovskej ére úradníckeho výkonu vlády, lebo keď sa toho veľa nerobí, veľa sa toho nepokazí. Totižto, stabilita zavše v skutočnosti vyzerá ako triler Úplne bezvetrie (Dead Calm). Jeden by povedal: skľučujúco. A istoty? Ako husákovské normalizačné alebo brežnevovské sociálne benefity (v praxi kupovanie priazne), v kapitalistickej politicko-marketingovej hantírke označené za sociálne balíčky. Vlaky zadarmo pre študentov a dôchodcov, vratky za plyn od štátu a podobne. Našli sa aj kritici, že celé „darčekové“ balíčky a aj tie vlaky zadarmo si zaplatíme všetci z našich spoločných daní, ale to boli zrejme neprajníci nepatriaci ani k študentom ani k dôchodcom, ktorí tie dane len platia. Vláda samoonálepkovaná ako ľavicová a sociálna mala na to právo a nám nehodno viesť ideologické príhovory. Bol to síce bezbrehý populizmus, lež priniesol okrem pevnej voličskej podpory v prieskumoch verejnej mienky pre Ficovu stranu aj spomínané pozitívne a pre voľakoho negatívne externality.

Všetko je inak

To by sme neboli my, keby nás voľačo také nezačalo nudiť. Po prvom sociálnom balíčku prišiel druhý a pred voľbami nám sľubovali tretí práve po voľbách. Celé Slovensko si však darovalo vo voľbách 2016 balík veľký ako svet a v ňom bolo toľko prekvapení, až to pokojne smieme nazvať bombový balíček. Všetko bolo a je na cimpr-campr. Prepísala sa politická mapa Slovenska, tzv. štandardné politické strany poostávali nielen ideovo a personálne vyhorené. Do parlamentu nastúpili pravicoví extrémisti s lídrom Marianom Kotlebom, ktorý tuto pred vyše decéniom pochodoval na čele fakľového pochodu, oblečený v uniforme nápadne pripomínajúcej rovnošatu fašistickej Hlinkovej gardy. Poučený z krízového vývoja, keď takéto akcie polícia netolerovala a súd jeho stranu rozpustil, si nahodil hnedé sako a začal boj napríklad proti „cigánskym“ parazitom a skorumpovanému establišmentu. Druhým veľkým prekvapením volieb je, ako sa sám tituluje nepolitik (nie je to Babiš), mediálna celebrita a druholigový milionár Boris Kollár. Milovník hoaxov, konšpiračných teórií a žien (asi desať detí s niekoľkými ženami) stranu doslova kúpil tri mesiace pred voľbami a jeho videá na youtube o chmúrach plynúcich pre nás z migrácie ho razom katapultovali až do parlamentu. Šepká sa o jeho veksláckej minulosti, pašovaní heroínu a podobných „startupoch“ zo začiatku 90. rokov minulého storočia. Ale predsa čo bolo, bolo...

Po štvrťstoročí vypadli zo zákonodarného zboru kresťanskodemokratické stálice z KDH a po pätnástich rokoch od vzniku a po vedení troch vlád ex-Dzurindova SDKÚ-DS. Okrem Ficovej strany SMER-SD, ktorú nálepkujú slovenskí politológovia väčšmi ako populistický a nacionalisticko-konzervatívny subjekt než sociálnu demokraciu, sa do poslaneckých lavíc vrátila obrodená národná strana SNS, už bez vulgárneho Jána Slotu, no stále v podstate bezobsažná. Jej nepriateľom boli jednostajne maďarské politické sily na Slovensku, ktorých najznámejšou osobnosťou je Béla Bugár. Ten už koľkosi rokov buduje MOST, vraj občiansku maďarsko-slovenskú stranu, ktorá si doposiaľ poslanecké kreslá drží. Ekonomický liberalizmus, ale aj neliberálne názory na migráciu alebo fungovanie Európskej únie sú poznávacími znakmi súčasného lídra slovenskej pravice – strany SaS a jej šéfa, pána „excela“ Sulíka, ktorý to tak všetko pekne vie dať do tabuliek, ale humanizmus nebýva preňho súčasťou premenných. Práve Sulík sa spolupodieľal na vytvorení protestnej a antistraníckej strany OĽANO (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti) tým, že predtým predstaviteľov občianskeho združenia pribral na posledné miesta kandidátky svojej strany. Odvtedy sa veľa zmenilo a líder hnutia Igor Matovič s tromi ďalšími riadnymi a jedinými členmi tejto politickej sily viackrát ašpirovali z konca kandidátnej listiny na poslanecké miesta a trvalo sú časťou slovenského parlamentarizmu. V podstate ide o jednotku na odhaľovanie korupcie a dobiedzavo excentrický Matovič je kolegami nenávideným a trpeným šoumenom, ktorý televíznemu spravodajstvu zabezpečuje vysoké ratingy sledovanosti od pospolitého ľudu. No a to je, vážení priatelia, slovenský parlament vari až do roku 2020.

Pardon, do snemovne sa pretisla aj strana Sieť a tá mala byť novou perspektívou slovenskej politiky. Viedol ju fundovaný ústavný právnik Radoslav Procházka. Zbytočne tomu venovať veľa slov: strana mala úžasný polčas rozpadu kvôli ťarbavej nepravdovravnosti a povahovým črtám jej predsedu. Získala vo voľbách oveľa menej hlasov, ako dúfala, a potom išla do vlády s Ficovou stranou, v čo mnohí jej voliči nedúfali. V priebehu pár povolebných mesiacov neostalo z tejto strany zhola nič. Strana je umretá a jej expredseda je politickou mŕtvolou.

Dúfať v zázraky?

Minútu ticha vynecháme, pretože to, čo vzniklo po marcových parlamentných voľbách na Slovensku, je momentálne mentálne „monumentálne“. Nová vláda „štátotvornej dohody“ politických partají SMER-SD, SNS a MOST-HÍD šíri naratív, že je historickým kompromisom medzi ľavicou a pravicou, jedinou možnou politickou alternatívou, vytvára hrádzu proti extrémizmu, a ako vraví vládny program, od tejto vlády údajne závisí zastavenie antisystémovej erózie parlamentnej demokracie a ďalší vývoj štandardnej parlamentnej a straníckej politiky na Slovensku. Ak vás po prečítaní predchádzajúcich riadkov striaslo, gratulujem, ste úplne v poriadku.

V skutočnosti sa fakt udialo niekoľko zázrakov. Zázrak prvý: Napriek tomu, že SMER výrazne vo voľbách oslabil a musel sprvoti vytvoriť koalíciu s troma pravicovými stranami, ktoré vládu Roberta Fica značne kritizovali, nič prevratné sa neudialo. SMER nebol koaličným či vydieračským potenciálom potenciálnych partnerov donútený spraviť žiadne veľké kompromisy, vo vláde má väčšinu deviatich ministrov z pätnástich, uchoval si bezmála všetky kľúčové ministerstvá, skompromitované persóny nemuseli odísť. Vyzerá to sťa vláda kontinuity s predchádzajúcou Ficovou exekutívou. Zázrak druhý: Odvekí nepriatelia SNS a MOST nielenže zasadli do jednej koalície, ale ich predsedovia medzi sebou majú chémiu. Jednoducho si „sadli“ a dobre si rozumejú. Celé domáce maďarsko-slovenské politické napätie sa tým skončilo. Potvrdzuje to silne personalizovanú stranícku scénu, kde predseda je strana a strana je predseda.

Povolebné mesiace roka 2016 sa niesli v znamení predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie a opozičných protestov proti ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi, ktorého vinia z korupcie a prepojení na podnikateľa Bašternáka, podozrivého okrem iného z podvodu s vratkami z dane pridanej hodnoty vo výške dvoch miliónov eur. V Bašternákovom byte v luxusnom komplexe Bonaparte je zhodou okolností v prenájme premiér Robert Fico a trhovú cenu za prenájom zďaleka neplatí. Pod tlakom okolností povedal, že sa z bytu vysťahuje. Snáď. Kaliňák si však funkciu ministra udržal a začiatkom januára tohto roku vypustil z úst vetu o tom, že korupciu v najvyšších kruhoch nemožno stíhať, pretože neexistuje.

A takto si tu žijeme. Bez korupcie, bez vízie, bez alternatívy a s extrémistami v parlamente. Lež nie bez nádeje. Rok je dlhý a opäť je to dokonca rok volebný. Budeme si voliť predstaviteľov regionálnej samosprávy. A to je tak trochu o „držku“, ako sa vraví v českých končinách, koalícia, nekoalícia. Slovenský prezident Andrej Kiska pred časom vyzval k vytvoreniu koalície ochotných, teda všetkých demokratických politických síl zľava napravo, aby sa spojili proti hnedému moru. V roku 2017 sa preto môže udiať zázrak tretí. Ak v Banskobystrickom samosprávnom kraji vzíde kandidát, ktorého budú podporovať (skoro) všetky relevantné demokratické politické zoskupenia a postaví sa zoči-voči aktuálnemu županovi (po vašom hejtmanovi) Marianovi Kotlebovi, tvári extrémnej pravice na Slovensku. Bolo by to opäť také Slovenské národné povstanie v malom. Je potrebné idealisticky veriť v takýto zázrak. Držme si palce.

Michal Cirner (1983) je politológ. Pôsobí ako vysokoškolský učiteľ na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.

Obsah Listů 1/2017
Archiv Listů
Autoři Listů

Michal Cirner

Z extrému do protiextrému?

Všetko je inak

Dúfať v zázraky?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu