Marián Hatala

... a nezabudnúť vystúpiť

Druhá básnická zbierka poeta (1988), ktorého kniha veršov Ukryté v dotykoch, vydaná v roku 2013, získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut autorov do 35 rokov. Chudík tentoraz sústredil básne do dvoch navzájom sa prelínajúcich častí (Pomenovať hĺbku a Praskanie ľadu), hoci tú druhú z nich možno považovať za intímnejšiu, keďže akcentuje citový vzťah medzi mužom a ženou. Medzi oboma kapitolami však je pevné puto v zmysle použitých jazykových prostriedkov, myšlienkových východísk, orientačných bodov a hodnôt, ktoré tvoria základ jeho poetiky a noetiky. Chudík píše formálne vyvážené básne, ctí rytmus a vytvára tzv. štepné rýmy, kombinujúc nerovnaké, viacslabičné slovné druhy. Literárna estetizácia toho, čo sa ocitlo v centre pozornosti autorského subjektu, je plne v službách originálnej, priam márnotratnej obrazotvornosti. Metafory ako „dážď... / čaká na mňa / o spomienku ďalej“, „odkedy mi tvoje vlasy / zakorenili v rukách / nosíš ich stále rozpustené“, „v dlaniach sa snažím / ukryť miesto / kde ťa nestratím“, „počul som tvoj pohľad / padnúť na moju tvár“, alebo „len“ slovné spojenia „spln mojich očí“, „spíš vo mne odkrytá“ a ďalšie umocňujú čitateľský zážitok. Pritom nie je podstatné, či ide o celok alebo jednotlivosti. Tým skôr, že existenciálna reflexia je tu významovo sýtená. Jej živnú látku až pralátku tvorí hľadanie hmatateľného svetla, potreba nájsť hĺbku a najmä ju pomenovať. Sústredeným pohľadom i načúvaním, tvrdou literárnou prácou i ľahkou, rovnako literárnou hravosťou. Chudík sa usiluje zistiť, čo bolo pred slovom a čo zvýši po ňom. Snaží sa usporadúvať veci, javy, súvislosti a vzťahy medzi nimi v ich premenlivosti i protikladnosti, aby sa aspoň na chvíľu, ktorú treba na napísanie básne, prestali vzpierať zmyslovému uchopeniu, a teda pomenovaniu. Básnik je v nepretržitom pohybe tak ako jeho báseň, mieri k jadru, ku koreňom, k podstate, k vyčerpaniu významových možností. Zavše sa môže zdať, že stojí na mieste, že je bezradný vo svojom úsilí a vari aj zmätený ustavičným „šepotom vlastných krokov“. K takej úvahe nabáda fakt, že slová „hĺbka“ a „krok“ sa v rôznych obmenách vyskytujú deväťkrát, resp. pätnásťkrát a vysokú frekvenciu vykazujú i uzlové pojmy „svetlo“, „ticho“, „tieň“, „drevo“, ani nehovoriac o slovách označujúcich dotýkanie a hladenie, tých je v relatívne útlej zbierke na dvadsať. Poet si, pravdaže, nenárokuje na definitívnu platnosť vlastných objavov a nálezov, hoci sa „dopustil“ otravne objektivizujúcich konštatovaní, takpovediac didaktizujúcich imperatívov: „čakať znamená (s)tŕpnuť“, „prekročiť čiaru znamená splynúť“, „pohnúť sa z miesta znamená vytvoriť z bodov čiary“. Našťastie od dikcie, akú počuť vo vzťahu učiteľ – žiak, upustil, a vrátil sa k partnerstvu s čitateľmi. Napokon, má ich dosť. Už pri prvom čítaní je zjavné prečo. Cestovný (ne)poriadok s fotografiami Alexandra Kissa (mimochodom, výtvarne ladené básne ich veľmi nepotrebujú, väčší účinok by sa možno dosiahol menej štylizovanými abstraktnými skratkami) je knižka, pri ktorej by nejeden milovník dobrej poézie akiste rýchlo „docestoval“, lebo by zabudol vystúpiť, prestúpiť a znovu nastúpiť. Takýmto druhom zabúdania „hrozí“ hoci posledná, rovnomenná báseň: „Sme ako dva vlaky / bez cestujúcich / plníme sa iba čakaním / na prázdne slová / ktoré nás vrátia / opäť na začiatok cesty.“

Martin Chudík: Cestový (ne)poriadok, Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2015, 86 s.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 6/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

... a nezabudnúť vystúpiť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu