Marián Hatala

Odstrihnutý až hen v Almeríi

V ten deň som sa stereotypne hrbil pod ťarchou neodkladných pracovných úloh, vyplývajúcich zo zmluvne daných termínov, a medzitým to slovo vo mne potichu zrelo. Časom dozrelo, a jednako – nič. Zrelo teda ďalej, až prezrelo a zaznelo náhle a naliehavo – vo chvíli, keď som s nebývalou rozhodnosťou vzhliadol od notebooku k obývačke, kde som tušil zvyšok rodiny, a nahlas, jasnozrivo som vykríkol: Dovolenka! Práve toto slovo sa vo mne niekoľko týždňov šťúralo. Vtedy, koncom augusta, vonkoncom nebolo rozhodujúce, kam odcestovať, a keď sa trojčlenné rodinné kolokvium uznieslo na Andalúzii, s kolektívnou vôľou som sa radostne a vďačne stotožnil.

Čoskoro sa ma však zmocnili prvé pochybnosti. Nieže by som nechcel odletieť na juh Pyrenejského polostrova, ale čertvie prečo som si začal vyčítať, že opúšťam pracovňu svojho bratislavského bytu uprostred toľkých nádejne rozpísaných, čiže rozrýpaných viet, aby som vysedával v tôni záhrad stredovekej Alhambry alebo sa trmácal od jedného jej maurského paláca a nádvoria k druhému. Ba aj uprostred ľudového, na happeningy sa ponášajúceho odvolávania bezmála neodvolateľného, skorumpovaného ministra vnútra pred bytovým komplexom Bonaparte v Bratislave. Nota bene v čase, keď vrcholia prípravy na trenčiansko-teplický all inclusive kongres slovenských, národne orientovaných spisovateľov, ktorí tam v pracovnej extáze budú „hľadať odpovede na otázky súčasnosti“. A keďže ich v súlade so všeobecným i svojím očakávaním nájdu, prijmú memorandum, ktorého význam a dosah pre spoločnosť bude ešte väčší než sám fakt, že Angelina a Brad sa rozvádzajú. Budem s otvorenými ústami obdivovať uličky Granady a hľadať miesta, kde bol Federico García Lorca, a práve vtedy – hneď po skončení parlamentných prázdnin – opráši poslanec Ľ. Kaník svoju rok starú novelu Zákonníka práce? Čiže v pléne opakovane navrhne, aby sa voľby do najvyššieho zákonodarného zboru SR, Európskeho parlamentu a do orgánov samosprávy nekonali v sobotu, ale v pracovný deň, pričom každý, kto sa na nich zúčastní, dostane na základe potvrdenia od volebnej komisie deň plateného voľna. Lebo podľa autora tejto vážne sa tváriacej stupídnosti možno iba takto „zabezpečiť omnoho vyššiu volebnú účasť, skvalitniť proces demokratických volieb a zvýšiť legitimitu volených zástupcov ľudu“.

Hneď nato som si s výčitkami na úrovni vydierania vravel: Budeš sa ďaleko od vlasti slniť, kúpať, objedať, nedajbože opíjať a celý boží deň trénovať vetu, ktorou sa večer preukážeš pri vstupe do hotelovej jedálne: „Tenemos dos habitationes, nombre dos, dos, tres e dos, dos, uno,“ a dodáš „eso es todo“ („to je všetko“), aby privítaco-uvádzací muž pri dverách pochopil, že v ďalšej španielskej konverzácii s tebou už neradno pokračovať, a zatiaľ sa doma obnoví debata o tom, ako v parlamente naložiť s poslancami extrémistickej Ľudovej strany Naše Slovensko. Isteže, výraz „debata“ je značne prehnaný, keďže o podstatných domácich témach zvykneme viesť nanajvýš debatôčky, debatenky. Aj preto líder strany Kotleba od začiatku vedel, že ho nečaká politická izolácia, ale len výzva zákonodarcov Stop fašizmu, ktorú napokon podpísalo iba dvadsaťjeden poslancov. Lebo blokovať zvolenie poslancov ĽSNS do parlamentných funkcií, zásadne nepodporiť návrhy iniciované poslancami tejto strany, v rozprave zamietnuť všetko, čo prednesú, nezúčastňovať sa na žiadnych podujatiach ani diskusiách, do ktorých médiá pozvú zástupcu ĽSNS, pri každej možnej príležitosti upozorňovať na nebezpečenstvá fašizmu, to všetko sa v našej Podunajskej nížine ukázalo a ukazuje ako priveľký záväzok. Najmä pre tých poslancov, ktorí si myslia, že keby partaj bola naozaj fašistická, ministerstvo vnútra by ju rozpustilo, ale ona sa predsa vo voľbách uchádzala o priazeň voličov, a dostala 200 000 hlasov! Ďalší poukazujú na skutočnosť, že taká blokáda by z Kotlebu a jeho tlupy urobila martýrov, a okrem toho médiá, hlavne tie verejnoprávne, majú povinnosť ponúkať názorovo vyvážené diskusné relácie. Niet pochýb, že súčet protiargumentov tohto druhu je voľným pokračovaním toho, čo možno nazvať postupnou politickou akceptáciou a legitimizáciou neštandardného politického subjektu na ceste za splnením ďalšieho z cieľov slovenského Vodcu: stať sa prirodzenou alternatívou pre Slovensko.

V prospech svojich nádejne rozpísaných a rozrýpaných viet v počítači som v priebehu niekoľkých minút prešiel všetky vývojaschopné reálie, hodné pozorovania zblízka, a keď už nebolo nič naporúdzi, zišiel mi na um náš miniatúrny škrečok Tobias, obratne sa potácajúci medzi jeseňou života a zimou smrti. Ak na jedenásť dní odídem, môže sa stať, že mu už nestihnem vysypať klietku podstielkou značky Vitakraft Comfort, a on sa vo svojom škrípajúcom kolese dokrúti až do neba, kde si ani nespomenie, že tam dole, u nás, bývalo tak ľudsky čisto, sucho a voňavo. Pravda, lomcovali či vlastne lomničili mnou (keď už máme tie malé veľhory) aj iné dôvody, prečo necestovať, a zároveň som si uvedomoval, že všetky sú zástupné. Všetky som si vymyslel a umelo udržiaval pri živote, len aby som vyhovel vlastnej neschopnosti odstrihnúť sa od práce.

Strih. Letisko M. R. Štefánika. Ešte na nástupných mobilných schodoch sa naposledy vzopriem, teda zašprajcujem, len tak z pasie sa opýtam manželky kráčajúcej predo mnou, či by sme nemali ísť radšej autom... Strih. Letová hladina pokojná, rozčerená len vedľa mňa sediacou ženou s ružovou šiltovkou na hlave a v teplákovej súprave s emblémom myšiaka Mickeyho. Zatiahne okienko, pri ktorom tróni jej podobne oblečený syn, a vzápätí si obaja vyberú tablety, nad ktorými strávia necelé tri hodiny letu. Zo svojho miesta teda nedovidím na žiadny oblak, na žiadne z miest, okolo ktorých svištíme, ani na liter vodstva – na nič. Lebo vonku zjavne nie je nič, čo by tá žena ešte nevidela alebo si nevedela predstaviť aj v oveľa lepších farbách a tvaroch. A sme doma, napadne mi, aj u nás je najlepšie nič nevidieť.

Strih. Dvaja uniformovaní muži z posádky nevedno prečo začínajú so stewardkami obsluhovať pasažierstvo, a mne vŕta v hlave, prečo sa radšej nevenujú riadeniu nášho vesmírneho korábu. Pár stoviek kilometrov od Bratislavy by človek ešte mohol podľahnúť podozreniu, že let je riadený mimo ich vôle a kontroly, že prítomnosť slovenských cestujúcich je len kamufláž, lacný trik na zastretie onoho riadeného sprisahania medzinárodných (slovensko-ruských?) rozmerov. Veď vravím, že sme sa nachádzali len pár sto kilometrov od Bratislavy, parlamentu, budovy vlády... Strih. Podaril sa. Až hen v Almeríi.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 5/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Odstrihnutý až hen v Almeríi

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu