Dvouměsíčník pro kulturu a dialog
Väčšinu vysvetlení rastúceho úspechu populistickej, „nepoliticky“ alternatívnej či extrémnej alebo radikálnej politiky u nás spája viac či menej priame ospravedlňovanie voličov. Spomína sa chudoba, kríza na strane ponuky establishmentu, rozbujnená korupcia... Voliči údajne čelia mobilizácii identity namiesto dávnejšej sociálnej triedy, ba vinný je aj internet a sociálne siete, lebo sú anonymnejšie ako živý dav.
Tieto čiastkovo pravdivé analýzy – že popularita extrému je logickým vyústením „vonkajších“ vplyvov ekonomiky a politiky – zabúdajú na „antropologickú premennú“: na činnosť, hodnotovú výbavu a každodenné postoje samotných voličov a politikov. Tieto parametre v súčinnosti so „systémovými“ vysvetleniami v konečnom dôsledku prispievajú k bujneniu extrému. Keďže extrémni sú vždy konkrétni ľudia v konkrétnom kontexte – extrém vždy bol, je a bude, nikdy nie je anonymná sila odkiaľsi „zvonku“ –, otázka je ako minimalizovať jeho vplyv.
Jedno z najmenej prešpekulovaných politologických schém predpokladá, že extrémizmus sa porazí sám. Tento málo pravdepodobný scenár vychádza z toho, že ak raz extrémisti vstúpia do centra politického systému, oslepnú v ostrosti reflektorov a zahubí ich úspech. Napríklad taký bystrický župan v roku 2017 nezopakuje víťazstvo z roku 2013 a poslanci parlamentu, ktorých v marci 2016 vyniesla hlúposť a vzdor, sa do roku 2018 zadusia peniazmi zo štátnej dotácie či od rôznych „sponzorov“.
Z hľadiska reprodukcie straníckeho systému je tento scenár možný, i keď málo pravdepodobný. Nijako nerieši rozptýlenú radikalizáciu naprieč straníckym spektrom a už vôbec sa netýka sociálnej bázy extrémnej politiky. Fašizoidne nastavení voliči – väčšinou v blahej nevedomosti o sebe ako báze extrému – skrátka prebehnú k iným stranám.
Sociálne nerovnosti a ich nárast sú univerzálne zaklínadlá ľavicových vedátorov a aktivistov na každý spoločenský problém. Aj serióznejší aktéri sa občas nechajú uniesť. Expert na vylúčenie Rómov nevidí rozdiel medzi dôsledkami kapitalizmu na Západe a v Rusku. Iný tvrdí, že kríza v EÚ síce môže súvisieť s otázkami náboženstva či nacionalizmu, ale sú to korporácie, ktoré z globálnej úrovne nútia voličov v Karpatoch voliť nahnedo. Podľa tohto naratívu sa problém s extrémom začal neoliberalizmom, jeho ekonomickou krízou a nárastom chudoby, globálnej súťaže či flexibilizácie práce. Predtým akoby existovala globálna ekuména a hnedé zlo prišlo až s pádom kolonializmu a socializmu. Kľúčovú úlohu hral neoliberálny tlak na rozpad opatrovníckeho štátu a diskreditácia myšlienok socializmu.
Redukovať nárast popularity radikálnej politiky na nerovnú distribúciu moci a majetku v globalizácii je prinajmenšom analyticky neúplné. Krajín Visegrádu sa napríklad kríza dotkla len ľahko, v Poľsku vraj de facto vôbec nebola. Historicky bezprecedentne koordinovaný globálny boj s dôsledkami krízy navyše prebiehal v Karpatoch a ich okolí za neustávajúceho zurčania toku eurofondov. Vlna zúfalcov, utekajúcich pred vojnami v Sýrii či Iraku, síce pripomína ekonomické príčiny, ale stredoeurópski voliči si ich predstavili z perspektívy sociálneho šovinizmu. Žiadna veľká verzia ekonomickej krízy sa v našich zemepisných šírkach nekonala. V predvolebnom roku 2015 sa na Slovensku žilo lepšie ako v roku 2009 či 2011, reálne mzdy stúpli, nezamestnanosť klesla, a aj tak narástla euroskepsa, volanie po ochrane „neekonomických“ kresťanských a nacionalistických hodnôt, ktoré – tak ako vždy doteraz – nikto nikde nevidel ani nedokázal konkrétne pomenovať...
Samostatná kapitola o raste popularity extrému je o násilí. Nie náhodou sa tí, ktorí ho používajú na mobilizáciu stúpencov, a tí, ktorí sa na jeho legitímne užitie v štáte opierajú, na seba podobajú. Množstvo právnych analýz pripomína potrebu dozerať a trestať prejavy neznášanlivosti a rasizmu pre prežitie demokratickej society. V krajine, v ktorej sa názory mnohých policajtov len v odtieňoch líšia od názorov extrémistov, v ktorej prokurátori a sudcovia nevidia u rasistu rasový či etnický motív – pri hajlovaní napríklad obvinený nezdvihol ruku dostatočne vysoko, tvrdí jeden oslobodzujúci súd v kedysi povstaleckej Bystrici –, sa nemožno diviť prítomnosti fašizoidných vidiečanov v parlamente. Známe prípady zbitej maďarskojazyčnej študentky, Róma ubitého na policajnej stanici či pogromov kukláčov na vylúčené osady len ilustrujú, ako je to so silovým potláčaním extrému.
Aj keby sa donucovací aparát zlepšil, bez podpory obyvateľov žiadny úspech nebude. Veľká časť voličov je totiž naivne presvedčená, že extrémisti nie sú zlí, keďže im ide o „správnu“ vec. Ako susedovmu chlapcovi, ktorý chce s vyholenými kamarátmi konečne poriadok s cigánmi posedávajúcimi pri lacnom víne pred supermarketom, trénuje kvôli tomu v mestskej džudo hale a poctivo študuje neonacistickú literatúru. Ľud slniečkárom neverí, cigáni a utečenci si bitku zaslúžia!
Napriek tomuto nastaveniu ľudu treba do nemoty informovať o extrémizme policajtov a sudcov. Takéto „maličkosti“ sú však v krajine dvoch realít – oficiálnej a každodennej – veľký problém. Veď zákon porušený nebol, vraví premiér o onakvejších kauzách, napríklad o podpremiérovi, ktorý nielenže obchodoval s daňovým podvodníkom, u ktorého zas premiér býva, ale ktorý vytrvalo chráni akékoľvek nezávislé vyšetrovanie extrémizmu policajtov.
Evergreen v potláčaní extrému je civilizovanie zberačsko-loveckých pudov. Nízka schopnosť výchovy k demokratickému občianstvu – ako sa problém s extrémizmom odbornejšie nazýva – je samozrejme odrazom zanedbateľného významu vyspelej vedy o človeku v spoločnosti. Od komunizmu sme len málo pokročili od vzývania jadra a zvárania. Je to však aj o kvalite učiteľského materiálu. Učitelia pristihnutí na hodinách s konšpiračnou publicistikou, branné cvičenia detí v rukách vyšinutých neškolených „brancov“ aj bystrický „vodca“ povolaním učiteľ len ilustrujú hlbšie problémy školstva s extrémizmom.
Aj slovenskí biskupi – ak už ide o výchovu, ktorú majú podľa konkordátu riadiť – sa preľakli, keď pojašení radoví zamestnanci v kutniach a ornátoch vzývali z kazateľníc fašistických križiakov. Toto už nie je senilita neskorého otca Korca či Sokola, ktorí zalietali v spomienkach do ružových snov Slovákštátu, ale potenciálne masové hnutie „za život“ proti európskej „kultúre smrti“ s prvkami ozajstného kresťanského fašizmu.
Nedávno sa vláda prebudila s myšlienkou, aby žiaci chodili na exkurzie do koncentračných táborov. V dobe internetu, počítačových hier a stále menšieho počtu žijúcich pamätníkov rasového teroru je takéto sprostredkovanie poznania o jeho dôsledkoch bez záruky úspechu. Oveľa potrebnejšie sa však javí učiť komplexne uvažovať o spoločnosti a jej zmenách, podporovať filmy a literatúru s takýmto obsahom či financovať komunitné aktivity občanov ako debaty či výstavy, ktorých cieľom je brániť sa hnedému moru.
Behom na dlhé trate je z tohto pohľadu „maličkosť“: nový, etnocentricky nezaťažený učebný program naprieč viacerými predmetmi. V ňom by napríklad konečne dostal prím prístup, že liberálna demokracia má iba jednu dominantnú ideológiu – udržanie tolerancie v spoločnosti, teda potláčanie ideológií a praktík, ktoré sa otvorene či skryte hlásia k rasovej, etnickej, triednej či náboženskej intolerancii. Konšpiračné bludy, nostalgické spomienky na láskavý komunizmus či podpora alternatívnej medicíny zo strany takých Banášovcov a im podobných bude potom isto menej škodlivá.
Týždenník Economist v polovici septembra uvažoval o výnimočnom úkaze prezidentskej volebnej kampane v USA. Hillary Clintonová totiž označila časť voličov protikandidáta za kôpku zúfalcov – „basket of deplorables“. Len tá druhá časť Trumpových podporovateľov, tvrdila kandidátka, spadá do kategórie, ktorá si vyžaduje pochopenie kvôli čírej túžbe po zmene. Volič v demokracii síce môže všeličo, ale niekedy mu treba povedať, že je naivný a jeho vzdor je hlúpy. Mnohí voliči totiž často netušia o vlastnom primitivizme, pretože o tom, že oni sú „tí“ degenerovaní fašisti, nepočuli ani v rodine, ani v kostole, ani v škole. Nájdu sa však u nás politici, ktorí pochopia, že kvôli vlastnému prežitiu potrebujú prestať kráčať extrémnym smerom?
Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy
Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce.
Statistiky.
