Tomáš Horváth

Čo keď...?

Na konci školského roka som zobral svojich žiakov na výlet do Kežmarku. Keď sme sa z vydareného výletu plného zážitkov a nových priateľstiev vracali späť, pristúpili do vlaku traja mladíci. Oblečené mali tmavozelené svetre a od ich vyholených hláv sa odrážalo neskoré poludňajšie svetlo, vrhajúce zlovestný tieň do ich očí plných pohŕdajúceho, povýšeneckého pohľadu. Vedel som, koľká bije. Média boli v tom čase už niekoľko týždňov plné správ o kotlebovských hliadkach patrolujúcich vo vlakoch v prevažne chudobných lokalitách so zvýšenou kriminalitou. Premkol ma strach.

S deťmi sme sedeli hneď vedľa troch stojacich, vážne sa tváriacich svalovcov v zelenom. Vedel som, že na piatu B sa môžem spoľahnúť: zatiaľ, čo samozvaní „ochrancovia“ nahlas prejednávali akúsi konšpiráciu v parlamente okorenenú početnými vulgarizmami, moji žiaci im nevenovali žiadnu pozornosť. Naopak, nešetrili zdvorilostnými frázami „ďakujem“ a „prosím“, ktoré si v škole dennodenne pripomíname, delili sa navzájom o svoje desiatové balíčky a neváhali nimi ponúknuť svojich prísediacich. Moji rómski žiaci, netušiac nič o našich spolucestujúcich a ich svetonázore, si v pokoji užívali našu cestu popod Tatry. No ja som bol v neustálom napätí: čo keď...? Čo keď si mladíci nájdu nejakú zámienku voči deťom? Na koho stranu sa postavia ostatní spolucestujúci? Čo taký zážitok zanechá v deťoch?

Naša spiatočná cesta do Popradu napokon prebehla bez problémov. Avšak cestujúc v tom vlaku, akoby ma ovanul prebúdzajúci sa duch dnešnej doby. Zmocnila sa ma úzkosť. Nepriateľstvo a zloba sa, aspoň zatiaľ, nepretavili do otvoreného násilia – to bobtná predovšetkým vo virtuálnom prostredí internetu a sociálnych sietí, no akoby sa postupne prelievalo von a začínalo po súkromnom vypĺňať už aj verejný priestor, ktorý sa zapĺňa neistotou a strachom. Akoby bol priestor medzi mnou, mojimi žiakmi a tými tromi mladíkmi vyplnený neviditeľným plynom – stačí iba iskra a dôjde k výbuchu.

Čo je to za ventil, ktorý sme povolili? Na Slovensku Kotleba, v Česku Zeman, v Británii Johnson, v Amerike Trump, vo Francúzsku Le Penová a mohli by sme pokračovať ďalej. Tí všetci nepriateľským jazykom popisujú svet, ako ho zažívajú a vnímajú ich voliči a sympatizanti. Po obsahovej stránke až nápadne podobným jazykom vyjadrujú zdieľaný pocit rastúceho množstva ľudí, že „demokracia je silná vo svojich rečiach, ale nie v skutkoch“, ako to výstižne pomenoval v jednom z nedávnych rozhovorov legendárny sociológ Zygmunt Bauman.

Politická korektnosť, rôzne princípy nediskriminácie a scitlivovania – to všetko akoby vznášalo na ľudí nové a nové požiadavky, no nijak zásadne nevyriešilo ich každodenné problémy – aspoň tak to viacerí cítia. Vznikajú tak nároky elít, na ktoré mnohí občania liberálnych demokracií nie sú pripravení: otvárať sa slobode na úkor straty určitej miery vlastného bezpečia. Tieto, spravidla mestské, elity už majú svoje potreby bezpečia pokryté – napríklad dobrým ekonomickým zázemím, vzdelaním, sociálnou mobilitou či prístupom k službám a práci. Ale čo tí ostatní? Preto u nás vzniká toľko výsmešných „slniečkarskych“ a „kaviarenských“ prívlastkov, ktorými ľudia najmä z regiónov častujú od ich reality odtrhnuté elity a vyjadrujú tak mieru nepochopenia ich potrieb. A robia tak predovšetkým skrze ústa svojich nových hovorcov – vykupiteľov.

Riešenia, ktoré im však ľudia ako Kotleba ponúkajú, smerujú k postupnej strate slobody a v konečnom dôsledku žiadne bezpečie neprinesú. Pretože menej slobodný svet je automaticky aj menej bezpečný – jedinou zárukou bezpečia v ňom je totiž konformita s mocou. Ako teda čeliť týmto zlovestným tendenciám – uzavrieť ventil a zabrániť výbuchu? Pozerajúc na svojich žiakov, piata B mi ponúka odpoveď: čo keď by sme sa pokúsili o demokraciu silnú v skutkoch?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 4/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Čo keď...?

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu