Marián Hatala

Sólo demonštranti všetkých krajín, spojme sa!

V tom huriavku sveta, ktorý sa čoraz viac stáva priesečníkom smrtiacich guliek a črepín z explodujúcich náloží samovrahov, pribúda chvíľ, keď tíško závidím mlčanlivým veciam. Povedzme vedru z básne Liverpoolčana Rogera Mc Gougha, ktorý napísal: „Zakaždým večer po čaji vzal dedko vedro na prechádzku. Prázdne vedro. Keď som sa ho spýtal prečo, povedal, že sa tak ľahšie nesie. Dedko mal odpoveď na všetko.“

Keby som ja bol prázdnym vedrom, nechal by som sa dedkom niesť až na koniec sveta a potom zase nazad. Po okraj byť naplnený vedomím, že ma nesie človek so svetonázorom. Niekto, kto sa díva vždy tak, že sa pritom aj pozrie, čo vidí.

Zvykáme si nerozumieť veciam života, životu samotnému a ľuďom. Nedávno pani učiteľka na prvom stupni základnej školy pripravovala žiačku na súťaž v prednese poézie. Dievčatko sa postavilo pred tabuľu, rozprestrelo nad sebou dáždnik, keďže v jej básničke vytrvalo pršalo, a začalo recitovať. So zvesenými ramienkami a smutným výrazom v ksichtíku, aby nik nepochyboval o tom, aká dráma drám nastáva, keď prší.

Kiežby to bolo len „tím luftdrukem, že člověk takhle kouká, a ani se nepodívá, co vidí,“ ako kedysi predpokladal Ivan Vyskočil. Kiežby, lebo onomu „luftdruku“ by sme na postkomunistickom Slovensku vedeli rozkázať. Ako nedávno vetru a dažďu.

Všetkému ostatnému už rozkázať nevieme. A tak sa mocujeme so všelibársakou ledačinou. Nenazývame ju peniazmi a úspechom, ale vzletne: zodpovednými spoločenskými úlohami. Najradšej máme rýchlo dosiahnuteľné ciele, čas strávený premýšľaním nad okľukami, čo nás k nim zaručene dovedú, a radi nadávame na pomery. Tie sa preto, samozrejme, nezlepšia, ba skôr sa zhoršia. Lebo u nás temer nik nedbá na ponaučenie, že na pomery treba nadávať vtedy, keď sú ešte relatívne dobré.

Dedko a vedro podistým nikdy nevedeli, kam si vykračujú. Nemyslím si však, že by tento druh „nevedenia“ nepriaznivo vplýval na ich zážitky zo spoločných prechádzok. Možno počas nich nemlčali, no dedko akiste ani nenadával, ako nadávajú niektorí ľudia, keď niečo robia, lebo zistili, že takto im ide práca lepšie od ruky. Načo by sa potom špacíroval s prázdnym vedrom?!

V našej „konfliktnej politickej kultúre“, ako znie politologický terminus technicus, nadáva opozícia o to viac, o čo menej v parlamente predkladá vlastné návrhy a pripomienkuje či atakuje prijímané zákony zo spolku kšeftárov, ktorí si nadnesene vravia vládna koalícia. Opozičníci pravidelne vyrážajú z nížin lokálnej politiky do ulíc, a to v úsilí zmocniť sa podstatnejšej časti verejnosti. Nešetria komerčnými návnadami, sú hluční, krikľaví a – málo úspešní. Isteže, predseda vlády Fico a minister vnútra Kaliňák nemajú vo vrcholovej politike čo robiť (preto sú v slovenskej). Ibaže súčasnú opozíciu nevedú lídri prijateľní pre tú časť obyvateľstva, čo nezvykne dopriať sluchu poslancom, v ktorých sa ozvalo tušenie historických právd a ktorí si cvičia hlasivky vykrikovaním odvetu sľubujúcich mantier. A tak aktuálne rozloženie síl dlhodobo pripomína scénu v novom Hřebejkovom filme Učiteľka: Hneď po zasadnutí ZRPŠ boli len štyria rodičia pripravení podpísať sa pod odvolanie svojvoľnej, z režimu profitujúcej straníčky a ruštinárky Drazdechovej. Štyria proti všetkým!

Nezúčastnil som sa ani na jednej demonštrácii, zvolávanej poslancami Obyčajných ľudí a Nezávislých osobností (OĽANO – NOVA). S najväčšou pravdepodobnosťou by som potom musel napísať vetu, ktorá je v románe Ingo Schulzeho Nové životy: „Pri tom veselení, pri tom vzrušení a očakávaní som zrazu ešte väčšmi cítil, že som tu cudzincom.“

A hoci davu som sa vždy stránil, keďže v ňom býva tak málo jednotlivcov, predsa len sa nedávno zo mňa stal demonštrant. Mladí bratislavskí antifašisti z iniciatívy Bratislava bez náckov zorganizovali s podporou rovnako zmýšľajúcich ľudí z Brna a Prahy pochod proti fašizmu a intolerancii. Začalo sa prejavmi pozvaných rečníkov a pokračovalo pochodom asi dvojtisícového davu Bratislavou, za zvukov antifašistického reggae, punku či talianskej partizánskej piesne Bella Ciao. Dav občas zastal, zaspieval slovenskú hymnu, inokedy smerom k nacistom približujúcim sa od Hlavnej stanice skandoval heslá ako „Je nás viac!“, „Neprejdú!“, „No pasarán!“ Nuž, bolo nás zúfalo málo, veď Bratislava má pol milióna obyvateľov! Nuž, prešli, dokonca štrnásti, do najvyššieho zákonodarného zboru! A takto by som mohol pokračovať. Ale mal som sa hádať ešte aj vo svojom dave? Mal som z neho trčať? Nie, radšej som skandoval s ostatnými. Alebo pozoroval staršiu dámu, čo sa priam promenádnym krokom pohybovala v mojej blízkosti a tvár jej zdobil úsmev, ktorý bol zmesou tichej radosti, pocitu zadosťučinenia i ľahkej neprítomnosti. Natriasal som sa v rytme reggae, nad hlavou držiac plagát s preškrtnutým hákovým krížom, ktorý som vedno s odznakmi vyfasoval od ženskej úderky mladých organizátorov. V mojom občiansky motivovanom postoji bol aj statočný kus nutnej obrany pred slnkom, keďže v ten deň panovala 35-stupňová horúčava. Takéto nedemokratické počasie by v každej normálnej krajine vyhnalo do ulíc veľkomesta určite viac ako dve tisícky protestujúcich, vravel som si, ale to už sa o mňa pokúšal úpal. Plagát som totiž nedržal vždy nad hlavou, a teda som sa nezásoboval sústavným prísunom tieňa. Časom sa totiž ohlásilo moje artrózne pravé rameno, a tak som ruke občas uľavil, zvesiac ju, zatiaľ čo v ľavej ruke som niesol tašku s pitím. Rovnako nepraktický som bol aj pri výbere demonštračnej obuvi, a tak som sa domov došuchtal s otlakmi a bezútešne krívajúc. To mám z toho, že demonštrujem raz sa štvrťstoročie.

Nakoniec to však dopadlo dobre. Pár dní po onom happeningu prišla ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská so zmenami týkajúcimi sa deviatich paragrafov v Trestnom zákone a s jednou zmenou v Trestnom poriadku. Rasovo motivovaný trestný čin by sa konečne mal definovať po novom, o trestnej agende z oblasti extrémizmu a rasizmu už nebudú rozhodovať okresné súdy vo svojom alibizme každodennom, ale Špecializovaný trestný súd, a obžalobu bude podávať Úrad špeciálnej prokuratúry.

Na svoju ďalšiu demonštráciu o dvadsaťpäť rokov už nepôjdem. Budem vo svete, kde možno tíško závidieť tým mlčanlivým veciam. Hoci prázdnemu, nesenému vedru. Už nebudem mať nijaké otázky ani odpovede a všetko ponesiem ľahšie. Ale vysoko nado mnou bude stále roztopašne a rozmarne povievať transparent: Sólo demonštranti všetkých krajín, spojme sa!

Marián Hatala

Obsah Listů 4/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Sólo demonštranti všetkých krajín, spojme sa!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu