Juraj Buzalka

Amerikán v rodnom svete

V polovici mája som sa vrátil do Európy. Na najväčšie „slovenské“ letisko Viedeň-Schwechat som z New Yorku priletel po štrnástich mesiacoch. Prvýkrát v živote som strávil neprerušený čas mimo Európy v tejto dĺžke. Napriek internetu, ktorý umožňuje bohaté transnacionálne vyžitie, som prvý zážitok s živými rodákmi mal až dve hodiny po príchode z letiska. Pri nákupe v obchodnom centre nášho malokarpatského mestečka som začul štyridsaťročného ochrankára vysvetľovať dôchodcovi, ako nám Hitler pomohol, že tých cigánov nemáme dnes viac. Dôchodca kontroval, že nesmieme zabúdať, ako nás tiež zbavil židov...

Prvú cestu verejným prostriedkom na rodnej zemi som absolvoval vlakom zo Zvolena do Bratislavy. V prázdnom reštauračnom vozni, ktorý za mojich študentských čias na tejto trati nikdy nepripájali, som pri fľaškovej Plzni počúval o veľkom prázdnom dome vdovy zo Zemplínskeho Jastrabia, ktorá dvadsaťročie brázdi koľaje ako personál v reštauračných vozňoch. Cesta ubiehala rýchlo, debatu prerušili iba študentka, ktorá sa pri nákupe horaliek sťažovala na vysokú cenu taxíka z Vyhní do Novej Bane, sprievodca, ktorý si zo stolíka požičal komiksy o Divokom Západe, a dvaja mládenci, ktorí prišli na borovičku. Bol slnečný májový podvečer v strede týždňa a poloprázdna súprava, ktorú nedávno stiahli kvôli Jančurovým žltým vozňom z liniek InterCity Bratislava–Košice na zvolenskú trať, v ničom nepripomínala koženkové vlaky mojej mladosti.

Počas dvoch týždňov na Slovensku som stihol stretnúť mladých vinárov na Malokarpatskej vínnej ceste, ktorí obnovujú staré vinohrady a vinárske metódy. Gulášik v novej besiedke pred bytovkou po dvoch sezónach pauzovania tiež ukázal prosperitu rodákov. Sused akurát dokončuje dom o dve ulice od bytovky, dvaja sa predbiehajú v šperkovaní výbavy pre nové služobné autá a ani ten, ktorý dochádza na týždňovky manuálne pracovať do Anglicka, sa nesťažuje. Len sused programátor má stále veľa práce, aj keď dom na leto v Chorvátsku už pre rodinu objedal. Môj kamarát manažér už brázdi jadranské ostrovy pred vypuknutím letnej sezóny, keď to absolvuje ešte raz s rodinou a potom znovu v septembri s ďalšou partiou kamarátov. Ešte aj susedia v hontianskej vinici, štyria starí ochmelkovia a veľkí šomroši, ako bolo za socializmu dobre, ba aj v Sovietskom Zväze, kde jeden z nich staval plynovod Bratstvo, ma na nedeľnej túre za opiátmi zdravili z okna terénneho auta japonskej výroby vysmiati ako opulentní bakchanti.

Prvú väčšiu cestu som absolvoval do Varšavy. Nová linka metra, originálna univerzitná knižnica na brehu Visly, všade nová výstavba. Aj robotnícka štvrť Praga, ktorá sa smerom od centra za riekou začína Štadiónom desaťročia, donedávna najväčším postkomunistickým bazárom Európy, vyzerala vynovená a čistá. Preč boli staré električky, továrenské haly sa zmenili na byty, reštaurácie a obchody. Na konečnej, v štvrti s vilkami a nízkou bytovou zástavbou – mieste môjho dočasného príbytku –, som kúpil dobré biele víno. Ešte pred desiatimi rokmi by som si mohol vybrať akurát farbu. Rekonštruované letisko či taxíky, ktoré jazdia bez bočných úmyslov, a celé vynovené centrum skrátka v ničom nepripomínajú divoké deväťdesiate roky.

Prvý dotyk s českou časťou domoviny som absolvoval na ceste do Nemecka. Vo vlaku Hungaria, ktorý tradične meškal už z Keleti Pályaudvar, mladík mámil českou angličtinou od cudzincov pár eur. Vraj potrebuje s partiou na lístok do Berlína. V Holešoviciach si ten lístok musel ísť údajne kúpiť. Keďže vlak nečaká, láskavým cudzincom sa za podporu „nestihol“ poďakovať. Cesta do Nemecka ubiehala rýchlo. V Bad Schandau pristúpili pohraničníci a pýtali doklady. Až mi bolo nepríjemné, tak úctivo sa správali. Hungaria dobiehala meškanie, takže na vynovenej drážďanskej stanici nebol problém s prestupom na smer Lipsko a Halle.

Pred desiatimi rokmi, kedy som v meste býval, boli polorozpadnuté domy na každej ulici. Veď Halle po roku 1989 opustila takmer tretina obyvateľov. Opravená železničná stanica síce čistotou pripomína východnú Európu, ale viditeľný pokrok na každom kroku mestu aj tak uprieť nemožno. Pred desiatimi rokmi sme pár mesiacov bývali v starom byte v robotníckej štvrti Trotha. Kúrili sme briketami v murovaných peciach, z okien opadávala farba. Kúpil som si vtedy za nemecké štipendium prvé nové auto. Na koruny to bola fúra peňazí. Postsocialistické krčmy mali ešte čaro – vybavuje sa mi najmä fenomenálne nazvaný punkerský podnik Marktwirtschaft – trhové hospodárstvo, kde som prvýkrát ochutnal východonemecký likér Shierker Feuerstein – ale „ostalgické“ miesta boli na každom rohu tohto smutného mesta dederónskych dôchodcov. Zostali po nich len pralinky najstaršej fabriky na čokoládu v Nemecku Halloren a polosladký sekt, obľúbený v časoch socializmu Rotkaepchen (červená čiapočka), ktoré možno dostať v každom poriadkom supermarkete.

Horšie časy už na fasádach nevidno. Aj neďaleko nášho bývalého domu napríklad opravili a pristavili veľkolepý Steintorcampus, súčasť univerzity. Aj bustu Ľudovíta Štúra som našiel v parku za perfektne opravenou starou budovou Krajinskej a univerzitnej knižnice, postavenej v orientálnom štýle. Bioobchodov je hádam dva razy toľko ako kedysi, drobných pekární a konditorei zaručene pribudlo. Študenti pijú kávu z porcelánu a ponuka etnických reštaurácií je v tristotisícovom meste pestrá ako v hocijakej štvrti Berlína. Bicyklov a mimoeurópskych imigrantov je napohľad oveľa viac.

Prvý dojem z návratu do postkomunistickej Európy pravdaže nemožno generalizovať. Možno však porovnávať. Až po návrate z postindustriálnej časti štátu New York som si uvedomil mieru rozvoja, ktorý sa odohral vo východnej Európe od pádu komunizmu. Keď som kolegovi, znalcovi strednej Európy a Poľska, ukazoval v Binghamtone robotnícke domy so záhradkami, ktoré dobrých sto rokov symbolizovali prosperitu aj pre generácie východoeurópskych emigrantov, spýtal sa ma, kde v meste bývam. Ukázal som na strednostavovskú štvrť s upravenými záhradkami a veľkými domami v koloniálnom štýle, ktorá kontrastuje s kedysi tiež prosperujúcimi robotníckymi štvrťami Východoeurópanov, keď ešte pracovali vo fabrike na obuv, v IBM, kým sa nepresťahovala do SiliconValley, či v jednej z mnohých strojárskych a zbrojárskych firiem. Bol to on, kto mi pripomenul, že bývam v lepšej štvrti kedysi veľmi bohatého mesta, kým predkovia rodákov končili v tej emigrantskej, ktorá dnes po odchode priemyslu ďalej chradne.

Do Ameriky som odišiel z tej časti postkomunistickej Európy, ktorá tiež patrí do najprosperujúcejšej desatiny sveta. Oproti Nemecku sú naše príjmy možno trikrát nižšie, ale rozdiel sa zmenšuje a v porovnaní s Ukrajinou zarábame aj šesť či sedemkrát viac. Žijeme štatisticky najdlhší, najzdravší a materiálne najprosperujúcejší ľudský život, aký sa v našej časti Európy kedy objavil. Zo štatistiky sa isto nenajedia Rómovia v osadách ani nikto za ňu nekúpi byty ostravským baníkom. Aj tak mi však prosím vysvetlite, ako s touto prosperitou súvisia Rómovia a židia a čo budú ľudia o nich hovoriť, keď skončí éra eurofondov.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 3/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Amerikán v rodnom svete

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu