Marián Hatala

Byť najhorší a ešte na tom vyrobiť

Keď sa Alexander van der Bellen stal prezidentom Rakúska, viacerí moji rakúski priatelia mi poslali svoje reakcie na výsledok volieb. Prozaička Sabine Gruberová: „Škoda, že nemám so sebou vlajku Európskej únie. Práve idem autom (s viedenskou ešpézetkou) do Hamburgu a tak rada by som ju teraz vystrčila z okna a trúbila.“ Prozaik Andreas Weber: „Nikdy ma nejako netešilo, že som Rakúšan, a nikdy by mi ani nebolo napadlo, že sa to niekedy zmení, ale teraz hovorím: pociťujem hrdosť na to, že som Rakúšan.“

Nevídali, veď nový prezident vyhral o zabrúsený chlp, povedali by viacerí Slováci, ktorí si ešte stále neuvedomujú rozsah a dôsledky vlastných prehier v každodenných občianskych zápasoch o demokratický charakter svojej krajiny, ba čo horšie (podľa nich) – musia si odvykať aj od víťazstiev slovenskej hokejovej reprezentácie.

O nás Slovákoch sa už rozchýrilo, že okrem „neodfláknutých“ tréningov nám chýba omnoho väčšia mentálna sila, že neraz prehrávame v hlavách, lebo sme psychicky labilní a zrádza nás chabá viera v seba samých. A môže za to podvedomie, ktoré nám v zriedkavých okamihoch našej sebareflexie našepkáva: Rúb iba do výšky svojich značne obmedzených možností; veď sám najlepšie vieš, kde, kedy a čo všetko si „odflákol“; svet, s ktorým sa práve porovnávaš, je už úplne inde a čoskoro (najneskôr na konci druhej tretiny) sa jeho prevaha nad tebou prejaví.

Originálne a s veľkou dávkou humoru pomenoval slovenskú nielen hokejovú mizériu Dominik Graňák. Keď ktorýsi novinár počas šampionátu v Moskve skonštatoval, že slovenské mužstvo je po Francúzsku druhé najneúspešnejšie vo využívaní presilových hier, obranca opáčil: „Vždy máme čo zlepšovať. Najmä vtedy, keď sme v tom najhorší.“ (Presnejšie: „druhí najhorší, pozn. M. H.)

Videné nehokejovo, problém je, že, po prvé: Stále si o sebe myslíme pravý opak. Po druhé: Ak sa aj vidíme v reálnom svetle, urobíme všetko pre to, aby nás takých nevidelo i naše okolie, keďže by išlo o výhodu, ktorú by proti nám mohlo využiť. Po tretie: Ukazujeme sa takí, akí v skutočnosti sme (dlhodobé pretvarovanie človeka síce nie vždy znemožní, no často zmôže), napríklad nekultúrni, netolerantní, pokryteckí, egoistickí, nesolidárni, xenofóbni až krajne pravicoví. Pluralis majestatis tu vonkoncom neznamená, že by som chcel – božechráň! – nahádzať všetkých Slovákov do jedného vreca. Skôr vyjadruje moje hlboké znepokojenie, že singulárne „ja“ sa týka čoraz väčšej, čoraz radikálnejšie zmýšľajúcej časti populácie, ktorej ideovým krstným otcom sa stal aj Róbert Fico. Keď má ako druhý najvyšší ústavný činiteľ odsúdiť množiace sa prejavy intolerancie a násilia, zakaždým čuší ako voš pod chrastou a prácu na podpore noriem, nevyhnutných pre zdravý vývoj spoločnosti, prenechá prezidentovi, občianskym aktivistom, zástupcom tretieho sektoru a hŕstke novinárov. Fico sa vyberie do boja len vtedy, keď je témou on sám a cíti sa ohrozený, čeliac kritickým reakciám na výkon svojej politickej funkcie.

K prvému júlu, čo je začiatok slovenského predsedníctva v Rade EÚ, si ako prioritu krajiny želal „normálny dialóg“. Namiesto toho prispel k vyššie spomínanej kategórii č. 2. Lebo jedným dychom odkázal tunajším moslimom, že „islam nemá na Slovensku priestor“ a on nechce, „aby na Slovensku vznikla ucelená moslimská komunita, aby tu boli desaťtisíce moslimov, ktorí si postupne začnú presadzovať vlastné záujmy a budú meniť naše cyrilo-metodské tradície“. Inými slovami a v pôvodnom znení: Ja sám si vyberiem partnerov na „normálny dialóg“, a Slovensko, ktoré som si s niekoľkými finančnými skupinami privatizoval, nebude predsedať nejakým moslimom žijúcim v štátoch EÚ, aj keby ich tu žilo (akože aj žije) bezmála dvadsať miliónov!

Fico skrátka udáva tón verejného diškurzu. Až do tej miery, že si ho osvojila časť slovenskej opozície na čele s jej neoficiálnym lídrom Richardom Sulíkom z liberálnej strany Sloboda a Solidarita. Jeho vystúpenia v nemeckej televízii už začínajú byť povestné v negatívnom zmysle slova. V nedávnej talkshow na TV ARD, keď mu moderátorka pripomenula dávne záväzky Slovenska ako členského štátu únie i podmienky medzinárodného a európskeho práva, jej arogantne vchrstol do tváre: „Vy sa riaďte európskymi hodnotami, ja sa budem riadiť tým, čo chcú slovenskí voliči!“ Taký vox populista, vox deista.

Je isté, že vrcholní predstavitelia slovenskej politickej scény každou takouto do sveta letiacou vetou rozširujú už i tak široký domáci verejný priestor, v ktorom operujú majitelia subštandardných názorov či dokonca extrémisti a radikáli. Každá takáto veta zhodnocuje aj vysoké aktíva Ľudovej strany Naše Slovensko, ktorej štrnásť holých hláv veselo dupe v národnom parlamente. Niet divu, že ich vodca Kotleba pokračuje vo svojej zvrátenej hre na ďalšie a ďalšie odtiene hnedej. Poslancov najvyššieho zákonodarného zboru už stihol požiadať o minútu ticha, ktorou by si uctili pamiatku Jozefa Tisa. Súdny pozorovateľ by povedal, že Kotleba zjavne popiera a schvaľuje holokaust a je podozrivý zo spáchania trestného činu... Náš extrémista však vie, čo robí: postupne, centimeter za centimetrom získava to, čo možno nazvať parlamentnou legitimizáciou ľudáckej strany. Vyhliadky sú totiž viac než priaznivé. O politickej izolácii strany v parlamente sa nedochovali nijaké správy, a pramálo je i dôkazov o pripravenosti či ochote štátnych zložiek brániť legálnymi prostriedkami ústavné zriadenie – lebo program strany ĽS NS nepochybne smeruje k zavedeniu totality.

Slovenské orgány činné (skôr pasívne) v trestnom konaní totiž nezasiahli ani v prípade Kotlebovho človeka, dnes už člena Parlamentného výboru pre ľudské práva (!) Milana Mazureka. Ten ešte v čase, keď bol poslancom, napísal na facebooku, že „o Tretej ríši vieme iba lži a rozprávky o šiestich miliónoch a o mydlách zo židov“ a že „o Hitlerovi sa učia samé klamstvá“. Mazurek sa vyhol trestnému stíhaniu, keďže podľa vyšetrovateľa nešlo o vyjadrenie prekračujúce hranice slobody prejavu.Neskôr sa do záležitosti prekvapujúco obul sám policajný prezident, nuž spisový materiál nateraz študuje krajská prokuratúra, ktorá bude informovať generálnu prokuratúru...

A strana? Naskutku nelení. Vo vybraných, podľa nej „rizikových“ vlakoch už založila hliadky ĽS Naše Slovensko, reagujúc tak na „brutálny útok cigánskeho extrémistu na mladé 21-ročné dievča v osobnom vlaku na linke Nové Zámky – Zvolen“. Samozrejme, v rozpore s prepravným poriadkom Železníc Slovenskej republiky, ktoré... ktoré čo? Sa boja? Nepokryte dávajú najavo, že sympatizujú so slovenskými fašistami? Je im to ľahostajné?

Skutočnosť, že Slovensko toho roku predsedá Rade EÚ, akosi neladí s jeho celkovým obrazom. Ponúkanú príležitosť na svoju reprezentatívnu prezentáciu však aj napriek tomu môže naplno využiť. Možno bude stačiť, keď zúročí bohaté skúsenosti, ktoré nadobudlo praktizovaním bodu 2: Ak sa aj vidíme v reálnom svetle, urobíme všetko preto, aby nás takých nevidelo i naše okolie. Byť najhorší (presnejšie, druhý najhorší), a ešte na tom vyrobiť. Tak znie záver tejto pomerne tristnej úvahy.

Marián Hatala

Obsah Listů 3/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Byť najhorší a ešte na tom vyrobiť

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu