Tomáš Horváth

Mea culpa, mea maxima culpa

Vo veľkonočnom chválospeve sa spieva: „ó šťastná vina“. Sotva sme sa spamätali z šoku volebnej noci a médiá už boli plné analýz toho, ako je to možné, že sa do slovenského parlamentu dostali fašisti, pochybné mediálne celebrity či opäť tí istí skorumpovaní politici. Čia je to vina? Kto za to môže? Vinníkov sa našlo neúrekom. Ficovo rozdúchavanie imigrantskej témy, zákaz zverejňovať výsledky prieskumov dva týždne pred voľbami, nenávisťou bujnejúce sociálne siete, mlčiace cirkvi, neschopná opozícia, zanedbané vzdelávanie, nezáujem o regióny, neriešená rómska otázka... zoznam príčin tohto výsledku by mohol byť nekonečný.

Rovnako ako zoznam vinníkov – ak boli tieto voľby niečím výnimočné, tak predovšetkým nevídanou mierou obviňovania sa naprieč celou spoločnosťou, ktorá vzápätí nasledovala a pokračuje dodnes (pričom ťažisko obviňovania sa dnes postupne presúva smerom k novovznikajúcej vláde). Vina sa prehadzuje z jednej strany na druhú ako guľôčka v pinballovej hre. Zovšadiaľ sa ozývajú samé obvinenia, ale nepočuť žiadne slová ospravedlnenia a ľútosti, alebo, ak chcete, pokánia.

Keď som sa v ten pondelok po voľbách postavil pred svojich žiakov, cítil som sa akosi previnilo. Nevedel som, ako im vysvetliť, že túto krajinu budú odteraz spravovať aj ľudia majúci podporu desiatok tisíc občanov, pre ktorých je časť obyvateľstva – vrátane mojich žiakov – príťažou, ktorú neváhajú častovať prívlastkami ako „paraziti“ či ešte niečo horšie. Žiadalo sa mi povedať len jediné: odpusťte. Odpusťte, že sme takí ľahostajní k zlu, v ktorého syčiacich výkrikoch počuť ozvenu nenávisti, ktorú som ja nezažil, ale moji starí rodičia si ju ešte dobre pamätajú.

Som z generácie, ktorá nikdy nezažila celospoločenský násilný konflikt na vlastnej koži a celý svoj doterajší život prežila v slobode, mieri a prosperite. Vďaka tejto nesamozrejmej výsade môžem pozorovať zlo z odstupu, študovať jeho charakteristické črty, lepšie pochopiť jeho pohyb naprieč časom a priestorom. Samozrejme, toto nie je líčenie apokalyptického scenáru, ale v tej sekvencii hadieho pohybu zla, ktorá sa mihla Slovenskom po voľbách, možno pozorovať budúcich bacharov, gestapákov a normalizátorov neslobody; vidieť Slovensko vykastrované, zbavené historického a kultúrneho dedičstva nahradeného mýtmi a poverami; Slovensko bez mešít, no zároveň s prázdnymi kostolmi; európske hodnoty pochované pod náhrobkom s dvojkrížom; plochú, beztvarú, fádnu krajinu, kde je každá úrodná plodina vytrhnutá zo zeme už v zárodku, pretože by mohla narušiť jednotu buriny.

Na to, aby sa táto sekvencia nepremietla do reality, bude potrebné, aby sa naša stále viac rozorvaná a hašteriaca sa spoločnosť dokázala zmieriť sama so sebou. Slová ako „odpusťte“, „mrzí ma to“ či „ľutujem“ v našom verejnom a politickom živote však úplne absentujú. Dosiahneme zmierenie tým, že budeme na seba neustále ukazovať prstom a hádzať vinu na druhých? V žiadnom prípade však zmierenie nedosiahneme ani masochistickým sebabičovaním a slepou, bezmedznou sebakritikou.

Dostojevskij sa domnieval, že každý jednotlivec nesie zodpovednosť nie len za vlastné, ale aj za kolektívne činy. A vedomie spoločnej, zdieľanej zodpovednosti sa rodí práve z priznania spoločného previnenia. Nie je to však previnenie (a následne trest) vyplývajúce zo zločinu jednotlivca, ako tomu bolo u Raskoľnikova – zdieľaná vina, o ktorej Dostojevskij hovorí, je vinou tak všednou či banálnou, že ju nie je možné druhému len tak vytýkať. Priznanie „sme vinní“ preto znamená zároveň povedať „sme zodpovední“ – a to nielen za to, čo sa stalo, ale predovšetkým za to, čo bude. Práve niekde tam sa začína individuálna zodpovednosť. Áno, sme vinní za to, kam sme našu krajinu nasmerovali. Ale nečakajme, že rozhrešenie nám dá niekto iný než my sami – dostaneme ho jedine vlastnou činorodosťou a angažovanosťou. Potom sa naša vina stane „šťastnou vinou“.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 2/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Mea culpa, mea maxima culpa

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu