Katarína Hradská

„Nezávislosť“ ako menšie zlo

Zamyslenie sa nad knihou o slovenskej štátnosti

V bratislavském nakladatelství Veda vyšla obsáhlá kniha Slovenská republika 1939–1945. Požádali jsme Katarínu Hradskou, spolueditorku a spoluautorku této důležité i stále aktuální publikace, aby ji blíže představila.

-red-

Hoci od vzniku Slovenského štátu v marci 1939 uplynulo už sedemdesiatsedem rokov, slovenská spoločnosť je ešte stále polarizovaná v otázke, prečo a za akých okolností tento štátny útvar vlastne vznikol. Ešte stále je dosť takých, čo veria tomu, že (údajne) samostatné Slovensko bolo darom od Boha, ktorý sa už nemohol dívať na to, ako je slovenský národ zbedačný a ujarmený, pretože trpel pod nadvládou najskôr Maďarov a potom Čechov. Akosi neberú a ani nechcú brať do úvahy viacero faktov. Spomedzi nich najmä okolnosti, ktoré predchádzali vzniku Slovenského štátu, ako Hitler za pomoci Jozefa Tisu rýchlo a lacno získal to, po čom túžil a čo potreboval: odrazový mostík smerom na východ, aby naplnil ciele svojej expanzívnej politiky, keďže v ceste mu stálo práve Slovensko.

Dojemná Hitlerova starostlivosť o osud Slovenska a Slovákov, jeho záujem o budúcnosť štátu, ktorý ešte ani neexistoval, bola umocnená túžbou žiť samostatne, bez nárokov Maďarov a odtrhnutí Prahy. Tiso sa mal počas návštevy u Hitlera blitzschnell rozhodnúť, ako bude Slovensko ďalej existovať. Hitlerove sľuby, že Slovensku ponúkne pomoc, ak sa včas a správne rozhodne, zabrali. Tiso celkom iste nebral na ľahkú váhu slová a či skôr vyhrážanie, že ak sa tak nestane, Hitler neberie zodpovednosť za ďalší vývoj a Slovákom nezaručí celistvosť ich krajiny. Vodcu ubezpečil, že v Slovákoch sa nesklame a že slovenský národ mu nikdy neposkytne príčinu, aby oľutoval to, čo preň robí. Ako podmienku si však určil rozhodnutie bratislavského snemu. O budúcnosti mali rozhodnúť poslanci.

Tiso pred nimi hovoril pomaly, sucho, stroho, potichu i pateticky. Bol dobrým rečníkom. Vedel, čím má zapôsobiť, aby si získal pozornosť. Keď však sálou zaznelo jeho hromové: „Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú, a preto riešime a rozriešime otázku tak, ako si to nemecký záujem v Európe vyžaduje,“ mnohí ešte viac spozorneli. Tiso ich vyzval, aby uvažovali a rozhodli o budúcnosti krajiny a národa. Trvalo iba pätnásť minút, kým poslanci v kuloároch snemu vášnivo diskutovali. Niektorí boli očividne zmätení, ďalší zvažovali najlepšie riešenie, až sa napokon rozhodli pre „menšie zlo“: Radšej sa odtrhnúť od Prahy, ako patriť Maďarom. Vstali zo stoličiek, čím vyjadrili svoj súhlas so vznikom nového štátneho útvaru. Bolo rozhodnuté. Slovenská krajina sa razom premenila na samostatný a nezávislý Slovenský štát. V sále zaznela hymnická pieseň Hej, Slováci! Mnohí z poslancov mali pri tom v očiach slzy. Ťažko povedať, či to boli slzy dojatia alebo smútku z konca jednej éry, s ktorou boli dlhé roky spojení, alebo dokonca zo strachu pred budúcnosťou. Kto by však v tej chvíli tušil, že Slovensko sa stane súčasťou mocenskej sféry nacistického Nemecka a nástrojom jeho agresívnej politiky?

Čitateľ Listov mi akiste prepáči obšírnejší vstup k zamysleniu sa nad knihou. Treba pripomenúť, že to nie je zďaleka jediná publikácia, ktorá sa zaoberá novšími dejinami Slovenska. Za posledné dve desaťročia slovenskí (aj exiloví) historici vyprodukovali viacero kníh či štúdií o Slovenskej republike 1939–1945, čo je vcelku pochopiteľné. Slovenská historiografia totiž nevenuje žiadnemu obdobiu národných dejín toľkú pozornosť. Celkom iste preto, lebo ide o úsek dejín, ktorý slovenskú spoločnosť viac rozdeľuje, ako spája.

Práve preto, že za niekoľko rokov vyšlo viacero kníh na túto tému, sa natíska otázka, čo je na tejto publikácii výnimočné, resp. prečo ešte treba o uvedených šiestich rokoch existencie Slovenska hovoriť a písať. Jedna z odpovedí tkvie v tom, že kniha je určená aj mladým ľuďom, študentom stredných a vysokých škôl. Ponúka im totiž pohľad na realitu, v akej sa ocitla vtedajšia slovenská spoločnosť vrátane okolností súvisiacich so vznikom nového štátu. Hľadanie odpovedí na otázku, akú úlohu mal pri jeho vzniku Vodca Veľkonemeckej ríše Adolf Hitler, alebo či išlo o výsledok úsilia a bojov za slovenskú samostatnosť a štátnosť, poznačuje celý proces interpretácie politického vývoja v rokoch 1939–1945 a ešte viac hodnotenia týchto udalostí po skončení druhej svetovej vojny. V ideologicko-politickom pôsobení sa širokej verejnosti nemohla ponúknuť predstava, že štát vznikol z vôle A. Hitlera v rámci koncepcií jeho agresívnej politiky, ale musela sa forsírovať téza, že bol vyjadrením túžby slovenského národa po vlastnej štátnosti. Akosi bez povšimnutia zostávajú okolnosti a príčiny vzniku tohto štátneho útvaru, ktorý mohol existovať len popri Tretej ríši.

Poznanie reality a kontextu, v akom sa prezentuje, je oveľa dôležitejšie, než si ešte stále mnohí myslia. Bez znalosti dokumentov, historických súvislostí a ich správnej interpretácie nemožno analyzovať a ani kriticky reflektovať žiadnu etapu dejín vtedajšieho Slovenska. Nejde pritom len o deportácie slovenských židov do koncentračných táborov, teda o najväčší zločin, akého sa dopustili vysokí predstavitelia štátu na čele s prezidentom a ktorý treba rázne odsúdiť. Ide o samotný politický režim, o jeho podstatu, o koncepciu politického programu štátostrany (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany), jeho predstaviteľov, ktorí sa spojenectvom s hitlerovským Nemeckom morálne aj politicky kompromitovali.

Kniha poskytuje poznatky o celom komplikovanom období našich národných dejín. Konfrontácia s udalosťami prebiehajúcimi nielen v stredoeurópskom priestore má byť snahou zaradiť slovenské dejiny do širších európskych súvislostí. V tomto kontexte možno pochopiť aj spoluúčasť slovenskej armády na vojenských akciách nacistického Nemecka proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, priebeh holokaustu, no aj okupáciu Slovenska nacistami na jeseň 1944 a Slovenské národné povstanie, teda boje v záverečnej fáze druhej svetovej vojny. Rovnako treba v tomto kontexte chápať aj vstup Slovenska na medzinárodnú scénu, vzťahy s Nemeckom, Vatikánom či so západoeurópskymi veľmocami, ako aj vzťah občanov k štátu, pričom postoje a reakcie jednotlivých sociálnych, vzdelanostných, národnostných či náboženských vrstiev neovplyvňovala len vnútorná a zahraničná politika štátu, ale vari ešte viac každodenná životná prax, nádeje, ilúzie a sklamania, bežné starosti a radosti, s ktorými sa občania stretávali. Ešte i v súčasnosti počuť hlasy, že „za slovákštátu bolo predsa dobre, mali sme blahobyt, a pritom bola vojna!“ (Pamätáte sa? Hovorila o tom aj hlava katolíckej cirkvi Mons. Ján Sokol v rozhovore pre TA3 4. júla 2012.) Aká bola teda realita? Kto mohol v tom čase s čistým svedomím povedať, že mu nič nechýbalo? Vari tých stotisíc židov, ktorých sa štát zbavil, pretože mu boli na príťaž?

Bolo by to zjednodušené videnie reality, keby kniha poukazovala iba na negatíva, ktoré sprevádzali existenciu tohto štátneho útvaru. Preto je predmetom diskurzu aj slovenské hospodárstvo, ktoré síce zaznamenalo pokus o rezistenciu voči hospodárskemu nátlaku Nemecka, no nástroje ekonomickej exploatácie boli prisilné. Nevnímajme ako paradox, že vojnová konjunktúra pozitívne ovplyvňovala rozvoj slovenského hospodárskeho života, budovanie vojenského priemyslu a tým pádom aj likvidovanie nezamestnanosti. Slovensko bolo totiž začlenené do veľkopriestorovej ekonomiky Nemecka. Základný kameň ďalšieho vývoja hospodárstva na Slovensku až do roku 1944 položili slovensko-nemecké dohody o hospodárskej spolupráci... V skutočnosti to bola hospodárska závislosť od Nemecka, ktorá však pre slovenský priemysel otvorila priestor nemeckej ekonomiky, a ten sa s úspechmi nemeckej armády ďalej rozširoval. K otvorenej hospodárskej exploatácii došlo po obsadení Slovenska nemeckými vojskami, vládna moc a jej hospodárske orgány... museli poskytnúť nemeckým jednotkám všetko materiálne zabezpečenie... a Nemecko vzápätí pristúpilo k priamej kontrole slovenského hospodárstva.

Skryté i otvorené kritické výhrady voči vývoju Slovenska sa najviac prejavili v období, keď sa ľudácky režim dostal do vnútornej krízy. K slovu sa dostala silnejúca protiľudácka propaganda, formovať sa začali aj občiansko-demokratické odbojové skupiny. Oplatí sa poznať ich zoznam, ale predovšetkým obsah činnosti, ktorú charakterizuje vzdor voči nemeckej moci a agresivite ľudáckych prisluhovačov.

Syntéza o dejinách Slovenskej republiky v rokoch 1939–1945, kolektívne dielo slovenských historikov, evidentne volá po diskusii. Niet pochýb, že sa tak aj stane. Od začiatku až do konca ju totiž sprevádza neskrývaná potreba osloviť čo najširšie publikum. Najviac však ide o mladého čitateľa. Keďže sa v téme nedostatočne orientuje, je (ešte) relatívne tvárny, dá sa ovplyvniť, najmä keď na súčasnom Slovensku hľadá priestor na únik z vlastnej frustrácie, zo sklamania z politických špičiek, ktoré mu neponúkli žiadnu rozumnú alternatívu na sebarealizáciu. Východisko vidí vo voľbe zmeny, ktorá sa však nápadne podobá na hnedú totalitu spred vyše 70 rokov. Práve preto by sa mala kniha dostať do rúk tých, ktorí v posledných voľbách zvolili do parlamentu pravicových extrémistov. Tí, ako je známe, presadzujú fašistické a extrémistické názory, ktoré nemajú s demokratickými hodnotami nič spoločné. Trocha neskromne sa ešte žiada vysloviť nádej, že publikácia o dejinách Slovenska z obdobia druhej svetovej vojny sa stane aj pomôckou pri vyučovaní dejepisu na rôznych typoch škôl. Na to však treba aj dostatok politickej vôle, nielen chuť robiť syntézy o našej minulosti.

Katarína Hradská, Ivan Kamenec a kol.: Slovenská republika 1939 –1945. Slovensko v 20. storočí, 4. zv., VEDA, Bratislava 2015, 480 s.

Katarína Hradská (1956) je historička.

Obsah Listů 2/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Katarína Hradská

„Nezávislosť“ ako menšie zlo

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu