Juraj Buzalka

Nádej zvaná Róbert Fico?

Kým sa pustím do širších reflexií, pripomeniem výsledky „malej revolúcie“, ktorú na Slovensko priniesli voľby 5. marca 2016. Väčšina komentárov sa zhoduje, že v nich výrazne posilnili antisystémové projekty, dokonca bol parlamentne legitimizovaný neofašizmus. Vznik koalície víťazného a o tretinu scvrknutého mocenského projektu Róberta Fica (na 28,3 percenta), údajne reformovanej nacionalistickej strany právnika Andreja Danka (8,6 percent) a dvoch príveskov, občiansky profilovaného Mostu-Híd politického barda Bélu Bugára a zostatku po delení ambiciózneho a predčasne zabrzdeného projektu Rada Procházku, je potvrdením takejto malej politickej revolúcie. Nová koalícia znamená preklenutie rozdielov medzi doteraz nezmieriteľnými tábormi („slušnejší proti Ficovi“), ba hádam aj parlamentnú stabilitu. Na druhej strane však tento zmier zostáva krehký, a to najmä pre absenciu hodnotového tmelu. Ako sa snažím pripomenúť v tejto úvahe, sila tohto tmelu závisí od najdôležitejšej strany súčasného Slovenska, pragmaticko-mocenského projektu Róberta Fica, ktorý – ako nedávno rozčarovane poznamenal jeho bývalý dlhoročný mentor Hannes Swoboda – nie je v ostatných mesiacoch „ani sociálny, ani demokrat“.

Dôvodov krehkosti nového statu quo je však viac. Medzi nimi tróni prepad programovej politiky. Vypadnutie Kresťanskodemokratického hnutia z parlamentu po vyše štvrťstoročí, malý zisk jedinej občiansky profilovanej strany (6,5 percent pre Most-Híd Bélu Bugára, hoci sa čakal dvojciferný výsledok) a prepad nádejného stredopravého projektu Radoslava Procházku, ktorému prieskumy odhadovali zisk okolo 15 %, výsledná cifra sa však zastavila na 5,6 percenta, svedčia o prehlbujúcej sa kríze programových strán.

Dôvodom krehkosti je aj zatiaľ otázna alternatíva. Vodcom opozície sa stala strana ekonomicky liberálna, politicky však skôr populistická Sloboda a solidarita kontroverzného europoslanca Richarda Sulíka (so ziskom 12,1 percenta). Ten namiesto výzvy na konsolidáciu pravého stredu v pozícii lídra ohlásil pokračovanie antibruselskej exhibície v Europarlamente aj antiimigračnej rétoriky v nemeckojazyčných televíziách, do ktorých ho volajú za „eurospektika“, pretože vďaka skúsenostiam emigranta v Nemecku počas komunizmu hovorí plynule po nemecky. Zostatok novej opozície je už z hľadiska teórie demokracie len väčší a najväčší smútok.

Výťah Igora Matoviča s názvom Obyčajní ľudia (11 percent) síce vyviezol zaujímavé a vážené mená do kresiel poslancov, napríklad viacerých protikorupčných aktivistov, avšak antisystémovosť a latentná anarchia Matovičovho projektu bez jednotnej ideológie ako aj jeho nespoľahlivá osobnosť nedávajú veľké nádeje. Strana Sme rodina (6,6 percenta) Borisa Kolára, majiteľa komerčného rádia, lyžiarskych stredísk a „inseminátora slovenských zlatokopiek“ – deväť detí má s ôsmymi ženami – je neznáma partia, ktorá vznikla pred voľbami. Pre menoslove členov možno pochybovať o spoľahlivosti jej zástoja v podpore stredopravej vlády, ktorú sa bez účasti Ficovej strany hotoval narýchlo zhobľovať Richard Sulík. Vznik takejto vlády prekazila nechuť nacionalistov, ktorí asi kvôli „dobrým“ skúsenostiam z časov Jána Slotu a Vladimíra Mečiara (vláda Fico 1.0) zatúžili po delení korýtok primárne s Ficom.

Vzhľadom na úspech mladého neofašistického predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (8 percent) neexistovala matematika, ktorá by dokázala vypočítať parlamentnú väčšinu okrem tej, ktorá vznikla. Keďže úradnícka vláda a predčasné voľby by boli popretím princípu volieb, „koalícia politického realizmu“ pod taktovkou trojnásobného premiéra Róberta Fica veľmi pravdepodobne vydrží štyri roky. Ten je aj jediný, ktorý túto vzniknutú povolebnú depresiu môže zmeniť na aspoň trochu úspešný príbeh, v čo však zatiaľ neveria ani najväčší optimisti.

Kamaráti, na stráž!

Na stránkach tohto časopisu som na jeseň 2013 glosoval úspech vodcu neofašistov Mariána Kotlebu vo voľbách o kreslo predsedu Banskobystrického kraja. V druhom kole priamych volieb porazil aktuálny župan slušného a nevýrazného kandidáta Ficovej strany. Okrem iného som vtedy spochybnil ospravedlňovanie voličov za voľbu fašistu zo strany niektorých ľavicových publicistov. Niežeby chudoba, neexistujúci relevantný program establišmentu či korupcia, ktorá za Fica 2.0 dosiahla nevídanú sofistikáciu, nehrali významnú rolu v protestnej voľbe. Publicisti však pri dôraze na externé tlaky politiky a ekonomiky zabúdali na zodpovednosť voličov ako aktérov politického procesu. Ako sa snažím argumentovať na rôznych miestach, tento „antisystémový vzdor“ je viac kultúrne ako sociálne podmienený.

Voliči Kotlebu totiž nevnímajú nebezpečnosť eklektickej fašistickej ideológie a vo väčšine profilujúcich tém – napríklad voči menšinám či vo vzťahu ku konšpiráciám a korupcii politickej triedy – sa úplne stotožňujú s jeho prostými heslami. V postkomunistickej Európe je radikalizácia tejto populistickej subkultúry desivá najmä preto, lebo k nej neexistuje adekvátna ľavicová či progresívna reakcia, aké poznáme napríklad z južnej či západnej Európy v podobe hnutí za väčšiu rovnosť a demokraciu. Ešte aj extrémna pravica takej Marine Le Pen je v konečnom dôsledku bližšia republikánskemu šovinizmu ako novému východoeurópskemu fašizmu. Potvrdenie „kultúrnej“ paradigmy samozrejme vyžaduje ešte veľa analytickej práce, určite však vyzerá produktívne pri predbežnom pohľade na socioekonomické charakteristiky neofašistických voličov.

Kotleba napríklad bodoval aj tam, kde je podiel rómskej populácie nízky. Podporovateľmi neofašizmu zďaleka nie sú najchudobnejší dedinčania. Okrem manuálne pracujúcich a študentov ho volili aj strednostavovskí voliči – učitelia, technici či záchranári –, minimum voličov tvorili „obete systému“, ak teda nechceme vyhlásiť za obete takmer všetkých. Poznám fanúšikov rétoriky neofašistov ako napríklad kuchára, ktorý pracuje v Gibraltare, vodiča autobusu a jeho mladého syna, ktorý chce byť požiarnikom, majiteľku holičstva, živnostníčku v nechtovom štúdiu, rozvedeného potomka gazdovskej rodiny z vily, ktorú postavil otec agronóm počas socializmu, ale aj vidieckeho zverolekára.

Hádam sedem ľudí na kandidátke Kotlebovej strany udávalo povolanie učiteľ alebo pedagóg, jeden dokonca učiteľstvo katolíckeho náboženstva, našiel sa aj pracovník múzea či docent práva. Osobne poznám vyštudovaného učiteľa, dnes policajta, ktorý sa podporou Kotlebu v krčme chváli bez začervenania. Stretol som inžiniera elektrotechniky, majiteľa koní a ušľachtilých psov, otca študujúcej právničky a bývalého manažéra významnej telekomunikačnej firmy, ktorý šíria tie najsprostejšie rasistické bludy voči Rómom a imigrantom, aké Putinova propaganda stihla preložiť na české a slovenské konšpiračné weby. Sú veľmi podobné tým zo stránok neofašistickej strany!

Kotlebu hojne podporili bývalí nevoliči, vrátane najväčšej skupiny prvovoličov spomedzi všetkých strán (36 tisíc). Až 60 percent jeho voličov má menej ako štyridsať rokov. Jednu pätinu z celkového počtu 209 tisíc hlasov predstavujú sklamaní voliči Róberta Ficu. Omnoho menej sú to bývalí voliči nacionalistov, Richarda Sulíka a Igora Matoviča, hoci aj takých je na politikov hlásiacich sa k demokracii dosť. Ako ukazujú predbežné výskumy, takmer žiadni voliči programových strán – napríklad Mostu-Híd či KDH – k neofašistom neprešli. Tradiční katolícki voliči namiesto toho hľadali alternatívu u Procházku či Matoviča, maďarskí zas otočili smerom k vlastnej etnickej strane, ktorá podobne ako kresťanskí demokrati tesne prepadla.

Vyzerá to, že nadštandardne sa Kotleba páči ľuďom z menších miest a dedín, ale nie najhoršie čísla dosiahol aj v Bratislave. Heslá, že „aj keď je to fašista, aspoň niečo robí!“ či „odvahou proti systému!“ a hlinkovským „Za Boha, za národ!“, ktoré si niektorí fanúšikovia na ňom pochvaľovali, okrem mladších voličov a sklamaných voličov SMER-SD teda nepriťahujú špecifické voličské skupiny. Výrazný nadpriemer získal Kotleba najmä v okrese Krupina na juhu Banskobystrického kraja, kde zaklincoval takmer dvojnásobok celoslovenského priemeru. Suverénne najvyššie zisky dosiahol na lazoch v okolí tohto stredovekého mestečka, kde napríklad cudzinca, proti ktorým sa okrem Rómov kotlebovci najviac vyhraňovali, nevideli od prechodu frontu. Krupina je pritom len hodinu jazdy od Banskej Bystrice a sto kilometrov od Nitry, kde nie je núdza o lepšie zamestnanie (práve tam budujú automobilku Jaguar) a dá sa tam dostať za hodinu diaľnicou a pol hodinu dvojprúdovkou. Kozmopolitná Budapešť, z ktorej vychádza významná medzinárodná cesta E77 do Gdaňska križujúca Krupinu, je od južného cípu okresu vzdialená len hodinu a pol.

V ozaj izolovaných okresoch ako Poltár a Brezno síce Kotleba tiež získal výraznejší národný nadpriemer, avšak v južanskom Lučenci či Veľkom Krtíši len mierny. Detva, kde vyrábali špeciál pre vojenskú mašinériu Varšavskej zmluvy a kde kedysi dominoval Vladimír Mečiar a dnes kraľuje Róbert Fico, či v kopcoch izolovaná Banská Štiavnica, volili Kotlebu len priemerne. Väčší úspech mal v Žiari nad Hronom, Žarnovici, Zlatých Moravciach v srdci Slovenska či ostravským baniam blízkej Čadci. Aj v nich však naďalej dominoval SMER-SD. Podobne aj východné okresy ako Spišská Nová Ves či Košice-vidiek ukázali len mierne nadpriemerný výsledok, podobne ako Stará Ľubovňa, Kežmarok, Gelnica, Poprad, ale aj Topoľčany, Bánovce nad Bebravou či Partizánske, medzivojnové bašty Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a nadpriemerne katolícke okresy.

Ako ukázal Denník N, až 20 percent voličov ráčkujúceho župana má vysokú školu, skoro 55 percent maturitu a vyše 13 percent sú živnostníci. Znamená to, že kľúčovými voličmi Kotlebu nie je žiadna luza či obete „pravicových reforiem“, ako by chceli viacerí kritici kapitalizmu tvrdiť, ale frustrovaná stredná vrstva. V skratke, voliči neofašizmus nevolili z nejakého zúfalstva, ale z vedomého vzdoru v duchu hesla „počkajte, veď ja vám ukážem!“. Protest mieril na celú politickú triedu, avšak najviac frustrácie nabalil po ôsmych rokoch v čele vlády na seba Róbert Fico, a to najmä preto, lebo jeho „sociálna kozmetika“ začala po ôsmych rokoch pri kormidle opadávať. Zostatok skazy dokonal dlhodobý úpadok školstva a žiadne zlepšenie neutešeného stavu nemocníc a zdravotníctva.

V tomto smere možno už len súhlasiť, že za úspechom neofašistov je „odmakaná“ kampaň, vrátane veľkej sily neofašistov na sociálnych sieťach (Kotlebova strana má druhý najvyšší počet fanúšikov Facebooku spomedzi všetkých partají), ktorá dokázala zakonšpirovať „oficiálne“ médiá, považované fašistami za skorumpované a propagandistické. Volanie po revitalizácii vidieka, roľníctva a ekológie, ku ktorým sa SMER-SD za osem rokov poriadne nedostal, či pomoc pri povodniach alebo dôchodcom pri dome, ktorú Kotlebovi vyholení dobrovoľníci roky vykonávali, či symbolická moc samotného úradu predsedu kraja, ktorá dáva vodcovi legitimitu a publicitu, zjemnili dovtedy nevábny obraz strany u fašizujúceho občana.

Od šaškovania v uniformách s fakľami na námestiach a politickej nekrofílie za Jozefom Tisom spred desiatich rokov sa totiž neofašisti plynulo prezliekli do hnedých sák, začali tvrdiť iba antizápadnú, antirómsku, protiutečeneckú či inak šovinistickú agendu a v posledných fázach pred voľbami tento ideologický arzenál doplnili o boj za nenarodené deti či križiacku obranu Európy pred „moslimskými hordami“, ktorú legitimizovali aj za podpory niektorých kňazov a rehoľníkov. Tento ťah na nenávisť, ktorá bola dovtedy hlavnou špinavou zbraňou Róberta Fica, ktorému len prihavkávali predstavitelia opozície, s málo výraznou výnimkou Bugára, skrátka dokáže efektívnejšie použiť autentický neofašista! Fico so svojou konvenčnou islamofóbiou, smiešnymi žalobami na Úniu a cvičným stavaním plotov na hranici s Rakúskom tak popri uškŕňajúcom sa ráčkujúcom fúzikovi z Bystrice vyzeral – podobne ako viackrát predtým, keď sa účelovo uchýlil k hystérii – ako sopliak brániaci pieskovisko.

Naša nádej Ficoland

Významný filozof, ktorý sa hlási k slovenskej ľavici, František Novosád v rozhovore pre konzervatívny portál Postoj pár týždňov pred voľbami povedal, že jadrom úspechu Smeru bol sľub konca zmien a návratu k pokoju po dvoch vládach Mikuláša Dzurindu. Ako hovorí Novosád, „v rustikálnej podobe má aj Smer takúto vlastnosť mainstreamového európskeho ľavičiarstva. Pracujeme s tým, čo máme k dispozícii, a nerobíme si žiadne ilúzie, že veľa spravíme“. V tom istom rozhovore pomenováva, že „Smer je pragmaticky orientovaná strana, čo je však aj ľavicovou skúsenosťou – dostali sme po nose, musíme byť realistickejší a zabudnúť na veľké projekty premeny sveta“. Tieto charakteristiky sociálnej demokracie karpatského typu vysvetľujú „údržbársku“ politiku SMER-SD bez vízie a sociálnodemokratických hodnôt.

Nejde ani o to, že by Fico nezvládol technológiu realizácie moci – v tom určite vysoko prekonáva pánov z opozície –, ide o to, že okrem toho neponúka žiadny progresívny program. O stranách slovenskej pravice si môžeme myslieť čokoľvek, ale aj tie aspoň artikulovali a predstavili víziu právneho štátu či reálneho boja proti korupcii v duchu vylepšovania liberálnych reforiem. Výrazné zníženie cien diaľnic, povinnosť zverejňovania zmlúv na internete či aspoň pokus o systémové riešenia vidieka a Rómov sú v porovnaní s Ficovým osemročným rečnením reálnymi výsledkami dvojročného kabinetu Ivety Radičovej. Žiadna dlhodobá vízia a absentujúce reálne sociálne reformy Ficovej strany, ktorá ešte aj rozumné podriadenie sa Bruselu, ktoré kvitovali odborné kruhy ako zábezpeku pred domácim populizmom, symbolicky poprela antiúnijnou rétorikou v predvolebnom období, zostali hlavným znakom tohto mocenského projektu. Ako irónia volieb vyznieva fakt, že SMER nepovažoval za potrebné predstaviť voličom žiadny program, len stručné a prázdne heslá. Ako irónia dejín potom vyznieva rozhodenie žetónov po voľbách. Z nich vyplýva, že jedine scvrknutý Róbert Fico je politik, ktorý má moc niečo s krajinou naozaj urobiť.

Kvôli mocenskému pragmatizmu, ktorý charakterizuje SMER-SD spomedzi slovenských strán asi najviac, platí, že ak niečo dokáže priniesť zmenu, tak je to reálny spoločenský tlak. Pud sebazáchovy má Fico podľa všetkého tiež vyvinutý nadštandardne. Hádam po troch prehrách – v krajských, prezidentských i tých aktuálnych parlamentných voľbách, v ktorých s neofašizmom zatiaľ prehráva primárne on – mu ako tretíkrát slúžiaci premiér začne pozornejšie načúvať. Od najdôležitejšej politickej sily krajiny v ostatnom desaťročí pravdaže musíme chcieť viac ako výhovorky na tlak okolností či koaličných partnerov, ktorá zatiaľ aj tak zostáva otázna. Nezamýšľaný produkt volebného šoku napríklad je, že sa o hrozbe fašizácie spoločnosti začalo otvorene hovoriť. Dokonca aj cirkev, vo všeobecnosti rezervovaná v kritike najmä s ohľadom na ambivalentný postoj k vojnovej Slovenskej republike, pravdepodobne mení taktiku. V prvom rade to teda umožňuje začať so systematickou zmenou politického jazyka. Nikto nečaká, že sa premiér stane zo dňa na deň slniečkárom. Úplne postačí, keď prestane spochybňovať Úniu, ľudskoprávne koncepty, bude rešpektovať ombudsmanku a prestane štvať proti utečencom a Rómom.

Nasledovať musia riešenia. Za najväčšie zlyhanie nielen sociálnodemokratickej, ale celej progresívnej politiky na Slovensku po roku 1989 možno považovať ignorovanie sociálneho vylúčenia ako najväčšieho rozvojového problému krajiny. To zahŕňa problematiku školstva, regionálneho rozvoja, zdravotníctva, sociálnych vecí i menšín. Ak by SMER-SD napríklad začal seriózne kultivovať profesionálne pripravené alternatívy k neoklasickému ekonomickému diskurzu, ktorý dominuje dokonca aj pri inkluzívnych politikách (integrovať je podľa tejto ideológie hlavne ekonomicky efektívne, ľudsky, politicky či sociálne až potom – marxisti a neoliberáli krochkajú pri primáte ekonomickej základne blahom), budeme si môcť gratulovať. Zatiaľ sa môžeme chlácholiť, že nová slovenská vláda v porovnaní s višegrádskymi susedmi, najmä Maďarskom a Poľskom, vyzerá relatívne príčetne. Ak však pokročíme aj o štyri roky o toľko, o koľko krajinu posunuli sociálni demokrati karpatského typu v rokoch 2012 až 2016 práve hnedým, nie iným smerom, imidž nám bude nanič. V tomto duchu, žiaľ či našťastie, nádej zvaná Fico umiera ozaj posledná.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 2/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Juraj Buzalka

Nádej zvaná Róbert Fico?

Kamaráti, na stráž!

Naša nádej Ficoland

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu