Keď sa po parlamentných voľbách dostalo do najvyššieho zákonodarného zboru štrnásť poslancov hlásiacich sa k fašistickému obdobiu slovenskej štátnosti a k jej predstaviteľom, pre mnohých Slovákov to bol šok, pre ďalších nepríjemné prekvapenie. Krátko nato nasledovali analýzy úspechu extrémnej pravice, v Bratislave pokojne protestovalo niekoľko tisícok antifašisticky zmýšľajúcich občanov, pribudlo zopár reakcií od zdruení a spolkov.
Len čo napätie trochu povolilo a (moja) časť voličského elektorátu, fackovaná hanbou, pocitom márnosti a bezmocného hnevu, sa opäť zmohla na slovo, v ktorejsi z verejných diskusií zaznela otázka, či vodca Ľudovej strany – Naše Slovensko Marian Kotleba je alebo nie je nacista.
Ak by sme aj ponechali bokom odpoveď na túto otázku, zjavne poloenú niekým, kto zvykne zaprieť aj nos medzi očami, je tu viacero ványch znamení, naznačujúcich, prečo extrémna pravica s takou ľahkosťou prekonala päťpercentné kvórum.
Áno, Konferencia biskupov Slovenska a Ústredného zväzu idovských obcí vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom je reč o roztrpčení nad problémami, ktoré však nesmie vydládiť cestu radikálnym riešeniam, o nádeji v obrátenie tých, čo si sadajú do parlamentných lavíc a jedným dychom hovoria o Bohu a národe, no zároveň neváhajú útočiť na ľudí len z dôvodu inej farby pokoky či odlišného náboenského presvedčenia, ba vraví sa v ňom aj o odsúdeniahodných zločinoch a krivdách voči idom na Slovensku v rokoch 1939 a 1945. Ibae vyhlásenie sa u tradične nezmieňuje o konkrétnych protagonistoch farskej republiky, zodpovedných za deportácie, a prišlo a viac ako týdeň po voľbách, šíriac sa len prostredníctvom internetu. Ba predbehla ho reakcia tridsiatky signatárov, zväčša evanjelických teológov, kaplánov, filozofov, etnológov a publicistov, ktorí cirkvám pripomenuli ich alibistické mlčanie a fatálnu nečinnosť.
Slovenské školstvo, naposledy reformované v roku 1993 a dlhodobo ivoriace (ako zdravotníctvo či kultúra) za predstieraného záujmu zo strany práve aktuálnych politických reprezentácií, sa doteraz pramálo otvorilo jedinečnej monosti sprostredkúvať hodnoty slobody a demokracie, viac prispievať k vedomiu o základných ľudských právach a základoch demokratického právneho štátu. Skrátka, vyučovať občiansku gramotnosť, podporovať a rozvíjať kritické myslenie. Pravda, takéto náročné domáce úlohy iaci či študenti nenapíšu, ak im v školských taškách šarapatia Dejiny Slovenska a Slovákov od historika Milana Ďuricu, skresľujúceho historické fakty v prospech klérofašistického štátu a prezidenta Tisa. Ďuricov pohľad na túto časť slovenských dejín, fédrovaný Ministerstvom školstva SR, ktoré na celoplošnú distribúciu publikácie neváhalo pouiť prostriedky z fondu EÚ, naskrze konvenuje predstavám mnohých Slovákov, pre ktorých je vojnový slovenský štát, poehnaný mlčiacimi biskupmi, synonymom domáceho katolicizmu. Takáto interpretácia dejín, takéto krivenie kresťanských katolíckych hodnôt sa potom ťako napráva exkurziami so školopovinnou mládeou do Osvienčimu či Mauthausenu. Varovné a odstrašujúce príklady treba vidieť najprv doma. Lene Múzeum holokaustu v Seredi otvorili a v januári 2016, sedemdesiatjeden rokov po skončení druhej svetovej vojny...
Za obdobím Slovenského štátu sa u nás rysuje hrubá čiara tak ako za červenou totalitou. Dnes je súčtom týchto hrubých čiar aj skutočnosť, e ĽS NS zaznamenala vysoké zisky i v miestach, kde na konci vojny masovo vradili nemeckí nacisti – v Ostrom Grúni a Kľaku.
Premiér Fico urobil pre nástup slovenskej ultrapravice rozhodne viac, ne si je ochotný pripustiť. Nielen tvrdou protiimigračnou politikou a sústavným vyvolávaním strašidla terorizmu. Ak sa vrátime do roku 2001, nájdeme výroky, ktoré by sa mohli stať ideologickou, hoci pomerne sofistikovanou rezervou ĽS NS: Rodinné prídavky obmedziť v budúcnosti na tri deti, aby robenie detí nebolo spôsobom obivy rómskych rodín. Okrem toho Fico sľuboval, e urobí všetko pre to, aby nevybuchla časovaná bomba rastu rómskej populácie. Na porovnanie: Vodca K hovorí o cigánskych extrémistoch, chce spraviť poriadok s parazitmi, obnoviť hranice a vyhostiť imigrantov.
Neslobodno zabúdať ani na kauzy späté s neobmedzenou vládou sociálnych demokratov, a u vôbec nie na spis s názvom Gorila. Celkovej atmosfére v krajine škodila i pamätná premiérova nevôľa deliť sa čo i len o omrvinky moci, diskutovať na inej úrovni ne so servilným moderátorom, čie viac-menej monologicky, a negatívne vymedzovanie sa voči kritickejšej časti médií. Opomenúť by sme nemali ani Ficov jalový príspevok k budovaniu dôvery v systém zastupiteľskej demokracie, v oporné inštitúcie demokraticky spravovaného štátu, v políciu, prokuratúry a súdy.
Veď podľa súčasného zákona o priestupkoch policajti hajlovanie spravidla neposúdia ako trestný, teda spoločensky nebezpečný čin, ale ako priestupok. Skutkovú podstatu trestného činu v takomto prípade nevedia, presnejšie, nie sú schopní dokázať, ibae by sa hajlujúci sám priznal k úmyslu verejne prejaviť sympatie k hnutiam smerujúcim k potlačeniu práv a slobôd. Holá hlava namiesto toho povie, e chcela ukázať, ako vysoko skáče jeho bojovné plemeno psa. A pozdraviť chcela Nastraš!, ibae vinou zlomyseľnej prešmyčky z toho vzniklo Na strá! Rehlí sa z policajta, legislatívy a z prokuratúry, ktorá na základe znaleckého posudku zrušila obvinenie vznesené proti vodcovi K za zdravenie Na strá! Uznala toti jeho obhajobu, e ide o starý pozdrav, aký pouívala slovenská katolícka jednota Orol. Fakt, e vodca K takto oslovoval svojich stúpencov na verejnom zhromadení, a nie v prítmí svojej šopy, plnej emblémov nemeckého nacizmu a slovenského fašizmu, šiel bokom. K slovu sa nedostali nijaké úvahy o kontexte, význame či súvislostiach.
Je koniec šope a ilegalite. Vodca K najprv dobyl Banskú Bystricu a stal sa upanom kraja, najnovšie vtrhol do Bratislavy a stal sa poslancom parlamentu. S čoraz väčšou a sebavedomejšou tlupou mašíruje ďalej, smer Slowakei über alles, kujúc plány na zriadenie domobrany za milióny eur, ktoré jeho strana dostala za 209 000 voličských hlasov.
Otázka z úvodu, či je alebo nie je nacista, sa nástojčivo vracia. Odpoveď na ňu je slovenská, našská, holubičia: Pred rokovaním o rozdelení funkcií v tvoriacom sa parlamente vyhlásil líder pravice a predseda strany Sloboda a solidarita Richard Sulík, e o spolupráci s kotlebovcami treba diskutovať, lebo ide o riadne zvolenú stranu, nevidím dôvod ho teraz všade vymedzovať. Ono všade pritom znamená nikde, a to v súlade so všeobecne záväznými pravidlami domáceho mravného relativizmu a s absenciou principiálnych postojov v politike. A tak kotlebovci dostali v parlamentných výboroch zopár funkcií podpredsedov. Gesto prezidenta republiky Andreja Kisku, ktorý vodcu K nepozval na rozhovor o zostavovaní novej vláde, nie je u nás hodné nasledovania. Ani gesto bratislavského upana Pavla Frešša, ktorý neprotokolárne nepodal ruku vodcovi K, keď sa ten stal upanom Banskobystrického samosprávneho kraja. Zdôvodnenie spolupráce s človekom tvrdiacim, e partizáni boli banditi a holokaust len takzvaný holokaust, v tom čase našiel (a podistým ho nájde aj teraz) napríklad Milan Kňako, vtedajší kandidát na prezidenta republiky: Budem ho posudzovať na základe skutkov a toho, ako sa bude správať vo funkcii upana.
Nu, vodca K sa správal, správa a bude sa správať ako vodca K: Niektorým školám a sociálnym domovom zamedzil prístup k eurofondom, zastrašoval vedenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, neschválil granty pre Divadlo Štúdio tanca a Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici (ktoré školám ponúkalo divadelné predstavenie List čiernemu synovi, spojené s diskusiou o extrémizme). Nedávno ako cenzor všetkých cenzorov vydal pokyn na prerušenie divadelného predstavenia Kováči od Srba Miloša Nikoliča v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku v Brezne...
Z onoho maľovania hrubých čiar za našou fašistickou a komunistickou minulosťou, z ich súčtu sa vyvinula letka bumerangov. Lieta si kríom kráom po Slovensku a zďaleka netriafa len maliarov, pretieračov a lakovačov naruovo. Kto u len môe mať napísané na čele, e mu tam nepristane bumerang, keď sa zrodil jeden vodca (K), ktorý má jednu stranu a chce mať v jednom štáte jeden národ a jedno náboenstvo?!
Počuť názor, e politický extrém je predsa na vzostupe v celej Európe, nielen u nás. Istee, rozdiel, a diametrálny, je však v tom, ako nebezpečenstvu pre právny štát a demokraciu vzdorujú volení zástupcovia ľudu. V krajinských parlamentoch, do ktorých sa dostali poslanci Národnodemokratickej strany Nemecka (v Nemeckom spolkovom sneme nesedí jediný neonacista, kdee by ich bolo štrnásť!), členovia krajinskej vlády s opozíciou úspešne blokujú ich návrhy a opúšťajú zasadaciu miestnosť počas ich propagandistických prejavov. A znovu sme pri princípoch, páni Sulík, Kňako a armáda ostatných.
Iný názor hovorí, e proti slobodnej voľbe občanov tejto krajiny je akýkoľvek protest irelevantný. Takúto odpoveď som dostal od Petra Juščáka, predsedu Obce spisovateľov Slovenska, keď som sa ho pýtal, či a kedy organizácia zaujme stanovisko k znepokojujúcemu povolebnému vývoju v krajine.
Časť slovenského obyvateľstva bije na poplach a burcuje verejnú mienku, rozhodnutá nepozerať sa bokom, pomimo a ponad. Pridobre si toti uvedomuje, e zlo narastá všade, kde chýba kritické myslenie a uvaovanie v súvislostiach, všade, kde sa šíri ľahostajnosť a nezáujem o veci a deje verejné. Áno, časť ľudí, zatiaľ čo mnohí slovenskí intelektuáli mlčia, takto vníma svoj záväzok voči demokratických tradíciám a princípom humanizmu v Európe a vo svete.
Inými slovami: Je po voľbách, nezvykajte si.
Ondřej Vaculík:
Člověk jménem Rour
Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem
Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát
Anna Militzová:
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse
Jurij Andruchovyč:
Rekreace aneb Slavnosti Vzkříeného Ducha
Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze enevy
Jiří Weil:
trasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?
Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.
Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!
Mapa webu - přehled článků a struktury webu.
Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.
Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu
Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.