Marián Hatala

Od holubičej povahy k fašizmu

Keď sa po parlamentných voľbách dostalo do najvyššieho zákonodarného zboru štrnásť poslancov hlásiacich sa k fašistickému obdobiu slovenskej štátnosti a k jej predstaviteľom, pre mnohých Slovákov to bol šok, pre ďalších nepríjemné prekvapenie. Krátko nato nasledovali analýzy úspechu extrémnej pravice, v Bratislave pokojne protestovalo niekoľko tisícok antifašisticky zmýšľajúcich občanov, pribudlo zopár reakcií od združení a spolkov.

Len čo napätie trochu povolilo a (moja) časť voličského elektorátu, fackovaná hanbou, pocitom márnosti a bezmocného hnevu, sa opäť zmohla na slovo, v ktorejsi z verejných diskusií zaznela otázka, či vodca Ľudovej strany – Naše Slovensko Marian Kotleba „je alebo nie je nacista“.

Ak by sme aj ponechali bokom odpoveď na túto otázku, zjavne položenú niekým, kto zvykne zaprieť aj nos medzi očami, je tu viacero vážnych znamení, naznačujúcich, prečo extrémna pravica s takou ľahkosťou prekonala päťpercentné kvórum.

Znamenie 1

Áno, Konferencia biskupov Slovenska a Ústredného zväzu židovských obcí vydali spoločné vyhlásenie, v ktorom je reč o „roztrpčení nad problémami, ktoré však nesmie vydláždiť cestu radikálnym riešeniam“, o nádeji „v obrátenie tých, čo si sadajú do parlamentných lavíc a jedným dychom hovoria o Bohu a národe, no zároveň neváhajú útočiť na ľudí len z dôvodu inej farby pokožky či odlišného náboženského presvedčenia“, ba vraví sa v ňom aj o „odsúdeniahodných zločinoch a krivdách voči židom na Slovensku v rokoch 1939 až 1945“. Ibaže vyhlásenie sa už tradične nezmieňuje o konkrétnych protagonistoch farskej republiky, zodpovedných za deportácie, a prišlo až viac ako týždeň po voľbách, šíriac sa len prostredníctvom internetu. Ba predbehla ho reakcia tridsiatky signatárov, zväčša evanjelických teológov, kaplánov, filozofov, etnológov a publicistov, ktorí cirkvám pripomenuli ich alibistické mlčanie a fatálnu nečinnosť.

Znamenie 2

Slovenské školstvo, naposledy reformované v roku 1993 a dlhodobo živoriace (ako zdravotníctvo či kultúra) za predstieraného záujmu zo strany práve aktuálnych politických reprezentácií, sa doteraz pramálo otvorilo jedinečnej možnosti sprostredkúvať hodnoty slobody a demokracie, viac prispievať k vedomiu o základných ľudských právach a základoch demokratického právneho štátu. Skrátka, vyučovať občiansku gramotnosť, podporovať a rozvíjať kritické myslenie. Pravda, takéto náročné domáce úlohy žiaci či študenti nenapíšu, ak im v školských taškách šarapatia Dejiny Slovenska a Slovákov od historika Milana Ďuricu, skresľujúceho historické fakty v prospech klérofašistického štátu a prezidenta Tisa. Ďuricov pohľad na túto časť slovenských dejín, „fédrovaný“ Ministerstvom školstva SR, ktoré na celoplošnú distribúciu publikácie neváhalo použiť prostriedky z fondu EÚ, naskrze konvenuje predstavám mnohých Slovákov, pre ktorých je vojnový slovenský štát, požehnaný mlčiacimi biskupmi, synonymom domáceho katolicizmu. Takáto „interpretácia“ dejín, takéto krivenie kresťanských katolíckych hodnôt sa potom ťažko napráva exkurziami so školopovinnou mládežou do Osvienčimu či Mauthausenu. Varovné a odstrašujúce príklady treba vidieť najprv doma. Lenže Múzeum holokaustu v Seredi otvorili až v januári 2016, sedemdesiatjeden rokov po skončení druhej svetovej vojny...

Za obdobím Slovenského štátu sa u nás rysuje hrubá čiara tak ako za červenou totalitou. Dnes je súčtom týchto hrubých čiar aj skutočnosť, že ĽS NS zaznamenala vysoké zisky i v miestach, kde na konci vojny masovo vraždili nemeckí nacisti – v Ostrom Grúni a Kľaku.

Znamenie 3

Premiér Fico urobil pre nástup slovenskej ultrapravice rozhodne viac, než si je ochotný pripustiť. Nielen tvrdou protiimigračnou politikou a sústavným vyvolávaním strašidla terorizmu. Ak sa vrátime do roku 2001, nájdeme výroky, ktoré by sa mohli stať ideologickou, hoci pomerne sofistikovanou rezervou ĽS NS: „Rodinné prídavky obmedziť v budúcnosti na tri deti, aby robenie detí nebolo spôsobom obživy rómskych rodín.“ Okrem toho Fico sľuboval, že urobí „všetko pre to, aby nevybuchla časovaná bomba rastu rómskej populácie“. Na porovnanie: Vodca K hovorí o „cigánskych extrémistoch“, chce „spraviť poriadok s parazitmi“, „obnoviť hranice a vyhostiť imigrantov“.

Neslobodno zabúdať ani na kauzy späté s neobmedzenou vládou sociálnych demokratov, a už vôbec nie na spis s názvom Gorila. Celkovej atmosfére v krajine škodila i pamätná premiérova nevôľa deliť sa čo i len o omrvinky moci, diskutovať na inej úrovni než so servilným moderátorom, čiže viac-menej monologicky, a negatívne vymedzovanie sa voči kritickejšej časti médií. Opomenúť by sme nemali ani Ficov jalový príspevok k budovaniu dôvery v systém zastupiteľskej demokracie, v oporné inštitúcie demokraticky spravovaného štátu, v políciu, prokuratúry a súdy.

Veď podľa súčasného zákona o priestupkoch policajti hajlovanie spravidla neposúdia ako trestný, teda spoločensky nebezpečný čin, ale ako priestupok. Skutkovú podstatu trestného činu v takomto prípade nevedia, presnejšie, nie sú schopní dokázať, ibaže by sa hajlujúci sám priznal k úmyslu „verejne prejaviť sympatie k hnutiam smerujúcim k potlačeniu práv a slobôd“. Holá hlava namiesto toho povie, že chcela ukázať, ako vysoko skáče jeho bojovné plemeno psa. A pozdraviť chcela Nastraš!, ibaže vinou zlomyseľnej prešmyčky z toho vzniklo Na stráž! Rehlí sa z policajta, legislatívy a z prokuratúry, ktorá na základe znaleckého posudku zrušila obvinenie vznesené proti vodcovi K za zdravenie Na stráž! Uznala totiž jeho obhajobu, že ide o starý pozdrav, aký používala slovenská katolícka jednota Orol. Fakt, že vodca K takto oslovoval svojich stúpencov na verejnom zhromaždení, a nie v prítmí svojej šopy, plnej emblémov nemeckého nacizmu a slovenského fašizmu, šiel bokom. K slovu sa nedostali nijaké úvahy o kontexte, význame či súvislostiach.

Je koniec šope a ilegalite. Vodca K najprv dobyl Banskú Bystricu a stal sa županom kraja, najnovšie vtrhol do Bratislavy a stal sa poslancom parlamentu. S čoraz väčšou a sebavedomejšou tlupou mašíruje ďalej, smer Slowakei über alles, kujúc plány na zriadenie domobrany za milióny eur, ktoré jeho strana dostala za 209 000 voličských hlasov.

Znamenie 4

Otázka z úvodu, či „je alebo nie je nacista“, sa nástojčivo vracia. Odpoveď na ňu je slovenská, našská, holubičia: Pred rokovaním o rozdelení funkcií v tvoriacom sa parlamente vyhlásil líder pravice a predseda strany Sloboda a solidarita Richard Sulík, že o spolupráci s kotlebovcami „treba diskutovať, lebo ide o riadne zvolenú stranu, nevidím dôvod ho teraz všade vymedzovať“. Ono „všade“ pritom znamená „nikde“, a to v súlade so všeobecne záväznými pravidlami domáceho mravného relativizmu a s absenciou principiálnych postojov v politike. A tak kotlebovci dostali v parlamentných výboroch zopár funkcií podpredsedov. Gesto prezidenta republiky Andreja Kisku, ktorý vodcu K nepozval na rozhovor o zostavovaní novej vláde, nie je u nás hodné nasledovania. Ani gesto bratislavského župana Pavla Frešša, ktorý neprotokolárne nepodal ruku vodcovi K, keď sa ten stal županom Banskobystrického samosprávneho kraja. Zdôvodnenie spolupráce s človekom tvrdiacim, že partizáni boli „banditi“ a holokaust len „takzvaný holokaust“, v tom čase našiel (a podistým ho nájde aj teraz) napríklad Milan Kňažko, vtedajší kandidát na prezidenta republiky: „Budem ho posudzovať na základe skutkov a toho, ako sa bude správať vo funkcii župana.“

Nuž, vodca K sa správal, správa a bude sa správať ako vodca K: Niektorým školám a sociálnym domovom zamedzil prístup k eurofondom, zastrašoval vedenie Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, neschválil granty pre Divadlo Štúdio tanca a Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici (ktoré školám ponúkalo divadelné predstavenie List čiernemu synovi, spojené s diskusiou o extrémizme). Nedávno ako cenzor všetkých cenzorov vydal pokyn na prerušenie divadelného predstavenia Kováči od Srba Miloša Nikoliča v podaní Divadelného súboru Jána Chalupku v Brezne...

Bumerangy

Z onoho maľovania hrubých čiar za našou fašistickou a komunistickou minulosťou, z ich súčtu sa vyvinula letka bumerangov. Lieta si krížom krážom po Slovensku a zďaleka netriafa len maliarov, pretieračov a lakovačov naružovo. Kto už len môže mať napísané na čele, že mu tam nepristane bumerang, keď sa zrodil jeden vodca (K), ktorý má jednu stranu a chce mať v jednom štáte jeden národ a jedno náboženstvo?!

Počuť názor, že politický extrém je predsa na vzostupe v celej Európe, nielen u nás. Isteže, rozdiel, a diametrálny, je však v tom, ako nebezpečenstvu pre právny štát a demokraciu vzdorujú volení zástupcovia ľudu. V krajinských parlamentoch, do ktorých sa dostali poslanci Národnodemokratickej strany Nemecka (v Nemeckom spolkovom sneme nesedí jediný neonacista, kdeže by ich bolo štrnásť!), členovia krajinskej vlády s opozíciou úspešne blokujú ich návrhy a opúšťajú zasadaciu miestnosť počas ich propagandistických prejavov. A znovu sme pri princípoch, páni Sulík, Kňažko a armáda ostatných.

Iný názor hovorí, že „proti slobodnej voľbe občanov tejto krajiny je akýkoľvek protest irelevantný“. Takúto odpoveď som dostal od Petra Juščáka, predsedu Obce spisovateľov Slovenska, keď som sa ho pýtal, či a kedy organizácia zaujme stanovisko k znepokojujúcemu povolebnému vývoju v krajine.

Časť slovenského obyvateľstva bije na poplach a burcuje verejnú mienku, rozhodnutá nepozerať sa bokom, pomimo a ponad. Pridobre si totiž uvedomuje, že zlo narastá všade, kde chýba kritické myslenie a uvažovanie v súvislostiach, všade, kde sa šíri ľahostajnosť a nezáujem o veci a deje verejné. Áno, časť ľudí, zatiaľ čo mnohí slovenskí intelektuáli mlčia, takto vníma svoj záväzok voči demokratických tradíciám a princípom humanizmu v Európe a vo svete.

Inými slovami: Je po voľbách, nezvykajte si.

Marián Hatala

Obsah Listů 2/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Od holubičej povahy k fašizmu

Znamenie 1

Znamenie 2

Znamenie 3

Znamenie 4

Bumerangy

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu