Tomáš Horváth

Vivant professores!

Každé voľby, respektíve obdobie predvolebnej kampane, predstavujú čas, v ktorom politické vyhlásenia, slogany a billboardy kandidujúcich politických strán vytvárajú dojem nosných spoločenských tém, ktoré je potrebné akútne riešiť. Tieto témy však neodzrkadľujú skutočnú naliehavosť problémov, ako skôr politický kapitál v nich ukrytý. Súčasne sa zo všetkých strán hrnú sľuby na ich riešenie. A naša spoločnosť pripomína prispatých školákov, dokonale paralyzovaných nudným výkladom stále tých istých sľubov, na ktoré si po štyroch rokoch nikto ani len nespomenie.

Ešte dva mesiace pred voľbami to vyzeralo jasno. Všetko nasvedčovalo, že v predvolebnej kampani budú dominovať účelovo vyfabulované témy utečencov a migračnej krízy. V minulých voľbách dominoval euroval a pomoc Grécku, v roku 2010 zas maďarská karta a Ficov sociálny štát a tak ďalej. Prakticky od volieb v roku 1998 nebola predmetom predvolebnej kampane téma, ktorú by si vynútila verejnosť – vždy sa jednalo o témy určované výhradne domácimi politikmi, alebo zahraničnopolitickým vývojom, a neinak tomu malo byť aj pri tohtoročných parlamentných voľbách.

A predsa zaznel hlas, ktorý znenazdajky prerušil túto cyklicky podávanú anestéziu predvolebného sľubovania. Ozvali sa dlhodobo nespokojní učitelia, ktorí v zásade povedali toto: „začnite riešiť nie to, čo vy chcete, ale to, čo my potrebujeme.“ A to, po čom volajú, nie je nič menšie než budúcnosť krajiny, ktorá spočíva v kvalitnom vzdelávaní. Dovtedy dominujúce predvolebné heslá hlásajúce „chránime Slovensko“ zrazu akoby zoči-voči tejto alarmujúcej skutočnosti, ktorú z vlastnej skúsenosti dôverne pozná každý školopovinný občan Slovenska, stratili na svojej strach podnecujúcej naliehavosti.

Mediálny priestor sa razom zaplnil štrajkujúcimi učiteľmi a analýzami zúfalo zanedbaného stavu školstva, vďaka čomu sme po dlhej dobe nevideli tlačovku vládnej strany týkajúcu sa migrantov, ale reakciu na hlas učiteľov, ktorý už zrazu nie je možné ignorovať. Navyše, učitelia sú spolu s lekármi azda jedinými verejnými profesiami, s ktorými prišiel do kontaktu prakticky každý, a ich problémy a požiadavky sú tak omnoho lepšie uchopiteľné než akási nejasná hrozba spoza Stredozemného mora. A hoci je otázne, aké okamžité ústupky sa učiteľom ešte pred voľbami podarí presadiť, už teraz je jasné, že politici sú konfrontovaní s čímsi celkom novým – ponúknuť ešte pred voľbami riešenia, ktoré nevychádzajú z ich vypočítavosti, ale z autentickej potreby a naliehania verejnosti.

Táto prudká zmena vo vývoji predvolebnej kampane sa však netýka len učiteľov (a zdravotných sestier, ktoré sa k štrajku pridali tiež) a ich platoch, ale v širšom zmysle ide o volaní po zmene vo vzťahu štátu k verejným inštitúciám, ktorých kvalita určuje to, ako bude vyzerať naša budúcnosť. Nie medziročný rast, ale to, ako pripravení a pre spoločnosť prospešní mladí ľudia budú vychádzať zo školských lavíc o 10 či 15 rokov, je podstatné pre kvalitu života a spoločenský blahobyt. Pochopiteľne, tak výrazná zmena v školstve sa nedá dosiahnuť zo dňa na deň – vyžaduje si dlhodobé a trpezlivé úsilie. A kto iný než učitelia vie lepšie, čo je trpezlivosť?

Učitelia tým, že zatlačili tak vládnucich ako aj kandidujúcich politikov do kúta, ich prinútili výrazne zmeniť vedenie predvolebnej kampane a naučili nás jednu zásadnú vec: že nie len politici, ale aj verejnosť vie určovať, čo jej pre jej život dôležité a čím sa má politika zaoberať. Možno práve pri týchto tak jednoznačne pôsobiacich voľbách vznikne dôležitý precedens, kedy už nestačí len dávať sľuby, ale potrebný je verejný záväzok. Ak sa ho štrajkujúcim učiteľom a verejnosti podarí od politikov dosiahnuť, táto skúška môže našej spoločnosti výrazne pomôcť postúpiť do ďalšieho ročníka.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 1/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Vivant professores!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu