Marián Hatala

Kiežby pre nás nič nerobili, ani nás nechránili!

Slovensko zaplavili bilbordy Smeru. Monopolná partaj sa pred marcovými parlamentnými voľbami svojmu ľudu – akože inak? – líška a zalieča. Nadbieha a lichotí mu. Pavol Ország Hviezdoslav by povedal, že „krútichvostikuje“.

Robíme pre Slovensko, Chránime Slovensko – tak znejú aktuálne myšlienkové odkazy sociálnych demokratov. Nejeden takzvaný radový človek so zdravým sedliackym rozumom, tobôž ten, čo vyčnieva z radu, má sto a viac chutí zvolať: Kiežby pre nás nič nerobili, ani nás nechránili!

Ako slama z nápadne predražených lakoviek trčí z oboch bohapusto rozmnožených pútačov duch hrubozrnného populizmu tohto spolčenia farizejov a prostituujúcich obchodníkov i dlhodobá protimigrantská rétorika lídra Smeru. Dôkazov sú už také úctyhodné hromady, že si možno poslúžiť aj tými najfajnovejšími a najonakvejšími. Fico v júni 2003, keď ako žlčovitý opozičný politik kočoval po krajine a učitelia hrozili štrajkom: „Štrajk je logickou a nevyhnutnou reakciou učiteľov na politiku vlády.“ Fico toť z 21. januára 2016, keď zhruba 11 tisíc spoločensky ponižovaných až deklasovaných slovenských učiteľov stálo na prahu celoštátneho protestu: „My vieme niečo urobiť pre učiteľov, ale očakávam, že aj oni urobia niečo pre štát.“

Kto je to „štát“ a čo treba preň urobiť, azda netreba siahodlho vysvetľovať. Ak sa aj nájde neinformovaný, dezorientovaný či – povedané slovníkom prednovembrových súdruhov – „ideovými diverzantmi“ proti vláde štvaný riaditeľ školy, ktorej pedagógovia sa rozhodli vstúpiť do štrajku, bdelá štátostrana signál okamžite zachytí a promptne vyšle protisignál. Lojálni úradníci príslušného magistrátu, mestského úradu či vyššieho územného celku si zblúdenca pozvú na pohovor a pripomenú mu reálne hroziace, to jest vykonateľné postihy a sankcie. Ryba sa väčšinou zľakne, no tí, čo ,robia pre Slovensko', vedia, že aj zľaknutá ryba dokáže plávať s prúdom.

Na plávanie s prúdom však stačí aj zinscenovanie vlastnej nevedomosti, aké pred štyrmi rokmi predviedla doktorka práv Mária Ritomská, keď sa ako poslankyňa doteperila až hen k parlamentnému bidlu. Na otázku denníka Sme, čo si myslí o premiérovi, vyslovila pamätné až legendárne: „Názor na pána premiéra? Nad tým som sa ešte nezamýšľala. Som tu dosť krátko.“ Rozpamätala sa síce, že v komunálnych voľbách dala hlas sebe (pre istotu), no už zabudla, kohože volila v tých parlamentných: „Počkajte, spomeniem si... Ja som bola zahltená komunálnou politikou.“

Ale teraz už dokonale chránená, chcelo by sa dodať. Lebo my sme zo Slovenska vytvorili bezpečnú krajinu, my sme nepodcenili problémy s migrantmi, my sme prijali viacero preventívnych opatrení, vďaka ktorým sa Slovensko nestalo migračnou cestou, my sme nedopustili, aby u nás vznikali moslimské komunity a getá, my tu posilňujeme vedomie, že existuje cudzia kolektívna vina a že jej nositeľov potrestáme za všetko, čo sa zmestí do batoha, s ktorým sa my Slováci vláčime, ťarbeme, motkáme a prdúskame stále v kruhu, súc čoraz izolovanejší, lebo v tom preťažkom batohu je všetko našské, nám také dôverne známe a blízke: predsudky, predpojatosť, nevedomosť, nekultúrnosť a – xenofóbia.

Lenže „my“ nie sme všetci. „My“ nie sme ani Smer. Aj preto nie, že si pamätáme a chceme si pamätať. Povedzme to, že premiér mal ešte v júli 2015 nominovať nového člena Správnej rady Ústavu pamäti národa. Fakt, že sa tak dosiaľ nestalo, akiste nevplýva negatívne na činnosť a rozhodovanie inštitúcie, no zreteľne vypovedá o vzťahu súdružky vlády k ÚPN a k našim moderným dejinám. Rovnako ako všetky doterajšie nominácie Fica v prospech matičiarov, mečiarovcov, slotovcov a persón skryto i menej skryto sympatizujúcich s Dr. Jozefom Tisom.

V polčase nekonečnej agónie, ba fatálneho rozpadu pravicovej scény ,robia pre Slovensko' a ,chránia Slovensko'. Podistým aj pred košickými výtvarníkmi a aktivistami Petrom Kalmusom a Ľubošom Lorencom, ktorí natreli červenou farbou pomník Vasiľa Biľaka v Krajnej Bystrej, rodnej obci tohto pohlavára KSČ, a 3. februára – po uzávierke LISTOV – sa podrobili (priliehavejšie sloveso mi nenapadá) pojednávaniu na Okresnom súde vo Svidníku. Pravdaže, platí Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu a podľa ktoréhosi z jeho paragrafov odpor občanov proti komunistickému režimu bol legitímny a morálne oprávnený. Pravdaže, inštalovaním a odhalením pomníka došlo k verejnej podpore a propagácii skupiny, ktorej názory smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd a k popieraniu a schvaľovaniu zločinov komunistického režimu. Proti však sú projektanti našej svetlej, udalosťami Novembra 1989 násilne prerušenej budúcnosti, ktorí rysujú hrubočizné čiary za minulosťou, súc s ňou spojení pupočnými šnúrami len o čosi hrubšími, než sú tie čiary. A oni nepripustia, aby sa z kauzy stalo politikum. Budú sa držať svojho paragrafového kopyta, a teda vandalizmu ako trestného činu, poškodzovania cudzej veci a finančnej náhrady vzniknutej škody.

Robia a chránia a... pripomínajú lekárov „so strojenými úsmevmi na rozžiarených tvárach“ z ústavu pre duševne chorých v románe Sklenený zvon od Sylvie Plathovej. Biele plášte sa s dojemnou starostlivosťou pýtali pacientky, ako sa dnes cíti, alebo len „jeden za druhým vchádzali do izby a predstavovali sa. Nechápala som, prečo ich má byť tak veľa, ani prečo sa mi chcú predstaviť, a začala som si myslieť, že ma testujú, aby zistili, či som si všimla, že ich je príliš veľa, a začala som sa mať na pozore“.

Ďakujem za otázku. Aj dnes sa cítim výborne. Aj dnes uznávam, že je vás v našom päťmiliónovom ústave veľa, priveľa. Ale niečo treba robiť. Proti vám. A niečo treba chrániť. Už zase – proti vám.

Marián Hatala

Obsah Listů 1/2016
Archiv Listů
Autoři Listů

Marián Hatala

Kiežby pre nás nič nerobili, ani nás nechránili!

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu