Tomáš Horváth

Koľajnice vzdelania

Muselo to byť niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov, keď som bol ešte malý chlapec. Otec ma zobral k stanici na bratislavských Vinohradoch. Celý som sa chvel nedočkavosťou z toho, čo sa má za krátky okamih vynoriť spoza stanice. Napokon som ju zbadal – čiernu krásku približujúcu sa zo zmenšujúcej sa vzdialenosti. Takzvaný „Štoker“, jedna z emblematických parných lokomotív bývalého Československa, presvišťal okolo mňa s hlasným hukotom. V momente som bol začmudený a špinavý od prskajúceho oleja. Bol som vystrašený a plakal som. A po druhý raz v živote som prešiel krstom.

Úprimne, neviem, či je to moja vlastná spomienka, alebo len obraz v mojej mysli zrodený z rozličných rozprávaní mojich rodičov a starých rodičov. Ale na tom vlastne ani tak nezáleží – nie je dôležitý jeho pôvod, ale obraz samotný. Zásadným spôsobom zarámcoval moje ďalšie prežívanie: železnice sa stali mojou životnou vášňou a cesta vlakom sa stala mojím najobľúbenejším spôsobom ako premýšľať a nazerať na svet.

Nie je to tak dávno, asi dva-tri roky dozadu, čo som sedel v tráve na železničnom násype pri stanici Mlynky a viedol som dymový dialóg s vlakom, ktorý ma na toto malebné miesto v Slovenskom raji doviezol. Premýšľajúc o svojom životnom povolaní, alebo skôr poslaní, spytoval som sa odfukujúcej, žiarivej Atropos – bohyne osudu, kam to všetko smeruje. Chlapčenské sny o tom byť rušňovodičom už boli dávno fuč a svet akadémie a mimovládneho sektora mi postupne začínal pripomínať cestu v ultramodernom klimatizovanom vozni, v ktorom prakticky už ani neviete, že cestujete. Postupne som si uvedomil, že láska k vlakom a záujem o vzdelávanie môžu byť dve nie oddelené, ale naopak spojené nádoby, a tak som dospel k rozhodnutiu stať sa učiteľom.

Vzdelávanie totiž predstavuje takmer identický druh pohybu ako cesta vlakom: vzdelávanie, podobne ako cesta vlakom, znamená neustále stávanie sa. Vzdelanie vám neumožňuje iba identifikovať miesta, popri ktorých vlak prechádza, či pochopiť princíp, akým funguje parná lokomotíva. Skutočnou hodnotou vzdelania je, že vám umožňuje viesť neprestajný dialóg so sebou samým a zároveň so svetom, v ktorom žijete. Umožňuje vám premýšľať a reflektovať to, čo vidíte z okna vozňa – všetky tie kontrasty medzi krásnou prírodou a zúboženými chatrčami popri trati, rovnakosť užasnutých detských pohľadov uprených na prechádzajúci vlak alebo nostalgiu ukrytú v mávajúcich rukách ich starých rodičov, ktoré možno kedysi pomáhali budovať trať, po ktorej sa práve veziete.

A tak ako viem, že koľajnice sú akýmisi horizontálnymi piliermi modernity a modernej spoločnosti, vzdelanie – najmä to založené na osobnej skúsenosti – je základom pre plnohodnotný a zmysluplný život jednotlivca. Svojim žiakom na základnej škole v Markušovciach som sa pokúšal na angličtine vysvetliť už všeličo – have got, can, past simple... Ale stále tam čosi škrípalo. A tak už nejaký ten čas, takmer vo všetkých triedach, drilujeme časovanie slovesa „byť“, po anglicky „to be“. Podobne je to aj na mojom krúžku. Pojem „vlastný projekt“ deckám veľa nehovoril. A preto som sa v rámci krúžku Deti menia Slovensko so žiakmi dohodol, že jednoducho budeme robiť radosť druhým ľudom na škole a napíšeme o tom školský časopis. A tak sme napríklad pomohli pánovi školníkovi vytrhať burinu a poprenášať betónové kocky, ktorými dokončí chodník pred školou (možno aj s našou pomocou, ktohovie), a v iný deň sme sa zas rozdelili na štyri úderky a pomohli paniam upratovačkám po vyučovaní vyčistiť školu. Na záver sme sa pokúsili svoju skúsenosť vyjadriť na počítačoch slovami. Jeden zo žiakov napísal: „Zistil som, že mi robí radosť, keď pomáham druhým ľuďom.“

Začiatkom novembra sa konal v kostole pri našej škole rómsky pohreb. Atmosféra v ten deň bola ponurá, podobne ako počasie. Mal som vtedy dozor na najťažšej chodbe. Decká boli akési nesvoje, vylietavali z tried ako včely z úľa – s neustále rozpaženými rukami som ich zachytával v letku a vracal späť do tried. Na hodinách to nebolo o nič lepšie: krik a odvrávanie sa striedali s apatiou a nezáujmom. Po návrate zo školy som sa cítil fakt mizerne. Spomenul som si na slová ľudí múdrejších a skúsenejších, než som ja, ktorých som mal tú česť krátko predtým spoznať: „Veľa dávať, nečakať nič naspäť.“ Až vtedy som si uvedomil, aké ťažké je byť skutočne nezištný. Na druhý deň ma čakal rovnaký dozor, na rovnakej chodbe, s rovnakými žiakmi. V istom momente prišla za mnou pani asistentka. Ako sa ukázalo, jej dcéra je jednou z mojich žiačok, ktoré si svojím správaním a snahou na hodinách angličtiny vyslúžili pochvalný list. Mamička mi prišla oznámiť, že list dostala: „Každý deň ďakujeme za vás Pánu Bohu. Dcéra angličtinu nemala rada, no teraz je to jej najobľúbenejší predmet. Veľmi si prajem, aby mohla pokračovať na strednú školu a takto, myslím, by to mohla zvládnuť.“ Dozor v ten deň nebol o nič ľahší a žiaci nie o veľa lepší ako v iné dni, no predsa sa čosi zmenilo: vedomie toho, že niekde započal ten dobre známy pohyb.

Som unesený vlakmi a mám záľubu vo vzdelávaní. A preto teraz celkom zreteľne vidím, koľko detí na Slovensku nevedomky čaká, podobne ako ten malý chlapec na Vinohradoch, na prichádzajúci vlak, ktorý by im zmenil život. Úprimne si prajem, aby sa na ne nezabudlo tak ako na naše železnice.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 6/2015
Archiv Listů
Autoři Listů

Tomáš Horváth

Koľajnice vzdelania

Knihovna Listů

Cena Pelikán

Předplatné

Fejetony

Sledujte novinky

Mapa webu